Práve preto založila Iniciatívu za vymazaných rodičov. V rámci nej sa snaží pomôcť ďalším rodičom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. Jej iniciatíva eviduje stovky rodičov na Slovensku, ktorí ju kontaktujú, keď im expartner bráni v styku s vlastným dieťaťom.
„Čísla sú alarmujúce,“ vraví pre Štandard Janočková. Poukázala na to, že len rodinný súd v Bratislave rieši v rámci tejto problematiky okolo 10-tisíc spisov.
Na Slovensku podľa nej ide o systémový problém. „V praxi rozhodujú tri veci: korupcia, konexie a nevymožiteľnosť práva. Štát neposkytuje ústavnú ochranu rodičom ani deťom a nerešpektuje ani medzinárodné dohovory,“ tvrdí pre Štandard Janočková.
Súčasne podľa nej jeden z rodičov často dieťa považuje za svoj majetok a manipuláciou ho úplne odcudzí od toho druhého. Výsledkom sú roky odlúčenia a doživotné traumy detí.
Ako mama Janočková podotýka, deti sú masívne manipulované, prichádzajú o vzťah s jedným rodičom a vyrastajú takmer ako polosiroty. „Dochádza k porušovaniu ich základných práv na rodinu, identitu a bezpečnú väzbu k obom rodičom,“ objasňuje.
V mnohých prípadoch ide podľa nej o „inštitucionálne týranie“, pričom sa štát na tomto procese aktívne podieľa a dlhodobo ho toleruje.
„Len môj prípad sa ťahá cez tri vlády, a nenašiel sa ani jeden politik, premiér či prezident, ktorý by sa postavil za deti a inicioval systémovú nápravu,“ konštatuje zakladateľka Iniciatívy za vymazaných rodičov, u ktorej prebieha už takmer deviaty rok úprava práv a povinností k maloletému.
Nejde pritom podľa nej o právne zložitý prípad, no napriek tomu má jej spis za tie roky 16-tisíc strán.
Podnety eviduje aj komisár pre deti
Fenomén takzvaných vymazaných rodičov sa na Slovensku objavuje už viac než dve desaťročia. Potvrdzuje to aj komisár pre deti Jozef Mikloško. Jeho úrad eviduje opakované podnety týkajúce sa nerešpektovania právoplatných rozhodnutí súdov o styku dieťaťa s rodičom.
„Ide o problematiku, ktorá sa v našej agende objavuje opakovane,“ potvrdil Mikloško pre Štandard. Počet podnetov sa podľa neho v minulom roku zvýšil o 27 percent a pribudli aj podnety priamo od detí.
Najčastejšie ide o rodičovské konflikty a prípady marenia styku, pri ktorých síce existuje súdne rozhodnutie, no jeho výkon zlyháva. „V praxi podnety najčastejšie podáva jeden z rodičov, občas sa však stane, že prídu dva rôzne podnety od oboch rodičov, takže riešime tú istú rodinu dvakrát,“ vysvetľuje Mikloško.
Komisár zároveň upozorňuje, že dlhodobé konflikty dostávajú dieťa do silného tlaku na lojálnosť, čo môže vážne ohroziť jeho psychické zdravie.
Janočková dodáva, že v mnohých prípadoch je dieťa vystavené manipulácii a styk sa marí prostredníctvom účelových návrhov. „Súd to zakryje vetou ,dieťa nechce‘ a rodič potom roky vidí svoje dieťa nanajvýš pod dozorom psychológov alebo vôbec,“ konštatuje mama dvanásťročného syna, s ktorým nie je už osem rokov.
Dieťa nie je vec, prízvukujú súdy
Súd má podľa verejného ochrancu práv Róberta Dobrovodského v rukách proces, ktorý sa nazýva výkon súdnych rozhodnutí.
„Súd má zákonom a vyhláškou ministerstva spravodlivosti presne stanovený postup, ako má vykonať súdne rozhodnutie týkajúce sa starostlivosti detí,“ vysvetľuje ombudsman pre Štandard otázku domáhania sa výkonu rozhodnutia, ktorý zabezpečí stretnutie s dieťaťom.
Na Slovensku by sa podľa ombudsmana Róberta Dobrovodského malo pri výkonoch súdnych rozhodnutí prihliadať na tri základné princípy vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa, a to je najlepší záujem dieťaťa, rešpektovanie jeho práv a princíp vypočutia názoru dieťaťa.
Dobrovodský tvrdí, že dané súdne rozhodnutie bolo ešte pred 10 rokmi vykonávané rýchlo, ale pre dieťa necitlivým spôsobom. Nové zmeny sa zaviedli v roku 2016 vo vyhláške, ktorá výrazne upravila pravidlá a zabránila necitlivému odoberaniu detí na základe súdneho rozhodnutia.
Už by sa teda nemalo stať, že napríklad do škôlky či školy „nabehnú“ súdni úradníci bez skúseností, empatie, psychologických zručností a násilím odoberú dieťa pri zmene starostlivosti.
Takýto prípad sa podľa Dobrovodského stal ešte v roku 2016, keď do triedy malého chlapca Marca počas výučby prišli neohlásene cudzí ľudia a vyplašili ho, pričom chlapec plakal, kričal, že nechce ísť s matkou, ktorá sa oňho dovtedy nestarala. „Spoločnosť vnímala prípad veľmi citlivo,“ konštatuje ombudsman.
K takémuto výkonu súdneho rozhodnutia je odvtedy prizvaný aj sociálny pracovník. Na základe vyhlášky teda nie je možné urobiť zmenu okamžite, keďže platí, že dieťa nie je vec a je tu povinnosť vypočuť si ho.
Kedy je násilné odobratie dieťaťa povolené
Ako Dobrovodský ďalej spresňuje, podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je donútenie dieťaťa ísť k druhému rodičovi prípustné len v prípadoch, keď rodič, s ktorým dieťa žije, aktívne a nezákonne bráni styku s druhým z nich, pričom dôležitú úlohu pri výkone zohráva spolupráca s orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí.
Súdy podľa Dobrovodského dávnejšie upozorňovali na to, že fyzický výkon rozhodnutia o styku je krajné riešenie, ktoré bez asistencie odborníkov môže viesť k traumatizujúcim situáciám a dlhodobým psychickým následkom pre dieťa.
„V týchto situáciách nie je ochota ísť do fyzického kontaktu s dieťaťom a napríklad brať či trhať dieťa z rúk povinného rodiča alebo ťahať dieťa proti jeho vôli do auta,“ spresňuje Dobrovodský vyjadrenia súdov k problémom násilného odobratia dieťaťa pri plnení výkonu rozhodnutia o styku.
Súdy sú si podľa neho vedomé aj upozornenia detských psychológov, špeciálnych pedagógov či pedopsychiatrov, ktorí poukazujú na to, že násilné uskutočňovanie výkonu rozhodnutia môže mať ďalekosiahle nepriaznivé následky na psychické prežívanie dieťaťa, ktoré sa môžu prejaviť až v budúcnosti.
„Podľa judikatúry zároveň platí, že treba mať na zreteli situáciu, ak rodič, s ktorým dieťa žije, druhému rodičovi v styku s dieťaťom aktívne nebráni, avšak dieťa styk vyslovene odmieta,“ prízvukuje verejný ochranca práv. Súd preto dieťa nenúti ísť k druhému (oprávnenému) rodičovi za každú cenu.
Mamy a otcovia združení v iniciatíve označovanej ako „vymazaní rodičia“ však v tejto súvislosti upozorňujú na riziko manipulácie dieťaťa zo strany povinného rodiča, u ktorého dieťa žije a ktorý môže bývalého partnera systematicky znevažovať alebo „očierňovať“. Práve z týchto dôvodov môže potomok uvádzať, že sa s druhým rodičom nechce stretnúť.
Štát nechce trestať hneď, rodičia však prichádzajú o čas
Povinný rodič by mal umožňovať styk dieťaťa druhému rodičovi, teda oprávnenému, u ktorého dieťa spravidla nežije, ale má podľa súdu právo na stretnutie so svojou ratolesťou.
Kým pred 10 rokmi súdy automaticky považovali návrh na výkon od oprávneného rodiča za dôkaz porušenia, posielali výzvy, ukladali pokuty a zastavovali dávky povinnému rodičovi bez zisťovania príčin, novou vyhláškou z roku 2016 už musia zisťovať, či povinný rodič naozaj porušuje rozhodnutie alebo existujú ospravedlniteľné dôvody, prečo ho neplní (napríklad choroba dieťaťa, nepriaznivá dopravná situácia, kalamita či odmietanie zo strany dieťaťa).
Kým teda podľa „vymazaných rodičov“ štát nechce trestať povinného rodiča okamžite z dôvodu ochrany dieťaťa, oprávnení rodičia, naopak, počas dlhého obdobia, keď sa zisťujú dôvody, prichádzajú o vzťah s dieťaťom.
Dobrovodský pripomína, že od 1. novembra 2023 bola z vyhlášky vypustená povinnosť súdov výslovne skúmať takzvané ospravedlniteľné dôvody neplnenia rozhodnutia, čo malo proces výkonu zjednodušiť. Rodičia však upozorňujú, že v praxi sa dôvody väčšinou zisťujú aj naďalej a konania sa tým zásadne neskrátili.
Janočková: Sankcie pri neplnení rozhodnutia fungujú len na papieri
Verejný ochranca práv upozorňuje, že nerešpektovanie súdneho rozhodnutia o styku môže mať rôzne následky. Okrem výkonu rozhodnutia môže súd napríklad zmeniť zverenie dieťaťa, zastaviť vyplácanie rodičovského príspevku či ukladať opakované pokuty. V krajnom prípade môže byť marenie výkonu rozhodnutia aj trestným činom.
Zakladateľka Iniciatívy za vymazaných rodičov však tvrdí, že tieto nástroje sa v praxi využívajú len výnimočne. „Aj keď je styk formálne určený, roky sa nevykonáva a štát to toleruje,“ vraví Janočková s dôvetkom, že sankcie sú len na papieri, sú nefunkčné a neodrádzajú, preto rodič, ktorý dieťa izoluje, nemá dôvod správať sa inak.
Zároveň podľa nej absentuje aj zodpovednosť sudcov. „Sudcovia, ktorí opakovane porušujú ústavné práva maloletých, môžu ďalej bez následkov rozhodovať a veselo likvidovať ďalšie rodiny. Žijeme v rozklade právneho štátu, pričom najväčšie následky nesú naše deti,“ prízvukuje Janočková.
Súdy uprednostňujú dobrovoľné riešenia pred sankciami
„Súd by mal najmä vo veciach maloletých pristupovať s osobitnou rýchlosťou konania,“ špecifikuje ombudsman Dobrovodský. Prioritou súdu však nie je rýchle vynútenie styku.
Spresnil, že súdy sa pri nerešpektovaní rozhodnutí o styku snažia najprv zistiť dôvody neplnenia a uprednostňujú dobrovoľné riešenie pred sankciami. Najčastejšie využívajú takzvané informatívne pojednávanie (výsluch), ktoré má zmierniť konflikt medzi rodičmi.
Dobrovodský spomína vyjadrenia súdov, ktoré opisujú, že takéto informatívne pojednávania často odstránili „malicherné“ spory medzi rodičmi dieťaťa a konanie sa zastavilo stiahnutím návrhu na výkon. Prípadne došlo k vyjasneniu rozdielnych pohľadov rodičov na „porušovanie“ rozhodnutia.
Ak teda sud zistí ospravedlniteľné dôvody, nesiahne hneď po represii, ale ďalej sa snaží odstrániť prekážky styku práve cez informatívne pojednávania aj v spolupráci s kolíznym opatrovníkom, cez psychologické poradenstvo, rodičovské dohody či odbornú pomoc.
„Výsledky odbornej pomoci smerujú rodičov napríklad k tomu, aby nedoriešené partnerské problémy či nedoriešené majetkové záležitosti neprenášali na dieťa,“ dodáva Dobrovodský.
Je to biznis s deťmi, tvrdí Janočková
Podľa skúseností „vymazaných“ matiek a otcov zohrávajú v týchto sporoch významnú úlohu aj advokáti, ktorí dokážu „vyhrať boj o dieťa“ za vysoké sumy od jedného z rodičov. Janočková hovorí o vzniku biznisu s deťmi, v ktorom sa podľa nej zarábajú desiatky tisíc eur na jednom prípade.
Tvrdí, že niektorí advokáti využívajú prieťahy, účelové návrhy, znalecké posudky či osobné väzby, pričom súdy podľa jej skúseností neraz ignorujú aj rozhodnutia vyšších inštancií. „Výsledkom je systém, ktorý ekonomicky živí justičné prostredie, zatiaľ čo deti nesú dlhodobé následky,“ mieni Janočková.
Právna úprava podľa nej umožňuje dlhodobé odlúčenie rodiča od dieťaťa, nerovnosť rodičov a prieťahy v konaniach, pričom rodičovské práva sú v praxi nahrádzané rozhodovaním štátu.
