V decembri 1990 takmer deväťdesiat percent oprávnených voličov v slovinskom referende hlasovalo za nezávislosť, teda za oddelenie sa od Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia (SFRJ). V máji nasledujúceho roka podobný referendový úspech zopakovalo Chorvátsko a obe krajiny vyhlásili 25. júna 1991 nezávislosť. Napriek oslabeniu moci komunistickej strany a bez prihliadania na belehradskú demonštráciu v marci 1991 však bol režim odhodlaný udržať republiky pod nadvládou Belehradu silou.
Jasné etnické hranice v Juhoslávii na rozdiel od územnosprávnych hraníc chýbali, čo sa najvýraznejšie odzrkadlilo počas vojny v Bosne, kde proti sebe stáli katolícki Chorváti, moslimskí Bosniaci a pravoslávni Srbi, pričom poslední sa tešili podpore Juhoslovanskej ľudovej armády. To, čo sa u nás zvykne označovať ako občianska vojna v Juhoslávii, chápali Slovinci, Chorváti a Bosniaci ako národnooslobodzovací boj a vojnu za nezávislosť s nedostatočnou podporou zo strany NATO a OSN.
Svedectvo z Haagu
Srbi považovali vojnový stret na území rozpadajúcej sa Juhoslávie za proxy vojnu „naplánovanú a rozpútanú zlými silami Západu“ či rovno za inváziu vedenú proti „SFRJ, aby ju rozbili, roztrhali a aby zotročili a kolonizovali srbské odveké územia“, ako to z haagskej väznice napísal redaktorovi Štandardu veliteľ vojska bosnianskych Srbov generál Ratko Mladić.
Ten sa pri poslednom sčítaní obyvateľstva v mierovej Juhoslávii podľa vlastných slov označil namiesto Srba za Juhoslovana v nádeji, že tak urobia mnohí ďalší a že k občianskej vojne nedôjde. Dnes si spolu so štyrmi bosnianskymi Srbmi odpykáva doživotný trest za vojnové zločiny proti nesrbským spoluobčanom.
Spolu s nimi Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) na kratšie tresty odsúdil dovedna 89 ľudí: 62 Srbov, 18 Chorvátov, päticu Bosniakov, dvoch Čiernohorcov a po jednom Macedóncovi a Albáncovi. Vojnové besnenie sa pritom nevyhlo ani tamojšej slovenskej a maďarskej menšine.
Drozdí kraj
V apríli 1992, mesiac po tom, ako Bosna a Hercegovina vyhlásila samostatnosť, sa začali boje. Oddelenie Bosny a Hercegoviny viedlo okrem vojny aj ku konečnému zániku SFRJ a v apríli 1992 tak vznikla Zväzová republika Juhoslávia, ktorej súčasťou boli iba Srbsko a jemu etnicky a kultúrne veľmi blízka Čierna Hora. Zatiaľ čo slovinská vojna za nezávislosť trvala iba 10 dní, chorvátska vlastenecká vojna (domovinski rat) aj vojna v Bosne a Hercegovine sa skončili až koncom roka 1995.
Juhoslávia bola už v tom čase hospodársky výrazne oslabená, okrem iného aj v dôsledku vnútroštátnych otrasov a medzinárodných sankcií. Už v roku 1996 začalo na juhu Srbska dochádzať k prvým ozbrojeným stretom medzi juhoslovanskou políciou a Kosovskou oslobodzovacou armádou (UÇK).
Kosovo (v preklade zo srbčiny „Drozdovo“) obývali po stáročia potomkovia slovanských (Srbi, Bulhari) a ilýrskych (Albánci) kmeňov, pričom ich vzájomný pomer sa naprieč dejinami rôznil. Výrazné otrasy prinieslo až 20. storočie, keď boli v Kosove striedavo znevýhodňovaní raz Srbi, raz Albánci.
Vysoká albánska a nízka srbská pôrodnosť spôsobili, že srbský živel v Kosove ešte pred deväťdesiatymi rokmi výrazne oslabol. Vo februári 1998 viedli útoky UÇK na juhoslovanské úrady k nasadeniu armády a srbských polovojenských zoskupení v Kosove, čím sa začala vojna, ktorú si už všimli aj zahraničné médiá. S príchodom Srbov do Kosova posilnilo rady UÇK množstvo tamojších Albáncov.
Vzájomné boje si na oboch stranách vyžiadali niekoľko stoviek padlých bojovníkov, viac ako 10-tisíc zavraždených civilistov a stovky tisíc srbských a albánskych civilistov vyhnaných z ich domovov počas vojny a po jej skončení.
Invázia NATO
Dňa 24. marca 1999 začala Severoatlantická aliancia v rámci operácie Spojenecká sila bombardovať vojenské a civilné ciele v krajine. Podľa Human Rights Watch aliančné letectvo zabilo 489 až 528 civilistov – prevažnú väčšinu z nich v Kosove, avšak obete boli aj v Čiernej Hore či vo Vojvodine. Tretinu obetí si vyžiadali „útoky na ciele v husto obývaných mestských oblastiach“.
Okrem kazetových bômb sa používalo aj zakázané strelivo s ochudobneným uránom. Bombardovanie, ktoré spôsobilo ťažké škody infraštruktúre, školám, nemocniciam a pamätihodnostiam, sa skončilo 10. júna 1999, keď vtedajší prezident Slobodan Milošević súhlasil so stiahnutím armády z Kosova, ktorú nahradili Sily pre Kosovo (KFOR).
V deň ukončenia vojny na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN vznikla Misia Spojených národov v Kosove (UNMIK) ako nástroj civilnej správy poničenej srbskej provincie Kosovo a pôsobí tam dodnes. Amnesty International v roku 2006 v správe „OSN v Kosove – dedičstvo beztrestnosti“ obvinila UNMIK zo zločinov proti ľudskosti aj z nevyšetrovania známych surovostí.
OSN podľa správy Amnesty International takisto ignorovala alebo minimalizovala sťažnosti obetí, nedokázala vyšetriť stovky prípadov únosov, zmiznutí a vrážd po roku 1999, zlyhala pri ochrane Srbov, tolerovala znásilňovanie a obchodovanie so ženami a s dievčatami, ktoré sa počas prítomnosti medzinárodných jednotiek iba rozšírili.
Kosovo ako téma
Na jeseň 2000 Srbi zvrhli Miloševića, tri roky nato krajinu premenovali na Štátny zväz Srbska a Čiernej Hory, ktorý sa o ďalšie tri roky rozpadol po čiernohorskom referende. A vo februári 2008 kosovský parlament vyhlásil nezávislosť, ktorú dodnes neuznávajú mnohé štáty: okrem Srbska, Slovenska, Španielska či Rumunska ani Ukrajina, Vatikán, Rusko, Bielorusko alebo Brazília. Dnes, takmer tri desaťročia po aliančnom bombardovaní krajiny, podporuje vstup Srbska do EÚ polovica občanov, zatiaľ čo vstup do NATO podporuje iba tri až desať percent Srbov.
„Hoci by väčšina občanov opísala politiku Miloševića ako chybnú a zhubnú, bombardovanie NATO zostalo v kolektívnej pamäti Srbska ako veľká nespravodlivosť. Išlo o zlomový okamih, po ktorom zostala horká pachuť v ústach aj tým najväčším odporcom Miloševićovej politiky. Severoatlantická aliancia bombardovala Srbsko, nie jeho prezidenta. A aj po takmer tridsiatich rokoch zostáva pocit stále rovnaký,“ opísal pre Štandard nálady v krajine belehradský vysokoškolák Radmilo Tomić.
Demokratická strana na čele s Borisom Tadićom nekládla dôraz na osvetu o srbských vojnových zločinoch a západní predstavitelia i médiá v očiach Srbov nie dosť jasne oddeľovali Miloševićovo Srbsko od demokratického Srbska – všetkých Srbov hádzali do jedného vreca a démonizovali ich.
Túto situáciu veľmi obratne využila Srbská pokroková strana (SNS) na čele s Aleksandarom Vučićom. Vo svojich vystúpeniach k domácemu obecenstvu hovorí o Srbsku ako o večnej a nevinnej obeti zahraničných záujmov, zatiaľ čo západných diplomatov, ktorých doma démonizuje, uisťuje o európskej ceste Srbska.
„Vučić je v poplatnej časti médií (ako sú Informer, Srpski Telegraf, Blic, Večernje Novosti a dokonca aj kedysi nezávislý denník Politika) vykresľovaný ako obranca Kosova. A to napriek tomu, že práve počas vlády SNS boli uznané kosovské evidenčné značky, pasy umožňujúce občanom Kosova voľné cestovanie, kosovské ustanovizne prevzali viaceré právomoci a podobne. V prorežimných médiách sa o faktickom stave buď mlčí, alebo sa to podáva v zmysle, že síce to možno nie je najlepšie, ale ktovie, ako by to dopadlo, keby sme Vučića nemali,“ vysvetľuje Tomić.
Len veľmi málo Srbov nevníma celú kosovskú epopeju ako historickú nespravodlivosť, a to aj dnes, po mnohých rokoch. Podpora NATO a vstupu doň je a bude nízka, pretože srbské nároky na Kosovo nevymizli – k stiahnutiu sa z Kosova prinútilo Srbov až bombardovanie ich krajiny. „Na druhej strane, populistická rétorika popierania srbských zločinov je stále prítomná a obľubuje ju tak vláda, ako aj opozícia,“ uzatvára Tomić.
Pripomeňme, že veliteľa UÇK z rokov 1998 a 1999, bývalého kosovského premiéra a prezidenta Hashima Thaçiho ICTY v roku 2020 spolu s tromi Albáncami z radov UÇK obvinil z páchania vojnových zločinov v Kosove. Obžaloba viní Thaçiho okrem iného aj zo snahy ovplyvňovať výpovede svedkov a rovnako ako pre jeho bývalých spolubojovníkov požaduje trest 45 rokov odňatia slobody.