Nie je to prvýkrát, čo Nemecko prichádza s predstavami o akejsi európskej avantgarde. Tentoraz však nejde o avantgardu budovanú na ideovom základe priaznivcov hlbšej integrácie a otvorenú ostatným, ale o rýdzo mocenský klub tých najsilnejších.

Preto nezahŕňa Belgicko s Luxemburskom, s ktorými predchádzajúce nemecké úvahy o užšej európskej spolupráci počítali, pretože obe dlhodobo podporujú európsku federalizáciu. Naopak, priberá Poľsko s Holandskom, kde je podpora Bruselu prinajlepšom premenlivá. Cieľom tejto šestky nemusí byť ani posilňovanie Bruselu, ale zriadenie oligarchie, ktorá bude vládnuť Európe. Nie je však isté, či sa vôbec na niečom zhodnú a či taká zhoda prežije zmeny vlád, napríklad na budúci rok v Poľsku.

Francúzsky jadrový dáždnik

Francúzsky prezident Macron začiatkom marca oznámil zásadný posun v jadrovej doktríne. Zamýšľa nielen navýšiť existujúcich 290 jadrových hlavíc, ale aj roztiahnuť francúzsky jadrový dáždnik aj nad ostatné štáty. Ponúka, že by na ich základne vyslal jadrové bombardéry. Má ísť o Nemecko, Poľsko, Holandsko, Belgicko, Grécko, Švédsko a Dánsko, pričom Francúzsko tiež chystá užšiu jadrovú spoluprácu s Veľkou Britániou.

Británia je síce formálne ešte stále jadrovou veľmocou, ale keďže svoje schopnosti v posledných desaťročiach podstatne obmedzila, má rakety už len na ponorkách. Navyše je už od šesťdesiatych rokov v oblasti jadrových zbraní závislá od USA. Francúzsko ju môže potrebovať.

Francúzsko sa svojím návrhom snaží zaplniť vákuum vznikajúce z pochybností o americkej pripravenosti brániť Európu. Nereaguje však bruselsky, teda zverením rakiet spoločnému európskemu rozhodovaniu, ale veľmocensky. O kontrolu nad svojimi raketami sa Francúzsko nemieni s nikým deliť, rozhodnutie o ich nasadení zostáva Parížu. Na jednej strane je odmietnutie bruselskej cesty pochopiteľné.

Aj taký globalista a "Bruselčan" ako Macron chápe, že keď dôjde na jadrové zbrane je zvrchovanosť skutočne absolútna a nedeliteľná. Ak by v Európe vznikla nadnárodná autorita disponujúca jadrovými zbraňami, rovnalo by sa to vzniku európskeho štátu nahrádzajúceho štáty existujúce. To však na programe dňa nie je.

Na druhej strane veľmocenská cesta vedie štáty prijímajúce francúzsky jadrový dáždnik do postavenia francúzskych vojenských protektorátov. Navyše sa majú zveriť do rúk veľmoci, od ktorej sa dá len ťažko očakávať, že by mala zdroje na vojenskú obranu kontinentu a riskovala jadrovú odvetu proti vlastnému územiu za to, že bude chrániť iný európsky štát.

Francúzsko sa tlačí do úlohy, na ktorú nemá ani silu, ani vôľu. Taliansko a Španielsko poznajú svojho severného suseda, ktorý sa k nim často správa povýšenecky, príliš dobre na to, aby s ním o niečom takom rokovali.

S Nemeckom je to inak. Vytvára s Francúzskom osobitnú koordinačnú skupinu k jadrovým zbraniam a nemožno vylúčiť, že na tejto úrovni by Francúzsko bolo pripravené jadrové rozhodovanie aj zdieľať. Mohlo by si za to nechať zaplatiť nemeckým príspevkom na nákladnú údržbu jadrových zbraní aj nemeckou ústretovosťou v hospodárskej politike, kde Paríž dlhodobo za Berlínom zaostáva. A menšie štáty v Macronovej skupine? Buď predplatená kulisa, alebo užitoční idioti.

Oligopol troch členov

Macronov návrh by formalizoval v európskej bezpečnosti trojčlenný oligopol Francúzska, Veľkej Británie a Nemecka. Trojka je síce dosť silná na to, aby sa postarala sama o seba a vynucovala si ústupky od menších, ale nie na to, aby ich v núdzi ochránila. Už v Európe pôsobila, kým ju brexit dočasne pochoval. Vojna na Ukrajine ju oživila a trojka dnes opäť udržiava pri živote vojnu na Ukrajine. Povedie si v iných otázkach európskej bezpečnosti lepšie?

Samotná Ukrajina podnietila ďalší európsky nápad. Európski predstavitelia od ruskej invázie sľubujú Ukrajine na všetky strany vstup do EÚ, hoci vedia, že podmienkam členstva sa ani zďaleka nepribližuje. Asi verili, že sa z toho vykrútia, keď nepovedia, kedy Ukrajinu prijmú. Aj tak ich vzali za slovo. Nielen v Kyjeve, ale – čo je vážnejšie – aj vo Washingtone.

Američania chcú Ukrajincom osladiť inak dosť trpký mier s Ruskom práve členstvom v EÚ. Európania sa môžu ťažko búriť, keď to sami sľubovali a keď Zelenského napriek všetkým škandálom neprestávajú oslavovať ako hrdinu. Ako však zabezpečiť prijatie krajiny, ktorá nespĺňa základné podmienky členstva, a navyše existujúce členské štáty ohrozuje masovou migráciou a lacnými poľnohospodárskymi exportmi?

Členstvo druhej a tretej kategórie

V Európskej komisii sa už niekoľko týždňov hovorí o akomsi „rozšírení naruby“. Zatiaľ čo doteraz platilo, že kandidátska krajina sa stáva členskou až po splnení všetkých podmienok členstva, po novom by mohla byť krajina prijatá okamžite, ale bez členských práv. Práva by nadobúdala postupne podľa plnenia podmienok členstva.

Tento najnovší bruselský nápad by sa týkal nielen Ukrajiny, ale aj kandidátov z Balkánu. Aby EÚ splnila svoje nereálne sľuby a nebola vystavená americkému tlaku, ktorý tak zle znáša, prichádza s nezmyslom prázdneho, bezprávneho členstva. Je to nebezpečný nezmysel, pretože vytvára členstvo druhej a tretej kategórie a prinajmenšom politicky otvára možnosť zbaviť práv aj súčasných členov.

Ak by sa aktuálne nápady a iniciatívy uskutočnili, zmení sa EÚ zo spoločenstva vzájomne rovných štátov na štvorposchodový dom. Na najvyššom poschodí bude zasadať vedúca nemecko-francúzska dvojka s nečlenskou Britániou, o poschodie nižšie na nich bude čakať zvyšok šestkovej vrchnosti.

Ešte nižšie budú formálne rovnoprávni členovia sledovať, čo na nich z vyššieho poschodia padne, prípadne pred výťahom chytať so svojimi návrhmi vrchnosť za rukáv. Najnižšie poschodie bude vyhradené bezprávnym, ktorí budú dúfať v postup alebo zúfať nad tým, kam sa to vlastne dostali.

Oligarchická vrchnosť potom môže rozohrávať jedných proti druhým: bezprávnym sľubovať vzostup a tým nad nimi hroziť zostupom – také Maďarsko by bolo prvé na rane. Stavba navyše nemá poriadne základy a blíži sa obdobie zemetrasenia. V nižších poschodiach urobia najlepšie, keď začnú čo najrýchlejšie hľadať dvere.