Ozdravovanie verejných financií sa v politickej debate často redukuje na otázku čísel – najmä na to, či sa podarí znížiť deficit na deklarovanú úroveň. V skutočnosti je však dôležitejšia iná otázka: akou cestou sa k tomuto cieľu krajina dostane.
Analýza Rady pre rozpočtovú zodpovednosť totiž naznačuje, že iba dosiahnutie deficitu na úrovni približne 2,8 percenta HDP do roku 2028 nebude stačiť na dlhodobé stabilizovanie verejných financií. Demografický vývoj totiž postupne mení základné parametre verejných rozpočtov. Starnutie populácie bude zvyšovať výdavky na dôchodky, zdravotníctvo aj sociálny systém.
Ak by po roku 2028 neprichádzali ďalšie konsolidačné kroky, deficit by sa podľa odhadov rozpočtovej rady mohol už na začiatku nasledujúcej dekády opäť dostať nad hranicu troch percent HDP a do roku 2040 by sa priblížil k piatim percentám. Verejný dlh by sa tak mohol posunúť k úrovni približne 75 až 80 percent HDP.
Z tohto pohľadu je konsolidácia skôr dlhodobým procesom než jednorazovým opatrením. Práve preto nadobúda mimoriadny význam jej štruktúra. Nie každé znižovanie deficitu má totiž rovnaké dôsledky pre ekonomiku či budúci vývoj verejných financií.
Neviditeľné miliardy
Konsolidačný balíček pripravený na rok 2026 podľa hodnotenia rozpočtovej rady tento rozdiel ukazuje pomerne zreteľne. Hoci vláda deklaruje opatrenia v objeme približne 2,7 miliardy eur, ich reálny príspevok k zníženiu deficitu je výrazne nižší.
Prognóza naznačuje, že deficit by mohol dosiahnuť približne 4,5 percenta HDP, teda len mierne pod úrovňou predchádzajúceho roka. Navyše časť opatrení má dočasný charakter, čo znamená, že ich účinok sa v ďalších rokoch vytratí.
Podstatný je aj spôsob, akým je balíček zostavený. Konsolidácia je vo veľkej miere postavená na zvyšovaní príjmov, a to najmä prostredníctvom vyššieho zdanenia práce. Úspory na prevádzke štátu zostávajú relatívne obmedzené, redukcia sociálnych transferov je skôr symbolická a zároveň dochádza k obmedzovaniu verejných investícií.
Takáto kombinácia opatrení môže znižovať rastový potenciál ekonomiky – a tým zvyšovať objem konsolidácie, ktorý bude potrebný v budúcnosti. Ak by sa podobná stratégia uplatňovala aj v rokoch 2027 a 2028, modelové simulácie naznačujú, že v nasledujúcej dekáde by bolo potrebné prijať dodatočné opatrenia približne vo výške jedného percenta HDP, teda asi 1,4 miliardy eur v dnešných cenách.
Ekonomická skúsenosť pritom ukazuje, že úspešnejšie konsolidačné stratégie majú zvyčajne odlišnú logiku. Opierajú sa o trvalejšie úspory na prevádzke štátu, väčšiu adresnosť sociálnych transferov a zmenu daňového mixu smerom k nižšiemu zaťaženiu práce a podnikania, spotrebné a majetkové dane nevynímajúc.
Väčší význam v nich majú spotrebné dane či nedaňové príjmy, ktoré menej deformujú ekonomickú aktivitu. Takto získaný priestor zároveň umožňuje udržať alebo posilniť verejné investície, ktoré priamo podporujú budúci rast.
Otázka daňového mixu sa postupne stáva aj predmetom politickej diskusie. Opozičná strana SaS napríklad v pondelok avizovala, že bude presadzovať zrušenie transakčnej dane, zavedenie rovnej dane na úrovni 19 percent a nulové zdanenie reinvestovaného zisku. Podľa liberálov by takáto úprava mala podporiť investície a ekonomickú aktivitu.
Debata o konsolidácii sa tak postupne presúva od veľkosti rozpočtových opatrení aj k otázke, ako nastaviť daňový systém tak, aby stabilizácia verejných financií neoslabovala rastový potenciál ekonomiky. Konsolidácia, ktorá rast tlmí, môže totiž paradoxne predĺžiť obdobie fiškálneho sprísňovania a zvýšiť celkové náklady celého procesu.
Opatrenia prijímajú aj okolité krajiny
Slovensko pritom nie je jedinou krajinou v regióne, ktorá musí verejné financie ozdravovať. Konsolidácia prebieha v celej strednej Európe, no jednotlivé štáty k nej pristupujú odlišne.
Česko napríklad spojilo zvýšenie niektorých daní s výraznejším obmedzovaním výdavkov štátu a rušením časti dotácií. Rakúsko zvolilo postupnú konsolidáciu rozloženú na viac rokov a zároveň sa snaží držať rast verejných výdavkov pod kontrolou.
Maďarsko síce využíva mimoriadne dane, no tie smeruje najmä na vybrané sektory, a nie plošne na celú ekonomiku. Poľsko vo väčšej miere stavia na raste ekonomiky a postupnom utlmení krízových výdavkov.
Slovenský model je v porovnaní s tým odlišný. Konsolidačné opatrenia sa vo veľkej miere opierajú o zvyšovanie daňového zaťaženia, ktoré zasahuje širšiu časť ekonomiky – od spotreby až po podnikanie. Ekonomická teória aj skúsenosti z minulosti pritom naznačujú, že konsolidácia založená viac na znižovaní výdavkov má spravidla menší negatívny vplyv na hospodársky rast než konsolidácia postavená najmä na zvyšovaní daní.
Aj preto dnes krajiny v okolí Slovenska vykazujú spravidla vyššiu dynamiku ekonomiky. Rozdiel v tempe rastu ovplyvňuje viac faktorov, no spôsob konsolidácie verejných financií je jedným z nich. Výsledok?
Rozdiely sú viditeľné na životnej úrovni, ktorú dobre ilustrujú priemerné platy. Na Slovensku sa priemerná mesačná mzda v roku 2025 pohybovala približne okolo 1 620 eur. V Česku sa blíži k úrovni približne 1 970 eur, v Poľsku je okolo 2 200 eur a v Maďarsku približne 1 750 eur mesačne. Jednoznačným lídrom je Rakúsko, kde priemerná mzda presahuje 3 800 eur mesačne, pričom sa tam často vypláca aj 14 platov ročne.
Slovensko tak síce stále patrí medzi ekonomicky silnejšie krajiny východnej časti Európskej únie, no v rámci vlastného regiónu sa jeho náskok postupne zmenšuje. Ak sa rozdiely v hospodárskom raste udržia aj v nasledujúcich rokoch, prirodzene sa to premietne aj do rozdielov v platoch a životnej úrovni.
Konsolidácia verejných financií je nevyhnutná, no skúsenosti krajín v okolí ukazujú, že rozhodujúci je spôsob, akým sa robí. Od neho totiž závisí, či sa podarí stabilizovať verejné financie bez toho, aby ekonomika zároveň strácala tempo rastu.