Za ostatný rok evidoval Úrad komisára pre deti osobitne citlivé prípady a podnety, ktoré sa týkajú porušenia participačných práv dieťaťa zo strany orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Tieto práva dávajú maloletému dieťaťu možnosť, aby počas rozvodového konania a zverenia do starostlivosti mohlo slobodne vyjadriť svoj názor, aby bolo inštitúciami či súdom vypočuté a informované o procese rozvodu svojich rodičov.
Počas medzinárodnej vedeckej konferencie s názvom Spoločne pre deti, ktorú organizoval Úrad komisára pre deti, na tieto práva upozorňovali viacerí odborníci. V súvislosti s nimi poukázali na Dohovor OSN o právach dieťaťa, v ktorom sú zakotvené.
Počas konferencie hovoril o konkrétnych prípadoch zo svojej praxe aj verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský. Ako podstatné právo vyzdvihoval zisťovanie názoru dieťaťa.
Na základe svojej návštevy na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ÚPSVaR) zistil, že inštitúcia si zo 180 prípadov, v ktorých mala súdom nariadené zistiť názor dieťaťa, až v 154 prípadoch nesplnila svoju povinnosť a nevyhotovila zvukový záznam.
„Pri rodičovských konaniach potom vznikajú veľké otázniky v tom, čo vlastne dieťa kolíznemu opatrovníkovi povedalo,“ upozornil Dobrovodský.
Vysvetlil však, že ak to súd nenariadi, zamestnanec orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nemá povinnosť vyhotoviť zvukový záznam. Má teda oprávnenie a možnosť sa rozhodnúť.
V spomínaných 180 prípadoch, na ktoré konkrétny úrad práce upozornil, poverený zamestnanec však mal povinnosť záznam urobiť, keďže názor dieťaťa bol určený na účely súdu.
Ak o názor dieťaťa požiada súd, mal by byť urobený zvukový záznam aj v prípade, keď dieťa odmietne využiť svoje právo. „Mal by zachytávať výslovný nesúhlas dieťaťa so zhotovením zvukového záznamu z priebehu zisťovania názoru,“ spresnil Dobrovodský.
Ombudsman priblížil, že po upovedomení na nedostatky ÚPSVaR preškolil všetkých zamestnancov, aby sa odstránili podobné systémové problémy.
Chlapec, ktorého nevypočuli
Dieťa nebolo vypočuté ani v konkrétnom prípade jednej matky, ktorá Štandardu v krátkosti opísala svoj príbeh. Z dôvodu zachovania súkromia a pre citlivosť prípadu chcela zostať v anonymite.
„Pokiaľ mi sem neprídete s nožíkom v chrbte, ja s tým neviem nič urobiť,“ reprodukovala slová vyšetrovateľa mama desaťročného syna, ktorá na svojho bývalého manžela podala už viackrát trestné oznámenie z dôvodu domáceho násilia.
Súd pred viac než tromi rokmi zveril syna do starostlivosti otca. „Tri roky v živote dieťaťa sú strašne veľa. Prvé dva roky boli preplakané,“ vraví matka s tým, že počas manželstva doma zažívala psychické násilie, ktoré však nikdy v rozvodovom konaní nebolo potvrdené.
Ako vraví, násilie nemusí byť len fyzické, ale aj psychické, ekonomické, sexuálne a sociálne. Domáce násilie sa podľa jej skúseností deje za zatvorenými dverami a nikto ho nevidí.
„Psychické nevidieť, sú to rany na duši,“ podotkla s tým, že „keď vás niekto ponižuje v priebehu manželstva a dehonestuje vašu prácu, ktorú vykonávate v domácnosti, hľadá chyby, tak strácate samu seba“. Tvrdí, že psychickému násiliu bol vystavený aj ich syn.
Predovšetkým by podľa nej mal systém rozlišovať, či v rodine nie je nejaké domáce násilie. „Systém bohužiaľ všetky tieto prípady dáva pod takzvaný ‚konflikt rodičov‘,“ tvrdí. Z dôvodu, že takéto násilie polícia ďalej nevyšetrovala, neprišlo podľa jej názoru ani k vypočutiu jej syna.
Čo sa týka zverenia do starostlivosti otca, matka tvrdí, že chlapec v súdnoznaleckom posudku vyjadril túžbu byť viac s matkou. Ako však podotkla, súd jeho slová „nebral do úvahy“.
Keď rozhoduje súd, nie dieťa
V rámci medzinárodnej konferencie poukázala Anna Križáková, predsedníčka Mestského súdu Bratislava II, na to, že názor dieťaťa je dôležitý, ale zároveň nemá právo veta.
Medzi participačné právo dieťaťa podľa jej slov patrí najmä právo vyjadrenia svojho názoru a zároveň právo na informácie týkajúce sa súdneho konania a jeho možných následkov. Dieťa by malo byť informované vždy a o každom konaní.
„Platí, že čím viac štát zasahuje do života dieťaťa, tým intenzívnejšie by mali napĺňať práve súdy tieto participačné práva, pretože vtedy sú zvyčajne rodičia menej schopní alebo ochotní dieťaťu povedať, o čom je súdne konanie a aký záver môže mať,“ spresnila.
Zároveň prízvukuje, že súd by si mal vypočuť jeho názor, venovať mu patričnú pozornosť a citlivo vnímať jeho nespracovanú bolesť. Ide podľa nej o zisťovanie názoru, postoja a túžob dieťaťa, na ktoré súd prihliada.
„Dieťa nemožno nútiť do toho, aby názor pred súdom, ak má problém, vyjadrilo,“ zdôraznila však Križáková. Maloletý má teda možnosť zvukové záznamy „zisťovania názoru“ odmietnuť. Zákon neukladá povinnosť zhotovovať nahrávku pri rodinnoprávnych konaniach, ako sú rozvod, zverenie, styk, ak to nenariadi súd.
Križáková upozorňuje, v tomto prípade nejde o štandardný výsluch účastníka konania, počas ktorého sa zhromažďujú dôkazné poznatky na zistenie skutkového stavu, ako je to v trestnom konaní (na trestnoprávne účely).
V trestnom konaní sa výsluch maloletého spravidla audiovizuálne zaznamenáva, aby sa predišlo jeho opakovanému vypočúvaniu. V týchto prípadoch ide o ochranu dieťaťa.
Zisťovanie názoru maloletého sa deje bez prítomnosti rodičov a ich právnych zástupcov za účasti psychológa. Aby dieťa malo pri rozhovoroch pocit slobody pri rozhodovaní, existujú špeciálne detské výsluchovne, ktoré bývajú zariadené na základe psychologických princípov.
Križáková však poukazuje na to, že hoci má dieťa právo svoj názor prezentovať a súdy naň musia prihliadať s celou vážnosťou, ono samo nemá právo veta, keďže jeho názor môže byť ovplyvnený momentálnou situáciou, ktorú prežíva, konfliktom lojality či v dôsledku odcudzenia jedného z rodičov.
„Názor dieťaťa pre nás nie je záväzný,“ hovorí s tým, že jeho názor sa potom vyhodnocuje na základe ďalších výsledkov dokazovania.
Právo dieťaťa na vyjadrenie vlastných názorov by sa podľa nej nemalo vykladať tak, že v skutočnosti maloletí dostávajú bezpodmienečné právo veta bez toho, že by sa zvážili ďalšie faktory a vykonalo sa preskúmanie s cieľom určiť ich najlepší záujem.
Dieťa ako obeť činu
Na zachovanie práv a ochrany dieťaťa upozornila počas konferencie aj Patrícia Krásná, prorektorka pre celoživotné vzdelávanie a informatizáciu Akadémie Policajného zboru v Bratislave. „Dieťa, ktoré sa stane obeťou trestného činu, či už ide o sexuálny, násilný alebo akýkoľvek trestný čin, sa nachádza v mimoriadne zložitej, náročnej a zraniteľnej situácii,“ opísala.
Krásná sa domnieva, že v určitom zmysle zlyhala spoločnosť a najmä to, na čo máme dbať najviac. Ide podľa nej o to, aby dieťa bolo stále chránené a aby sa nestalo obeťou trestného činu. Spomenula predovšetkým aplikačnú prax, v rámci ktorej je dôležitá efektívna komunikácia s dieťaťom. Bez nej sa môžu prejaviť u dieťaťa negatívne dôsledky, napríklad zhoršený psychický stav.
„Prvý kontakt so štátnou mocou (polícia, vyšetrovateľ) je pre dieťa veľmi dôležitý,“ tvrdí Krásná. V rámci Akadémie Policajného zboru školia vyšetrovateľov aj na to, ako by mali viesť efektívny výsluch, ako by mali pristupovať k dieťaťu, ako s ním nadviazať kontakt, aké otázky by sa ho mali pýtať a na čo by mali dbať.
Ako však na základe svojej praxe vraví, policajt či vyšetrovateľ môžu akokoľvek empaticky vnímať dieťa a snažiť sa realizovať jeho efektívny výsluch, no miestnosti na niektorých oddeleniach polície sú také, „aké sú“. Nie sú teda vytvorené špeciálne pre detské obete trestných činov.
Pre ne sú podľa jej názoru dôležité práve špeciálne výsluchové miestnosti, ktoré pomáhajú uplatňovať práva detí a navyše umožňujú prítomnosť odborníkov a audiovizuálne zaznamenávanie výsluchu.
Špeciálne výsluchové miestnosti
Tieto priestory podľa slov ministra spravodlivosti Borisa Suska (Smer) vznikli na okresných a krajských súdoch tak, aby vytvárali bezpečné, pokojné a pre dieťa primerané prostredie.
„Ich cieľom je minimalizovať stres a zabrániť sekundárnej viktimizácii detí počas súdnych konaní,“ objasnil minister na konferencii s tým, že dieťa sa tu má cítiť vypočuté s rešpektom, porozumením a primeranou ochranou.
Pri viktimizácii sa totiž dieťa stáva opakovane obeťou v prípadoch, keď musí znovu a znovu vypovedať o násilnom trestnom čine, ktorý mu spôsobil traumatizujúci zážitok. S tým súvisí aj necitlivý prístup polície, súdov či zdravotníkov.
„Opakované výsluchy, nevhodné otázky, konfrontácia s páchateľom či neprimerané prostredie môžu u dieťaťa vyvolať pocit strachu, hanby či viny,“ podotkla Krásná.
Prorektorka spomenula aj možné právne úpravy do budúcnosti, napríklad „posilnenie zásady jednorazového výsluchu dieťaťa, ktorého audiovizuálny záznam by bol použiteľný vo všetkých štádiách trestného konania“.
Hoci v súčasnosti existuje zásada jednorazového výsluchu dieťaťa, v praxi sa podľa nej nedodržiava. „Keď sa stretávam s vyšetrovateľmi, väčšina hovorí o tom, že detské obete sú niekoľkokrát vypočúvané a k sekundárnej viktimizácii dochádza,“ skonštatovala.
Posilnenie jednorazového výsluchu by podľa jej slov chránilo dieťa práve pred opakovanou traumatizáciou a druhotnou viktimizáciou a zároveň by pomohlo vyšetrovateľovi tým, že by mu poskytlo stabilný a nesporný dôkazový prostriedok.
„Opakovaný výsluch by mal byť prípustný len vo výnimočných a riadne odôvodnených prípadoch,“ dodala.