Keď rodičovské konflikty vyústia až do rozvodu, deti nesú následky. Komisár pre deti Jozef Mikloško na medzinárodnej vedeckej konferencii „Spoločne pre deti – Presadzovanie najlepšieho záujmu dieťaťa ako spoločná zodpovednosť rodiny, štátu a spoločnosti“ upozornil na narastajúcu pandémiu rozpadu rodiny.
Ako uviedol, približne 20 percent rozvodov má zdĺhavý a deštruktívny charakter. Súdy majú na stoloch spisy manželov, ktorých rozvod trvá aj desať rokov.
Úrad komisára pre deti konštatuje, že situácia detí sa zhoršila. „Deti vyrastajú vo vnútornej neistote, nedôvere, beznádeji, osamelosti, čo prináša viac a viac problémov,“ spomína Mikloško, ktorý upozorňuje na Dohovor o právach dieťaťa z roku 1989, ktorý bol ratifikovaný ešte počas ČSFR (1991).
V roku 1993 Slovensko ako samostatný štát prevzalo záväzky vyplývajúce z tohto dohovoru: zaviazalo sa dodržiavať práva detí a zabezpečiť ich ochranu.
Dohovor zároveň ustanovuje princíp najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý má byť prvoradým hľadiskom pri všetkých rozhodnutiach, ktoré sa týkajú detí.
Keď systém zlyháva
Matka desaťročného syna, ktorého vidí každý druhý víkend, však vraví, že štát a inštitúcie sa v prípade jej rozvodu a zverenia dieťaťa do opatery nechali zmanipulovať jej bývalým vysokopostaveným partnerom.
„Ak má systém chrániť slabších, tak zlyháva,“ povedala pre Štandard žena, ktorej exmanžel je v súčasnosti stále vo vysokej funkcii, a preto nechce byť menovaná. Priblížila, že syn bol zverený do starostlivosti otca, keď mal šesť a pol roka. Jej mužovi údajne stačili kontakty a vplyv na to, aby získal syna.
Tvrdí, že existuje súdnoznalecký posudok, podľa ktorého je primárnou vzťahovou väzbou dieťaťa matka a ono sa v ňom vyjadrilo, že chce byť viac s ňou. Podľa nej sa to však v ich prípade a rozhodovaní nezohľadnilo a súd nerešpektoval názor dieťaťa.
Doteraz sa podľa nej syn sťažuje na časté bolesti brucha, hnačky a mnohokrát vracia. „Zrejme je v tom aj psychosomatika,“ dodáva matka, ktorá má pocit, že neexistuje žiadna inštitúcia alebo úrad, na ktorý by sa mohla obrátiť, keďže jej bývalý manžel má vplyv a kontakty všade.
„Ja sa s ním nemôžem dostať ani k psychológovi, pretože otec to blokuje,“ konštatuje žena, ktorá má podľa vlastných slov zviazané ruky.
Navyše v období, keď jej súd „zobral syna“, išla na rodičovskú dovolenku s druhým dieťaťom. „A súd ma zaviazal prispievať nadštandardne zarábajúcemu otcovi z rodičovského príspevku 200 eur,“ konštatuje.
Dnes má chlapec desať rokov a viac ako tri roky mu štát podľa jeho mamy odopieral právo byť s ňou, keď chcel. Jej expartner mu vraj zabezpečil nejaký zábavný krúžok na každý deň, aby chlapec prestal na mamu myslieť.
„Keby dieťaťu neubližoval a bol by normálnym otcom, tak by som nepodávala toľko trestných oznámení,“ približuje svoje konanie a čoraz častejšie skloňuje slovo psychické násilie. Ako tvrdí, chcela ochrániť svoje dieťa, a preto sa rozhodla ísť proti svojmu mužovi, vysokopostavenému človeku.
Trestné stíhania však boli odmietnuté alebo zastavené pre nedostatok dôkazov. Psychické násilie totiž podľa jej slov a skúseností nevidieť a je ťažko dokázateľné.
Pri otázke najlepšieho záujmu dieťaťa vraví, že manželia k rodičovskej dohode, ktorú súdy na Slovensku najviac preferujú, nedospeli. Podľa nej sa inštitúcie a súd v jej prípade viac zamerali na záujem jedného z rodičov než na deklarovaný najlepší záujem dieťaťa.
Práva detí, nie rodičov
„Práva dieťaťa sú systematicky a opakovane porušované vo všetkých krajinách sveta,“ povedala na konferencii odborná poradkyňa komisára pre deti Jana Michaličková. Ide o každoročné konštatovania a poznatky Organizácie Spojených národov (OSN), pričom práva detí porušujú dospelí.
Záujmy štátu by podľa nej nikdy nemali byť nadradené právom dieťaťa. „Princíp najlepšieho záujmu zaručuje, že práva dieťaťa majú prednosť pred administratívnymi, finančnými alebo politickými dosahmi,“ spresňuje.
Najlepší záujem dieťaťa pritom nie je intuitívne presvedčenie o tom, čo si dospelý myslí, že je pre dieťa dobré. „Dohovor o právach dieťaťa zakotvuje práva detí, nie rodičov,“ prízvukuje.
Michaličková upozorňuje, že právo dieťaťa stretávať sa s rodičmi existuje ako samostatné právo [dohovor, čl. 9, pozn. red.]. Právo rodičov stretávať sa so svojím dieťaťom neexistuje samostatne.
Rodičovi možnosť stretávať sa so svojím potomkom vyplýva z rodičovských práv a povinností a najmä zo záujmu dieťaťa. V prípadoch, ak by bol kontakt pre dieťa škodlivý, napríklad z dôvodu násilia alebo ohrozenia, súd ho môže obmedziť alebo zakázať.
Michaličková upozorňuje aj na to, že jednotlivé práva dieťaťa môžu byť vo vzájomnom konflikte. Ako príklad ilustruje situáciu, keď má dieťa podľa dohovoru právo zostať v rodinnom prostredí a zároveň má právo na ochranu pred násilím. Ak je teda rodinné prostredie miestom násilia, právo dieťaťa na kontakt s obomi rodičmi sa bude musieť z dôvodu jeho ochrany podradiť.
Tvrdí, že ak vieme pomenovať práva dieťaťa, vieme pomenovať aj jeho najlepší záujem.
Medzera medzi právom a realitou
V rámci medzinárodnej konferencie vystúpila aj Lilla Garayová, prodekanka pre bakalárske a magisterské štúdium a medzinárodné vzťahy na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy, ktorá upozornila na medzeru medzi právom a realitou.
Poukazuje na dohovor [čl. 3, pozn. red.], ktorý podľa nej hovorí jasne, že „vo všetkých činnostiach týkajúcich sa detí bez ohľadu na to, či ich uskutočňujú verejné alebo súkromné inštitúcie, súdy, správne alebo zákonodarné orgány, musí byť najlepší záujem dieťaťa prvoradý“.
Ako však Garayová spresňuje, realita je iná. Vážnejší problém spočíva v nedostatočnom uplatňovaní princípu zo strany zákonodarcu a inštitúcií. „Z našich zákonov sa vytráca duch spravodlivosti voči deťom,“ tvrdí.
Záväzok uprednostniť deti pritom nie je podľa nej voľbou, ale povinnosťou vyplývajúcou z dohovoru.
Prodekanka spomenula aj problém oficiálneho slovenského prekladu dohovoru, pričom sa v článku 3 používa formulácia „záujem dieťaťa“ namiesto „najlepší záujem dieťaťa“. Vypadnutie slova „najlepší“ podľa nej oslabuje cieľ princípu.
„Slovensko sa hlási k najvyšším štandardom, no bez jazykovej presnosti a dôslednej aplikácie zostáva princíp najlepšieho záujmu dieťaťa zraniteľný,“ dodáva.
Nie bojovať, ale spolupracovať
„Najlepší záujem dieťaťa sa nie vždy zhoduje s predstavou rodičov o najlepšom záujme dieťaťa,“ spresnila počas konferencie Anna Križáková, predsedníčka Mestského súdu Bratislava II. Preto by podľa nej mal mať práve súd určitý nadhľad pri identifikácii najlepšieho záujmu dieťaťa.
Pri hľadaní najlepšieho záujmu súdy posudzujú najmä úroveň starostlivosti o dieťa, jeho bezpečie, stabilitu a bezpečie prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, ochranu jeho dôstojnosti, duševný, telesný či citový vývin, okolnosti súvisiace s jeho zdravotným stavom a iné.
Dôležitá je podľa Križákovej spolupráca „všetkých aktérov“, prostredníctvom ktorých bude zabezpečená celistvá telesná, psychologická, morálna a duchovná integrita dieťaťa aj podpora jeho ľudskej dôstojnosti.
Rodičia by podľa nej nemali bojovať, ale spolupracovať. Za pomoci odporúčaného multidisciplinárneho tímu, do ktorého patria rôzne pomáhajúce profesie, ako psychológ, mediátor, opatrovníci, advokáti, by sa mali manželia dopracovať k dohode.
Výsledná dohoda, ktorú sú schopní rodičia za pomoci týchto odborníkov dosiahnuť, podľa predsedníčky mestského súdu reálnejšie a objektívne odráža právo a najlepší záujem dieťaťa a súčasne aj potreby a záujem rodičov.
„V reálnom živote tento postup [Cochemská prax, pozn. red.] funguje omnoho lepšie ako chladné, neosobné, možno spravodlivé, ale stále autoritatívne rozhodnutie súdu,“ vraví Križáková.
Cochemský prístup má zároveň zvýšiť rýchlosť konaní a rozhodnutí súdu, na ktoré sa pri rodičovských sporoch aktéri neraz sťažujú. Počas dlhých prieťahov totiž dieťa stráca dennodenný kontakt s jedným z rodičov. Čas je preto dôležitý, aby sa dieťaťu napokon jeden z rodičov nevytratil zo života.
Ak sa však rodičia nedohodnú, súd pokračuje v štandardnom konaní a autoritatívne rozhoduje na základe výsledkov vykonaného dokazovania.
Ak víťazí rodič, prehráva dieťa
„Súdne konania a zverenie maloletého dieťaťa patria k tým najnáročnejším procesom v našom právnom systéme,“ pripustila na konferencii, ktorú organizoval Úrad komisára pre deti, Marcela Kosová, predsedníčka Súdnej rady SR. V konaniach sa podľa jej slov nerozhoduje len o paragrafoch, ale o živote dieťaťa, jeho právach a ochrane.
Spomenula aj dôležitosť potrieb každého dieťaťa, ktoré treba odlíšiť od osobných záujmov jeho rodičov, ktorí v emočnom vypätí často strácajú nadhľad. „Dieťa nie je objektom konania, je jeho subjektom,“ pripomenula.
Dieťa podľa nej musí byť skutočne vypočuté a nesmie byť pod tlakom výberu, či má viac rado jedného z rodičov ako toho druhého.
„Rozsudok nesmie byť nástrojom na vydieranie a tlak,“ prízvukuje s tým, že dieťa by nemalo stratiť pocit bezpečia a lásku oboch rodičov. Ak totiž podľa nej jeden z rodičov vychádza zo súdnej siene ako víťaz, prehralo dieťa.
Za dôležité považuje súdne konanie, ktoré rodičov motivuje k dohode, mediácii a pochopeniu, že hoci už manželia prestávajú byť partnermi, navždy zostávajú rodičmi. Iba takouto súhrou sa podľa nej dá zabezpečiť, že práva detí neostanú len na papieri, ale stanú sa žitou realitou.