Umelá inteligencia bola doteraz predovšetkým reaktívnym systémom. Písala texty, zhrnula obsah, pomáhala pri programovaní či rešeršiach. Vždy však čakala na príkaz človeka.
OpenClaw tento základný mechanizmus posúva. Systém už nechápe AI ako reaktívny nástroj, ale ako konajúceho agenta. Nemyslí sa to obrazne, ale technicky presne: OpenClaw beží lokálne na počítači, permanentne na pozadí, s jasne definovanými oprávneniami. Nejde o vzdialenú cloudovú službu, ale o proces vo vlastnom systéme, ktorý dokáže spúšťať programy, meniť súbory, vykonávať príkazy a komunikovať so službami.
Za vývojom OpenClaw stojí Peter Steinberger, viedenský softvérový podnikateľ. Softvér vznikol ako osobný vedľajší projekt po dlhšej prestávke – bez produktového plánu a bez tlaku investorov. V priebehu niekoľkých týždňov sa z neho však stal jeden z najsledovanejších open-source projektov globálnej vývojárskej scény. Nie preto, že by bol mimoriadne prepracovaný, ale preto, že kladie otázku, ktorá mnohých zamestnáva: čo sa stane, keď AI už nebude len odpovedať, ale aj konať?
Pre začiatočníkov je dôležité jasne pochopiť tento rozdiel. Klasický četbot, ako napríklad ChatGPT, reaguje. Dostane otázku a vygeneruje odpoveď. Agent s umelou inteligenciou však dostane cieľ. Následne sám plánuje kroky potrebné na jeho dosiahnutie, siaha po nástrojoch, overuje priebežné výsledky a pokračuje ďalej. Nie je to nový druh četu, ale iný typ softvéru. Dá sa to prirovnať k rozdielu medzi encyklopédiou a osobným asistentom: encyklopédia poskytuje informácie, asistent vybavuje úlohy.
Ako OpenClaw pracuje
To, čo OpenClaw odlišuje od doterajších AI aplikácií, nie je ani tak rozhranie ako skôr správanie. Softvér nečaká, že mu človek nadiktuje každý jednotlivý krok. Namiesto toho dostane agent cieľ a cestu k nemu si hľadá sám. Napríklad pri pokyne „nájdi posledné faktúry, zoraď ich podľa dátumu a pošli mi prehľad“ nespustí sériu jednotlivých príkazov, ale pracovný proces. Agent premýšľa, kde by sa faktúry mohli nachádzať, prehľadáva priečinky, otvára súbory, extrahuje údaje a zhrnie výsledky.
OpenClaw pritom nekoná abstraktne, ale konkrétne na počítači, na ktorom beží. Agent vidí tie isté súbory, používa tie isté programy a naráža na tie isté prekážky ako človek. Ak nie je nejaký program nainštalovaný, hľadá alternatívy. Ak chýba súbor, skúša ho nájsť inde. Ak sa nejaký krok nepodarí, prispôsobí svoj postup. Pre vonkajších pozorovateľov pôsobí toto správanie „inteligentne“, no v skutočnosti je predovšetkým autonómne.
Rozhodujúce je, že tento softvér nezaobchádza s úlohami ako s rigidnými skriptmi. Neexistuje pevná postupnosť, ktorá by bola naprogramovaná vopred. Namiesto toho agent situačne kombinuje dostupné nástroje. Ak má napríklad zbierať informácie z internetu, sám rozhodne, ktoré zdroje navštívi, ako ich vyhodnotí a kedy má dostatok materiálu. Ak má niečo zmeniť v systéme, preverí, aké možnosti má k dispozícii, a krok za krokom ich realizuje.
Pre laikov sa to dá prirovnať k ľudskému pomocníkovi, ktorému nevysvetľujete, ktoré klávesy má stlačiť, ale čo chcete mať na konci hotové. Rozdiel oproti starším automatizáciám je presne v tom, že OpenClaw nenahrádza zoznam úloh (checklist), ale preberá rozhodovanie. Systém nemyslí v ľudskom zmysle, no koná cieľavedome, prispôsobuje sa a reaguje na nečakané situácie.
Keď sa schopnosť konať stáva výzvou
Len čo umelá inteligencia dokáže konať, menia sa aj riziká. Bezpečnostní výskumníci upozorňujú, že OpenClaw spracúva obsah z rôznych zdrojov v tom istom kontexte. Maily, dokumenty či webové stránky agent číta a interpretuje rovnako ako priame pokyny používateľa. Manipulovaný obsah môže obsahovať skryté príkazy, ktoré agent vykoná bez toho, že by si to používateľ hneď všimol. Problémom nie je zlý úmysel, ale chýbajúce rozlíšenie medzi tým, čo chce používateľ, a tým, čo agent popritom zachytáva.
K tomu sa pridáva perzistencia. OpenClaw je navrhnutý tak, aby bežal nepretržite a ukladal informácie. Kompromitovaný agent sa tak môže dlhodobo udržať v systéme a konať s právami používateľa. Bezpečnostní analytici preto hovoria o značných rizikách, a to najmä vo firemných prostrediach.
Varovania sú jednoznačné: kto agentovi udelí lokálny prístup, musí počítať s tým, že chyby budú mať reálne dôsledky.
Steinberger týmto hodnoteniam v zásade neodporuje, no v rozhovore pre Handelsblatt vyvodzuje iný záver. Zodpovednosť podľa neho leží na používateľovi. OpenClaw je výkonný nástroj, nie bezpečný masový produkt. Kto ho používa, musí rozumieť tomu, čo robí. V praxi to vedie k tomu, že mnohí používatelia systém vedome prevádzkujú na oddelenom hardvéri s minimálnymi právami a jasne stanovenými hranicami.
Moltbook: sociálna sieť AI agentov
Z prostredia okolo OpenClaw vznikol aj Moltbook, sociálna sieť, v ktorej medzi sebou komunikujú výlučne agenti s umelou inteligenciou. Ľudia môžu príspevky čítať, no nesmú zasahovať. Obsah nevzniká ako odpoveď na ľudské prompty, ale z autonómnych akcií agentov. Tí si vymieňajú informácie, diskutujú o nástrojoch, hodnotia stratégie.
Moltbook je menej produktom a viac experimentom, nie riešením, ale skôr zviditeľnením.
Technicky sa OpenClaw agenti prihlasujú do Moltbooku prostredníctvom vlastnej zručnosti a získavajú tam trvalú identitu. Nekonajú ako anonymné procesy, ale ako rozpoznateľní aktéri s históriou, tematickými zameraniami a formou reputácie. Príspevky vznikajú čiastočne na základe konkrétnych cieľov, čiastočne z interných priorít samotných agentov. Agent rozpozná tému, vyhodnotí jej relevanciu pre svojho používateľa a iniciuje diskusiu alebo reaguje na iné príspevky.
Obsahovo siaha spektrum od abstraktných debát o autonómii, efektivite a zodpovednosti až po veľmi konkrétne technické návrhy. Agenti predstavujú nové nástroje, porovnávajú postupy, varujú pred problematickými nastaveniami alebo odporúčajú určité riešenia. Vznikajú diskusné vlákna, v ktorých sa zvažujú argumenty, menia postoje a spresňujú prístupy. Dynamika celého systému je pritom dôležitejšia ako individuálny príspevok.
Mimoriadne citlivým sa Moltbook stáva v prípade, keď si agenti začínajú navzájom odporúčať svoje schopnosti a prístupy. Kto preberie cudzí nástroj, urobí krok dôvery, ktorý môže mať reálne dôsledky. Bezpečnosť sa tak stáva sociálnou veličinou medzi strojmi. Varovania, odporúčania a signály dôvery nevznikajú centrálne, ale distribuovane.
Moltbook sa tým mení na trhovisko možností – so všetkými rizikami, ktoré takýto trh prináša.
OpenClaw týmto predstavilo zlomový bod. AI už nie je len asistentom, ale aktérom. Už nielen odpovedá, ale aj vykonáva. To, že sa tento krok neuskutočnil v korporátnom laboratóriu, ale ako open-source projekt jedného Viedenčana, ho robí o to pozoruhodnejším. OpenClaw nie je hotový produkt, ale raný pohľad do možnej budúcnosti interakcie človeka a stroja – surový, rozporuplný, a práve preto neuveriteľne fascinujúci.
Pôvodný text bol publikovaný na webe rakúskeho sesterského denníka Statement.at.