Vyznať sa v súčasnom chaose nie je jednoduché a pokusy predvídať budúci vývoj často pôsobia ako úloha vopred odsúdená na neúspech. Napriek tomu sa bez odhadu budúcnosti nezaobíde ani každodenný život, nieto ešte politika a ekonomika.
Bismarckovo poňatie politiky ako „umenie možného“ v sebe skrýva zásadný predpoklad: politik musí vedieť rozpoznať, ktoré možnosti sú skutočné a ktoré len zdanlivé. Tam, kde táto schopnosť chýba, politika prestáva utvárať dianie, naopak, začína sa ocitať akoby vo vleku.
Práve tu naráža dnešná prognostika na svoj hlavný problém. Analytici často nepopisujú svet taký, aký je, ale taký, aký by si priali vidieť. Namiesto triezveho odhadu tak vznikajú interpretácie zaťažené očakávaním a ideológiou.
V tomto smere je poučná vojna na Ukrajine. Časť západných komentátorov na začiatku podcenila ruskú schopnosť viesť dlhú vojnu, iní zase vychádzali z chybného predpokladu, že Kremeľ neprekročí prah otvorenej vojenskej invázie. V oboch prípadoch nešlo len o nedostatok informácií, ale o chybu v samotných predpokladoch, ktoré potom realita rýchlo spochybnila.
Čínsky „predpovedač“ na scéne
Koreň väčšiny chybných geopolitických analýz spočíva v prevahe moralistického pohľadu, keď sa konflikt vníma ako nevyhnutný súboj medzi dobrom a zlom. Morálny úsudok je síce nutný, ale mal by nasledovať až po objektívnej analytickej časti.
Práve vďaka absencii tohto skreslenia vyniká Süe-čchin Ťiang (v anglickej transkripcii Jiang Xueqin), populárna globálna hviezda na poli predikcií, ktorú niektoré médiá prezývajú čínsky Nostradamus.
Jeho youtubový kanál Predictive History má v súčasnosti vyše dvoch miliónov sledovateľov. Ťiang má na svojom konte dve nespochybniteľne vydarené predikcie formulované už v roku 2024: znovuzvolenie Donalda Trumpa a následné vypuknutie americkej vojny s Iránom.
Výhodou Süe-čchin Ťianga je bezpochyby jeho zakotvenie v dvoch kultúrach – konkrétne v čínskej a západnej. Narodil sa v Číne, ale od šiestich rokov vyrastal v Kanade. Vyštudoval anglickú literatúru na prestížnej Yalovej univerzite, písal pre americký denník Wall Street Journal a dnes vyučuje filozofiu a históriu v Pekingu. Obe civilizácie tak vníma s odstupom a so zdravou skepsou.
Svoje predpovede opiera o teóriu hier a historické tézy o cyklickom úpadku ríš, ktoré sú známe z diel Oswalda Spenglera a Arnolda Josepha Toynbeeho. Na pochopenie jeho argumentácie je však kľúčový odkaz na historika Paula Kennedyho a jeho koncept „imperiálneho prepätia“ – teda situácie, keď si veľmoc naberie viac globálnych záväzkov, než dokáže ekonomicky uniesť.
Úplne zásadná je potom paralela s finančným analytikom Rayom Daliom, ktorý skúma striedanie globálnych hegemónov cez veľké dlhové cykly a stratu pozície rezervnej meny. Samotný Ťiang totiž označuje americký štátny dlh vo výške štyridsiatich biliónov dolárov za neudržateľnú Ponziho schému, pričom jeho prežitie závisí výhradne od udržania petrodolára.
Vojna ako prejav úpadku, nie sily
Aktuálna vojna v Iráne je podľa čínskeho Nostradama prejavom úpadku Spojených štátov, nie jeho príčinou. Slabnúce impérium v kŕči iracionálne útočí na svoje okolie. Racionalitu vo Washingtone nahradila hybris, čiže fatálna pýcha a arogancia, ktorá sa mieša s hlbokým zúfalstvom nad stratou globálnej hegemónie. Stačí si prečítať akýkoľvek nedávny príspevok Donalda Trumpa, ktorý bol pôvodne zvolený s izolacionistickým programom, a hybris z neho doslova srší.
Túto americkú domýšľavosť posilnili nedávna „zázračná“ a „nekrvavá“ operácia vo Venezuele aj syndróm z vojny v Iraku z roku 2003, keď doktrína „šok a hrôza“ oslavovala rýchly úspech proti krajine zdevastovanej sankciami.
Začiatok iránskej operácie sa tak vyznačoval snahou o bleskovú dekapitáciu režimu v naivnom domnení, že sa vláda okamžite zrúti. Spojené štáty sa však tvrdo prepočítali. Hrozba zničenia perzskej civilizácie Iráncov okamžite zjednotila okolo obrany vlastnej suverenity a kultúry mučeníctva. Namiesto rýchleho kolapsu narazilo impérium na odhodlaný národ v existenciálnom boji.
Asymetria cieľov a pasca pozemnej invázie
Obrovská výhoda Iránu spočíva v tom, že má jednoduchý cieľ: prežiť. Kým režim existuje, Irán je faktickým víťazom.
V prípade USA je situácia nepomerne zložitejšia. Jednotný cieľ operácie nie je jasný a administratíva vŕši jednu zámienku za druhou. Vojna je navyše v americkej verejnosti extrémne nepopulárna a Washington čelí rozkolu aj medzi spojencami, pretože Izrael túži po regionálnej eskalácii, zatiaľ čo americkí partneri v Perzskom zálive sa desia vlastného zničenia.
Letecké údery k víťazstvu nestačia, a tak môžu Spojené štáty čoskoro čeliť fatálnej dileme pozemnej invázie. Jej logistická príprava by trvala minimálne dva roky a vyžiadala by si až dva milióny vojakov. To by znamenalo obnovenie všeobecnej brannej povinnosti alebo odvodov, čo by sa rovnalo politickej samovražde.
Extrémne náklady na takú operáciu by astronomicky zdvihli štátny dlh. Uviaznutie v iránskom „novom Vietname“ by podľa Ťianga zničilo petrodolár a uvrhlo USA do hospodárskej depresie, ktorá by výrazne zatienila krízu z tridsiatych rokov minulého storočia.
Koniec individualizmu a nástup kolektivizmu
Záverečné vyznenie Ťiangovej analýzy je mrazivo pesimistické a predstavuje tvrdé zúčtovanie s generáciou baby boomerov [povojnové ročníky narodenia 1946 až 1964, pozn. red.]. Práve ich čínsky Nostradamus viní z toho, že svoje najlepšie roky prežili v neudržateľnom materiálnom blahobyte a extrémnom individualizme, pričom teraz po sebe zanechávajú zdevastovaný svet.
Zúfalo sa držia zvyškov rútiaceho sa impéria len preto, aby si udržali svoj komfort. Vytriezvenie z tohto bezbrehého konzumizmu bude podľa Ťianga neobyčajne kruté. Starý svet globalizácie je definitívne mŕtvy a nahradí ho permanentný boj o stenčujúce sa zdroje.
Prežitie v tejto temnej realite si podľa prognostika vyžiada radikálny koniec individualizmu a návrat k tvrdým kolektívnym systémom, masívnej remilitarizácii a agresívnemu nacionalizmu. Platí tu neúprosné pravidlo: národy, ktoré tento drsný posun pochopia a zahodia ilúzie o multikulturalizme ako prvé, budú mať najväčšiu šancu na prežitie.
Priekopníkmi tohto nevyhnutného trendu sú podľa Ťianga už dnes Izrael a Japonsko. Zatiaľ čo Izrael sa cez súčasnú vojnu transformuje na tvrdú náboženskú teokraciu odhodlanú ovládnuť Blízky východ, Japonsko ako prvé v Ázii začína s razantným znovuvyzbrojením a pripravuje sa na extrémne celonárodné obete potrebné na záchranu vlastného štátu.
Či sa tieto nekompromisné scenáre skutočne naplnia, ukáže až nemilosrdný test času. Na to, ako celá geopolitická partia nakoniec dopadne, si budeme musieť počkať. Práve výsledok tohto historického zlomu totiž definitívne rozhodne o Ťiangovom odkaze. Buď získa status nedostihnuteľného stratéga, alebo upadne do zabudnutia ako ďalší z nekonečného radu večných pesimistov, ktorí vidia svet už len v čiernych farbách.