Po hlasovaní o zmene ústavy opustil Hnutie Slovensko a stal sa členom poslaneckého klubu KDH. Rastislav Krátky tvrdí, že jeho rozhodnutie bolo hodnotové aj strategické.
V rozhovore pre Štandard vysvetľuje, prečo považuje KDH za prirodzený domov konzervatívnej politiky, ako vidí vzťah k Progresívnemu Slovensku a prečo podľa neho vláda Smeru rieši ekonomiku skôr marketingovo než systémovo. Hovorí aj o regionálnych rozdieloch, rastúcom dlhu aj o tom, akú príležitosť môže dostať východ krajiny.
Po vašom odchode z Hnutia Slovensko ste vstúpili do poslaneckého klubu KDH. Prečo práve kresťanskí demokrati?
Moje politické presvedčenie bolo vždy konzervatívne. Už od roku 2016, keď som prvýkrát vstúpil do parlamentu ako asistent poslanca, som sa pohyboval v prostredí politiky, kde som sledoval fungovanie parlamentu, výborov a celého politického systému. A vždy som vychádzal z rovnakého hodnotového rámca.
Konzervativizmus totiž nie je len o kultúrnych témach, ako sa často prezentuje. Je aj o slobode, o vlastníckom práve, o zodpovednom spravovaní štátu a o tom, že štát sa má správať hospodárne. Aj ochrana životného prostredia je v istom zmysle konzervatívna hodnota – ide o princíp správcovstva, teda že spoločnosť má zachovať to, čo dostala, aj pre ďalšie generácie. Preto mi je KDH prirodzene blízke. Nielen programovo, ale aj štýlom politiky.
Rozhodujúcim momentom pre váš odchod z Hnutia Slovensko bolo hlasovanie o ústavnej zmene, ktorá zaviedla zvrchovanosť štátu v kultúrno-etických otázkach. Prečo ste sa takto nakoniec rozhodli?
Táto téma bola pre mňa zásadná. Premiéra Roberta Fica som dlhodobo kritizoval a kritizoval som ho aj pri ústavných návrhoch, ktoré predkladal. Často totiž deklaroval, že chce vytvoriť hrádzu proti progresivizmu, ale niektoré formulácie jeho návrhov tomu nezodpovedali.
Keď sa však ukázalo, že existuje reálna šanca presadiť niektoré dôležité veci, rozhodol som sa podporiť tie zmeny, ktoré považujem za hodnotovo správne. Napríklad ochranu rodičovských práv pri výchove detí alebo zákaz surogátneho materstva.
Viete, politici prichádzajú a odchádzajú. Ústava však zostáva. Preto som sa rozhodol hlasovať tak, ako som hlasoval, aj s rizikom vylúčenia z Hnutia Slovensko.
V slovenskej politike dnes dominujú ostré konflikty. Ako sa chce profilovať KDH a vy?
Myslím si, že Slovensko potrebuje politiku, ktorá je pevná v hodnotách, ale zároveň nepodlieha permanentnej eskalácii konfliktu. Ak sa pozriete na politickú scénu, mnohé strany používajú veľmi tvrdú rétoriku. Hovoria o prevratoch, o hlbokej orbe, tresku alebo o trvalom boji.
KDH nechce vytvárať neprekonateľné spory, tak ako to evokujú hlavné opozičné strany. Chceme byť pevní v hodnotových otázkach, ale zároveň schopní spolupracovať v oblastiach, v ktorých to krajina potrebuje. A to napríklad hlavne v ekonomike alebo v zahraničnej politike.
Znamená to, že si viete predstaviť spoluprácu s Progresívnym Slovenskom?
V niektorých oblastiach áno. Napríklad v otázkach verejných financií, modernizácie štátu alebo v zahraničnej politike existujú prieniky. No zároveň musíme byť schopní povedať, kde sú naše limity a kde máme jasné červené čiary v hodnotových témach.
Preto hovoríme aj Progresívnemu Slovensku (PS): odložte tie svoje abnormálne tézy, ktoré sa nám nepáčia, viete, že s nimi nikdy nebudeme súhlasiť. Čiže môžeme pokojne opravovať ekonomiku či reputáciu v zahraničnej politike. No hneď ako budú vyťahovať dúhové témy, tak s nami nemôžu počítať.
KDH je prirodzenou protiváhou progresívnej politiky. To však neznamená, že budeme vytvárať trvalú kultúrnu vojnu. Skôr chceme presadzovať kultúru takzvaných mäkkých interakcií. Tu však nejde o mäkkosť v obsahu, ale v štýle. My sa nechceme správať ako politická sila, ktorá potrebuje neustále kričať, dramatizovať a stupňovať konflikty, aby dokazovala svoju hodnotovú pevnosť.
Akú úlohu teda chcete zohrávať pri spolupráci s progresívcami?
Skôr chceme pôsobiť ako rovnocenný a zároveň korekčný partner. Nie sme strana, ktorá chce neustále vyťahovať kultúrnu vojnu každý deň – ako poniektorí. Našou ambíciou je však zabrániť tomu, aby sa kultúrne a antropologické otázky stali v budúcej vláde úplne otvoreným priestorom na progresívnu agendu. Tým chcem vysvetliť, že spolupráca s PS nebude znamenať hodnotovú rezignáciu.
KDH bude veľmi konkrétne sledovať hlavne každý jeden krok rezortu školstva alebo sociálnych vecí, práce a rodiny či ministerstva spravodlivosti a nebudeme tam púšťať progresívne prúdy na to, aby si robili svoje politiky. Ba čo viac, ašpirujeme na obsadenie týchto rezortov.
Na druhej strane, budeme vedieť spolupracovať s tými ľuďmi, ktorí budú chcieť presadzovať modernú fiškálnu politiku a budú chcieť posúvať našu krajinu dopredu. Máme prieniky, ale to neznamená, že im dovolíme urobiť čokoľvek. Budeme pevnými strážcami hospodárstva a prorodinnej politiky.
Ako hodnotíte politiku vlády Roberta Fica z ekonomického pohľadu?
Mám pocit, že politika Smeru je dnes postavená skôr na marketingu než na vízii. Používajú jednoduché slogany a snažia sa reagovať na krátkodobé očakávania voličov. Treba si uvedomiť jednu vec. Na Slovensku máme približne 900-tisíc až milión ľudí na hranici chudoby.
Keď sa človek nachádza v takejto situácii, je prirodzené, že veľká časť voličov neuvažuje nad veľkými ideami, ale nad tým, čo im zostane na konci mesiaca v peňaženke. A práve v tom Smer nachádza svoju najväčšiu silu. Nie v systémových riešeniach, ale v politike okamžitého efektu.
Problém je, že politika štátu by nemala byť iba o neudržateľných dávkach. Mala by byť o tom, ako zvýšiť životnú úroveň. Aj pojem „konsolidácia“ je v slovenskom prostredí zneužívaný, pretože v realite nedochádza k skutočnému ozdraveniu verejných financií. Momentálne vedie len k tomu, že štát si berie viac peňazí od ľudí cez dane a odvody a zároveň nerieši vlastnú neefektivitu.
Ktorý ekonomický ukazovateľ by mali politici sledovať najviac?
Ja by som sa viac sústredil na rast reálnej mzdy. Priemerná mzda na Slovensku je dnes približne 1 620 eur v hrubom, čo je asi okolo 1 100 eur v čistom. Veľa ľudí však túto priemernú mzdu nikdy neuvidí na svojej výplatnej páske. Preto je dôležité sledovať reálnu mzdu a dávať dôraz na životnú úroveň. Teda to, či si ľudia môžu dovoliť viac než predtým.
Veľkým problémom Slovenska sú aj regionálne rozdiely…
Presne tak. Ak sa pozriete na rozdiel medzi Bratislavou a Prešovským krajom, tak priemerná mzda sa líši o viac ako 660 eur. Čiže čistá mzda v tomto kraji sa pohybuje približne okolo tisícky, kým v Bratislave je to takmer 1 500 eur. To znamená, že Slovensko funguje ako dve ekonomiky. Jedna je sústredená okolo Bratislavy a sčasti aj Košíc a druhá je vo veľkej miere vo zvyšku Slovenska a v menej rozvinutých regiónoch. Ak chceme hovoriť o ekonomickom raste, musíme riešiť aj tieto rozdiely.
Aké máte riešenia?
Nebudem klamať, ale regionálne rozdiely sú oblasť, kde sa láme vierohodnosť každej ekonomickej politiky. Chudobnejšie regióny prichádzajú o časť svojho potenciálu tým, že z neho vo veľkom odchádzajú ľudia: mladí, vzdelaní, pracujúci. Ekonomická otázka sa tu preto okamžite mení na demografickú a civilizačnú stabilitu.
Teraz však niečo konkrétnejšie. Európska komisia prišla nedávno s balíkom 28 miliárd eur, ktoré sa majú prerozdeliť pre kraje v štátoch, ktoré sú v pohraničí s východnou Európou. Slovensku však hrozilo, že z programu EAST Invest Facility nebude môcť čerpať financie, keďže to naša vláda zanedbala.
KDH sa však cez našu europoslankyňu Miriam Lexmann a cez predsedu a župana Milana Majerského posledné týždne pustilo do rokovania s partnermi v Bruseli, aby aj východné Slovensko mohlo čerpať z tejto pripravovanej investičnej schémy. Výsledkom je, že do programu nakoniec zaradili aj Košický a Prešovský kraj.
Čiže opoziční poslanci lobovali v Bruseli za pomoc pre východ republiky?
No teraz vám to hovorím a podarilo sa to. Budeme oprávnenými žiadateľmi, pričom je zapojených 10 krajín. Aj takto chceme pomáhať. S východom krajiny to môže byť podobne ako s východom Rakúska, ktorý svojho času ekonomicky rapídne poskočil vpred. Keď príde koniec vojny na Ukrajine, musíme byť pripravení, lebo sa otvorí veľké okno príležitostí. Aj preto na tom pracujeme.
Chceme vlastným pričinením ukázať, že politika nemá byť len o sporoch, ale aj o tom, ako priniesť konkrétne rozvojové príležitosti pre regióny. Zároveň to súvisí s tým, o čom hovorím dlhodobo. Slovensko potrebuje múdru strategickú decentralizáciu a presun riadenia eurofondov na úroveň krajov a regiónov, podobne ako to urobili napríklad v Poľsku. Nie však chaotické presúvanie kompetencií, ale postupné posilnenie regiónov a nových zdrojov, aby mali viac možností rozhodovať o svojom rozvoji.
Akým prínosom chcete byť vy osobne pre klub KDH?
Ja osobne sa snažím priniesť do politiky aj pohľad novej generácie. Chcem prepájať konzervatívnych ľudí so skúsenosťami zo zahraničia, vybudovať takýto spoločný think tank a rozmýšľať o Slovensku v dlhšom horizonte. A to nielen do roku 2030, ale aj do rokov 2040 či 2050.
Moja ambícia je angažovať sa v oblasti ekonomickej a hospodárskej politiky. Aj preto sa v hnutí chceme do volieb sústrediť najmä na ekonomický program. Myslím si, že konzervatívna politika nemá byť len obranou hodnôt. Má hlavne ukazovať riešenia pre našu ekonomiku, regióny a rast životnej úrovne.