Problémy domáceho výrobného podniku Neografia s dlhou tradíciou nemožno čítať bez kontextu. Marián Gešper, predseda Matice slovenskej, ktorá je vo vlastníckych štruktúrach podniku, pre Štandard tvrdí, že v prípade martinskej tlačiarne ide o dôsledok kombinácie drahých energií, tlaku lacného dovozu z Ázie, rastúcich mzdových a odvodových nákladov a zároveň slabej ochoty štátu postaviť sa za vlastnú výrobu.
Pridaná hodnota Neografie totiž podľa neho nespočíva iba v technologickom zázemí či v tom, že podnik stále zamestnáva stovky ľudí v regióne Turca. Dôležitá je aj jej historická kontinuita. Ide o výrobný podnik s viac než storočnou tradíciou, ktorý bol dlhé desaťročia súčasťou špičky slovenského polygrafického priemyslu.
Hoci Neografia nie je štátnym podnikom, ale klasickou akciovkou, Gešper ju označuje za „posledný národný podnik“. Dôvodom je jeho vlastnícka štruktúra. Podnik totiž z 90 percent patrí verejnoprávnej ustanovizni Matica slovenská. Tá ho podľa jeho slov nespravuje ako klasický investor, ale skôr ako správca historického a priemyselného dedičstva.
Gešper pomenúva príčinu problémov veľmi priamo. Tvrdí, že Európska únia prestala chrániť svoj hospodársky priestor a zároveň ho zaťažila nezmyselným Green Dealom a inými politikami, ktoré výrobným firmám zvyšujú náklady.
Ceny energií ako dôvod prepadu
Osobitne zdôrazňuje ceny energiu. „V prípade elektriny sú náklady päťnásobné, to je proste neúnosné pre takého slovenského podnikateľa,“ hovorí. K tomu sa podľa neho pridáva tlak z Číny a ďalších ázijských krajín, odkiaľ prichádzajú polygrafické výrobky za ceny, ktorým európski producenti len ťažko konkurujú.
Jeho argument je v zásade jednoduchý. Ak firme narastú vstupy, ale zároveň nemôže výraznejšie zvýšiť ceny, pretože by stratila zákazky, skôr či neskôr sa dostane do straty. Tento tlak konkretizuje aj na energetických číslach. Plyn, ktorý firma v roku 2020 nakupovala približne za 13 až 14 eur za megawatthodinu, sa už v roku 2021 pohyboval okolo 49 eur a v ďalších rokoch zostal na násobne vyššej úrovni.
Pri elektrine je rozdiel ešte výraznejší. Z približne 50 eur za MWh v roku 2020 sa cena postupne zvýšila až na úroveň okolo 190 eur v roku 2025. Pri energeticky náročnej výrobe je to zásah, ktorý sa nedá dlhodobo absorbovať bez straty konkurencieschopnosti.
Čísla sú v tomto smere jasnejšie. Neografia dokáže ročne potlačiť 17 miliónov kilogramov papiera a má okolo 350 zákazníkov celkovo v 15 štátoch Únie. Tržby firmy však padli zo 46,2 milióna eur v roku 2022 na 35 miliónov v roku 2023 a ďalej na 31,4 milióna eur v roku 2024. Za dva roky tak z tržieb ubudlo 15 miliónov eur. Pri takejto výrobe to nie je kozmetická odchýlka, ale zásah do samotnej podstaty fungovania podniku.
V roku 2022 bol ešte martinský podnik v miernom zisku, no ďalšie dva roky sa už prepadol do straty okolo 4 miliónov eur.
Gešper však nehovorí len o trhu a cenách. Pripomína aj historickú a symbolickú rovinu podniku. Zdôrazňuje, že jeho korene siahajú do roku 1869 a modernú podobu dostala tlačiareň v roku 1943. „Táto firma má korene v kníhtlačiarskom účastinárskom spolku z roku 1869 a bola v podstate založená štúrovcami, lebo myšlienka vytvoriť národnú tlačiareň bola ešte myšlienkou Ľudovíta Štúra,“ objasňuje jej význam.
Podľa Gešperovho výkladu Matica podnik nespravuje ako bežný investor, ale skôr ako správca dedičstva, ktoré má priemyselný aj kultúrny význam. Pridaná hodnota firmy preto podľa neho nespočíva len v tom, že zamestnáva 230 ľudí, ale aj v tom, že ide o technologicky vybavenú tlačiareň schopnú konkurovať európskym podnikom.
Štát podľa Matice reaguje pomaly
Aj v tejto časti predseda Matice opakovane zdôrazňuje, že Neografia sa nespoliehala len na historickú tradíciu. Pripomína nový závod na Sučianskej ulici, ktorý bol postavený z vlastných zdrojov a úverov, bez štátnej dotácie.
Jeho výhrada smerom k štátu je preto o to ostrejšia: zahraniční investori podľa neho dostávajú stimuly, daňové úľavy a podporu, zatiaľ čo domáci podnik s reálnou výrobou a so slovenským vlastníctvom zostáva bez porovnateľného záujmu. Na otázku, prečo je to tak, odpovedá stručne: „Nemám na to racionálne vysvetlenie.“
Dôležitá je aj druhá rovina sporu, teda otázka, ako štát na situáciu reaguje. Gešper tvrdí, že Matica slovenská upozorňuje na problémy Neografie už od leta 2024, no bez relevantnej odpovede. Spomína síce návštevu poradcu premiéra Artura Bekmatova aj štátneho tajomníka ministerstva hospodárstva Vladimíra Šimoňáka, no podľa neho doteraz neprišlo stretnutie s predstaviteľom vlády, ktorý by mal reálnu právomoc rozhodnúť o konkrétnom riešení.
Medzitým firma vstúpila do reštrukturalizácie. Gešper zdôrazňuje, že nejde o konkurz, ale o ochranu pred veriteľmi a o snahu získať čas. Podnik podľa neho ďalej vyrába, zamestnáva 230 ľudí a funguje bez priamej štátnej pomoci.
Do debaty vstúpil aj poradca premiéra Roberta Fica Bekmatov, ktorý po návšteve podniku povedal, že problém Neografie nemôže byť len problém manažmentu alebo zamestnancov. Podľa neho by sa mal štát vážne zamyslieť nad tým, ako pomôcť takémuto zamestnávateľovi.
Bekmatov upozorňuje, že nejde o bežného súkromného investora, ale o podnik v majoritnom vlastníctve Matice slovenskej. Zdôraznil, že zahraničný investor môže výrobu presunúť inam, no domáci podnik je spätý s regiónom. „Slovenský zamestnávateľ však buď zostane, alebo padne, čo bude mať pre región trvalejšie následky,“ vysvetlil.
Opačný pohľad ponúka poslanec SaS Marián Viskupič. Ten síce priznáva, že presné čísla podniku nemá detailne naštudované, no situáciu číta ako dôsledok celkového zhoršovania podnikateľského prostredia. Podľa neho by záchrana jedného podniku formou dotácie nič zásadné nevyriešila, ak zostanú nezmenené dane, odvody a dôsledky rozhodnutí vlády voči podnikateľskému prostrediu.
Zároveň však vláde adresuje praktickú radu. „Ak jej naozaj chcú pomôcť, tak v prvom rade nech štát objednáva všetky tlačivá či brožúry, či rôzne materiály od domáceho podniku. Bolo by to fér a možno aj tá pravá pomoc, ktorú si Neografia zaslúži,“ povedal Viskupič.
Práve v tomto bode sa celá kauza láme. Gešper chce, aby štát strategickejšie chránil domácu výrobu. Bekmatov upozorňuje na regionálny a sociálny rozmer problému. Viskupič zasa varuje, že bez zmeny podnikateľského prostredia zostane každá jednorazová pomoc len dočasným riešením.
Test štátu, nie iba jednej tlačiarne
Neografia sa tak neukazuje len ako podnik v reštrukturalizácii, ale ako zrkadlo širšej dilemy: či Slovensko ešte vie rozlišovať medzi formálnou podporou hospodárstva a skutočnou starostlivosťou o výrobné kapacity, ktoré majú domácu tradíciu, technickú hodnotu a regionálny význam.
Pri veľkých zahraničných investíciách štát nekupuje problémový podnik, ale budúcu investíciu, pracovné miesta a rast. Pri Neografii by vstupoval do firmy, ktorá už v problémoch je a pri ktorej neexistuje istota, že ozdravenie bude úspešné. To je rozdiel nielen ekonomický, ale aj politický.
Záchrana starého priemyselného podniku nie je vďačná téma. Navyše ju komplikujú aj pravidlá EÚ o štátnej pomoci. Zachraňovať podnik v ťažkostiach možno len za prísnych podmienok. Musí existovať dôveryhodný reštrukturalizačný plán, vlastníci a veritelia sa musia podieľať na nákladoch a pomoc nesmie slúžiť len na oddialenie prípadného pádu.
To je zásadný rozdiel oproti štátnym alebo systémovo významným podnikom, ako sú železnice, pošta či energetika. Tie štát zachraňuje preto, že ich fungovanie považuje za súčasť verejnej infraštruktúry. Neografia je síce významná, ale pôsobí na konkurenčnom trhu a nemá automatický status strategického aktíva.
Aj preto nie je celkom presné tvrdiť, že štát si Neografiu jednoducho nevšíma. Presnejšie by bolo povedať, že k nej pristupuje opatrne, procesne a bez ochoty niesť prvé riziko. Prípad Neografie tak napokon nie je len príbehom jednej martinskej tlačiarne. Je aj príbehom o tom, či slovenská politika ešte dokáže strategicky uvažovať o výrobných podnikoch nielen v zahraničných, ale aj v slovenských rukách. A to je otázka, ktorá ďaleko presahuje osud jednej firmy.