Predseda vlády Robert Fico avizoval podanie žaloby na Súdny dvor Európskej únie proti nariadeniu REPowerEU, ktoré od novembra 2027 zakazuje dovoz ruského zemného plynu. Predmetom žaloby má byť namietané porušenie zásady subsidiarity a proporcionality s tým, že dané nariadenie je v rozpore so základnými princípmi, na ktorých stojí Európska únia.
Rovnakú žalobu voči Únii podalo podľa maďarského ministra zahraničných vecí Pétera Szijjártóa aj Maďarsko. Žaloba má byť založená na troch kľúčových argumentoch. Prvý dôvod predstavuje skutočnosť, že dovoz energie možno zakázať iba prostredníctvom sankcií, ktoré vyžadujú jednomyseľnosť. Nariadenie však bolo podľa Szijjártóa prijaté pod rúškom obchodnopolitického opatrenia.
Ďalší argument je postavený na tvrdení, že zmluvy EÚ jasne uvádzajú, že každý členský štát si sám vyberá zdroje a dodávateľov energie. Tretí argument je založený na princípe energetickej solidarity, ktorý je údajne týmto rozhodnutím porušený.
Slovensko nesúhlasí s ruskou stopkou
Tvrdenia maďarskej žaloby si v zásade osvojila aj Slovenská republika. Slovensko hlasovalo proti nariadeniu REPowerEU, ktoré bolo schválené kvalifikovanou väčšinou hlasov a ktoré smeruje k postupnému ukončeniu dovozu ruského plynu.
Pri závere týkajúcom sa skrývania sankcií za obchodné nariadenie (prvý bod maďarskej žaloby) je potrebné podotknúť, že sankčný režim nevyplýva z ničoho (ani zo samotného textu nariadenia) okrem samotných tvrdení politikov. Z hľadiska právnej roviny je veľmi nepravdepodobné, že súd bude na to prihliadať ako na relevantné fakty.
V rámci svojej argumentácie pri druhom bode Slovenská republika uviedla, že Slovensko ako vnútrozemský štát nemá priamy prístup k LNG terminálom. Napriek významným investíciám do prepojovacích vedení a rozvoja infraštruktúry existujú mimo územia SR problematické miesta, ktoré obmedzujú prístup k dostatočným alternatívnym dodávkam plynu, ako aj ich cenovú dostupnosť.
Existujú tak vážne právne a finančné riziká vyplývajúce z dlhodobých kontraktov na dodávky plynu vrátane možných arbitrážnych sporov a kompenzačných nárokov. Slovenská republika mala výhrady aj k zvolenému právnemu základu nariadenia a k jeho súladu so zásadami proporcionality a energetickej solidarity.
Práve posledná zmienka o energetickej solidarite na úrovni Európskej únie však môže predstavovať výraznú šancu na úspech v žalobe, keďže v podobnom prípade už Súdny dvor EÚ dal za pravdu členskému štátu.
Problém s náhľadom na energetické kompetencie
Žaloba, o ktorej hovoril predseda vlády, zatiaľ nemá konkrétnu podobu, a preto je možné vychádzať len z toho, čo bolo prezentované na úrovni verejných vyhlásení vládnych predstaviteľov alebo médií.
Slovenská republika môže v žalobe argumentovať energetickou samostatnosťou a zabezpečením dodávok energií, ktoré patria do kompetencií členského štátu, ako aj ekonomickým a energetickým znevýhodnením, ktoré po odstrihnutí sa od ruských zdrojov nepochybne nastane.
Zmluva o fungovaní Európskej únie však stanovuje, že Únia v duchu solidarity rieši fungovanie trhu v oblasti energetiky, jeho bezpečnosť a podporuje jeho prepojenie (čl. 194). Členské štáty majú v kompetencii využívanie vlastných zdrojov energie, no európsky energetický trh ako celok je spravovaný na úrovni Únie.
Únia bude pred súdom s poukazom na obsah nariadenia tvrdiť, že ide o záležitosť cezhraničného trhu a bezpečnosti dodávok. Z pohľadu práva EÚ teda ide o zrejmý presah na európsku úroveň, ktorý sa netýka výlučne jednotlivého členského štátu.
Porušenie zásady subsidiarity sa bude ťažko dokazovať
Zásada subsidiarity je obsiahnutá v Zmluve o Európskej únii (čl. 5 ods. 3) a v zásade znamená, že EÚ má konať len vtedy, ak ciele zamýšľaného opatrenia nemožno uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov a ak ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie.
Pri otázke subsidiarity by muselo Slovensko preukázať, že EÚ vôbec neposudzovala alternatívy, ignorovala špecifické postavenie vnútrozemských štátov a že sa na subsidiaritu iba formálne odvolala, no reálne ju neanalyzovala.
Už dnes však možno tvrdiť, že z pohľadu Únie existujú rozsiahle štúdie, ktoré analyzujú odstrihnutie sa od ruských zdrojov ako nevyhnutnosť. Dôvodom je vojna na Ukrajine a možné využívanie ruských energetických zdrojov na financovanie vojny či oslabovanie Ukrajiny a jej spojencov.
V tomto smere zrejme neobstojí ani argument o práve členského štátu voliť si zdroje energie či štruktúru zásobovania, keďže zákaz dovozu ruského plynu je vnímaný ako opatrenie na posilnenie energetickej bezpečnosti a odolnosti trhu a zároveň ako obchodné opatrenie posilňujúce Európsku úniu ako celok.
Obdobná argumentácia bude zvolená zo strany EÚ aj pri zásade proporcionality. Pri uplatňovaní princípu energetickej solidarity, ktorý je zakotvený v Zmluve o fungovaní Európskej únie (čl. 194), však Únia už v minulosti narazila pred Súdnym dvorom EÚ.
Významný precedens Poľska
Išlo o konanie vo veci T-883/16, v ktorom Poľsko za podpory Lotyšska a Litovskej republiky žalovalo Európsku komisiu podporovanú Nemeckom. Predmetom sporu bolo rozhodnutie, na základe ktorého Komisia udelila a následne upravila výnimku pre plynovod OPAL z pravidiel, ktoré bežne upravujú prístup tretích strán k prepravnej infraštruktúre a tarifné pravidlá v rámci vnútorného trhu s plynom.
Poľská republika pred súdom tvrdila, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu energetickej bezpečnosti, ako aj zásadu energetickej solidarity, keďže priznanie novej výnimky pre plynovod OPAL ohrozovalo bezpečnosť dodávok plynu v Únii, najmä v strednej Európe.
Podstata argumentácie Poľska spočívala v tom, že došlo k zníženiu prepravy plynu cez plynovody Jamal a Bratstvo, čo mohlo viesť k oslabeniu energetickej bezpečnosti Poľska a k výraznému narušeniu diverzifikácie zdrojov dodávok plynu.
V tomto bode malo Poľsko v zásade obdobné námietky, aké dnes prezentuje Slovensko, a to v súvislosti so znížením prietoku plynu cez jeho plynovody, ktoré ho energeticky a finančne poškodzuje a vedie k vzniku zvýšenej závislosti od dovozu plynu cez iné trasy.
Súdny dvor EÚ v tomto prípade uznal, že Komisia pri svojom rozhodnutí nedostatočne posúdila vplyv na ostatné členské štáty a na jednotný trh, čím porušila princípy solidarity a riadneho fungovania vnútorného trhu s energiou.
Súd zároveň zrušil napadnuté rozhodnutie Komisie a vyslovil záver, že pri rozhodnutiach týkajúcich sa energetickej infraštruktúry a trhu je potrebné zohľadňovať dôsledky nielen pre trh ako celok, ale aj pre všetky dotknuté členské štáty. Bol tak stanovený precedens, podľa ktorého majú spoločné trhové pravidlá a solidarita medzi štátmi prednosť pred jednostrannými ekonomickými záujmami jednej krajiny alebo tretej strany.
Šance budú závisieť od detailov žaloby
Slovenská republika sa môže vo svojej žalobe odvolávať práve na tento rozsudok s tvrdením, že energetická solidarita bola porušená nezohľadnením ekonomických a energetických záujmov krajiny. Vzhľadom na existenciu obdobného prípadu a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ možno pri porovnateľných skutkových okolnostiach očakávať obdobné posúdenie.
Aj keď je možné na danom prípade vystavať relevantnú právnu argumentáciu, samotný úspech žaloby sa bude odvíjať od jej koncipovania a spôsobu uchopenia právnej problematiky. V tomto prípade totiž platí, že skutkové okolnosti sú odlišné minimálne v tom, ako rozdielne na celú situáciu nazerajú členské štáty a Európska únia.
Z pohľadu EÚ ide predovšetkým o bezpečnosť a stabilitu trhu, ktoré sa majú dosiahnuť odstrihnutím sa od Ruska ako agresora. Na druhej strane však ničím nie je garantované zachovanie rovnakého ekonomického postavenia dodávok plynu pre Slovensko ani jeho príjmov z prepravy plynu do iných krajín.
Celý spor aj jeho značné ekonomické následky budú ležať na pleciach tých, ktorí predložia konkrétnu žalobu a jej argumentačné body pred Súdnym dvorom EÚ.
Nesporným faktom však ostáva, že argument energetickej solidarity bude silnou kartou v prospech Slovenskej republiky, ktorá môže byť odstrihnutím od ruských dodávok plynu významne poškodená.