Patológ a predseda Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Michal Palkovič spolu so súdnou lekárkou Oľgou Giraškovou v rozhovore pre Štandard vysvetľujú, že ich práca si vyžaduje nielen profesionálny odstup, ale aj výraznú mieru empatie.
Hovoria o tom, koľko ľudí denne na Slovensku zomiera, ako správne postupovať po úmrtí blízkeho, čomu sa, naopak, vyhnúť, a poukazujú aj na momenty, ktoré im v tejto náročnej profesii dokážu vyčariť úsmev na tvári.
Výkon prehliadky mŕtveho tela je dnes pre bežných ľudí relatívne sivou zónou poznania. Čo je vašou zodpovednosťou?
Michal Palkovič: Výkon prehliadky mŕtveho tela je historickým úkonom pevne spätým s ľudskou civilizáciou. Siaha až do starovekého Egypta a Ríma, kde lekári zisťovali príčinu smrti najmä u panovníkov. Pre rôzne majetkové ambície ich okolia skúmali, či boli zabití, alebo umreli prirodzenou smrťou.
Potom sa tento odbor všelijako vyvíjal a postupne sa z neho vypracoval robustný systém, ktorý má dnes za úlohu určiť dátum, čas a okolnosti úmrtia. Je to však aj spôsob, ktorým kontrolujeme zdravotnú starostlivosť na Slovensku.
Stanovené diagnózy pri prehliadke sa totiž berú do národnej aj medzinárodnej štatistiky a na základe týchto dát sa následne robia aj preventívne kampane. Inými slovami, keď my reportujeme zvýšený nárast onkologických alebo kardiovaskulárnych ochorení, tieto informácie vstupujú aj do národných politík zdravia.
Veľmi dobre to bolo vidieť počas pandémie COVID-19, keď prehliadajúci lekár úradu bol v podstate najdôležitejší článok tvorby štatistiky úmrtí počas pandémie.
Oľga Girašková: Prehliadkou mŕtveho vyšetrujeme telo po smrti. Výstupom je stanovenie času smrti a príčiny úmrtia. Popri vyšetrení tela musíme získať tiež prehľad o zdravotnom stave nebohého a okolnostiach úmrtia.
Na akých miestach ľudia umierajú najčastejšie?
Oľga Girašková: Miesta skonania sú rôzne. Mimo nemocnice ľudia väčšinou zomierajú v domácnostiach alebo v domovoch pre dlhodobo chorých, ale aj na ulici či na cestách. V podstate kdekoľvek, kde môže vkročiť ľudská noha. Chodievame aj na kopce, do lesov, k vodným plochám. Terén nás neodradí, ideme, kam nás zavolajú a kde sme potrební.
Michal Palkovič: Približne 32-tisíc ľudí ročne zomrie v zariadeniach, kde sa poskytuje zdravotná starostlivosť. Tam je naša práca o poznanie jednoduchšia, pretože máme k dispozícii celú zdravotnú dokumentáciu pacienta. Avšak aj tam preverujeme okolnosti, a to v súvislosti s poskytovanou zdravotnou starostlivosťou.
Vráťme sa trochu k štatistikám. Koľko ľudí zomiera denne na Slovensku?
Michal Palkovič: Denne zomrie na Slovensku mimo nemocníc v priemere okolo 54 ľudí a v nemocniciach 85. Celkovo nás denne vyšlú približne k 140 prípadom. Celkový počet prehliadajúcich lekárov v našej krajine je približne 350 a každý deň je ich aktívnych viac ako 150.
Aj keď máme v súčasnosti všetky regióny personálne stabilizované, ideálnym stavom by bolo mať dvoch prehliadajúcich lekárov na jeden okres. Dnes skôr funguje model jeden lekár na dva okresy, preto musíme úmrtia aj kategorizovať. Prednosť majú úmrtia na ulici, teda na verejnom priestranstve, a tie, kde je prítomná aj polícia.
Aký je pomer prirodzeného úmrtia a násilnej smrti?
Michal Palkovič: Vo veľkej väčšine prípadov, približne v 94 percentách (štatistika za rok 2025), ide o nenásilnú smrť.
Aké indície vám napovedajú, že ide o násilnú smrť?
Oľga Girašková: Často nás už pri nahlásení prehliadky Krajským operačným strediskom oboznámia s okolnosťami úmrtia, tak je to aj v prípadoch násilnej smrti. To neznamená, že naoko nevinné úmrtie z chorobných príčin nemôže byť spôsobené násilným mechanizmom, či už zavinením inej osoby, alebo samopoškodením.
Telo musíme dôkladne vyšetriť, musíme byť všímaví. Vyhodnocujeme stav ošatenia, či nie je podozrivo znečistené, prípadne mechanicky poškodené. Prezeráme a prehmatávame povrch tela, no všímame si aj okolie, či sa v ňom nenachádzajú nejaké podozrivé predmety alebo či je správanie prítomných osôb adekvátne.
Ak zistíme na tele stopy po násilí, ktoré nesedia s vyšetrenými okolnosťami, poprípade prostredie, v ktorom sa nachádza mŕtve telo, vzbudzuje podozrenie na násilné konanie inej osoby, nahlásime to orgánom činným v trestnom konaní.
Nemáte strach, či sa napríklad na mieste činu nenachádzate spolu s vrahom?
Oľga Girašková: Som súdna lekárka a s násilnou smrťou aj trestnou činnosťou sa stretávam často. Pre mňa je prirodzené uvažovať týmto smerom. Odhaľujeme nielen príčinu smrti, ale aj kriminalitu.
Študovali ste medicínu so zámerom, že budete robiť súdnu lekárku?
Oľga Girašková: Veru nie. Prišlo to v štvrtom ročníku, keď som si vyberala tému ročníkovej práce a zaujala ma práve téma zo súdneho lekárstva. Začala som sa uberať týmto smerom a neskôr som sa v tom úplne našla. Nie je to veľmi štandardné a aj v teréne sa stretávam s tým, že mi príbuzní povedia, že čakali, že príde niekto iný.
Ak nám zomrie blízky človek, čo je potrebné urobiť a čo, naopak, s telom nerobiť?
Oľga Girašková: Ľudia mnohokrát ani netušia, ako postupovať, keď im zomrie niekto blízky. Nevedia o tom, že máme prehliadkový systém, a stále sú akosi zvyknutí, že úmrtie nahlasujú obvodnému lekárovi, ako to bolo kedysi. To sa však zmenilo.
Ako prvé je potrebné kontaktovať linku 155 a nahlásiť úmrtie. Rodina by nemala s telom nijako manipulovať, malo by zostať v polohe, v akej došlo k úmrtiu. Pri manipulácii totiž dochádza napríklad k porušeniu posmrtných zmien a tie sú dôležité pre určenie času smrti. Čiže je potrebné nemanipulovať s telom, pripraviť zdravotnú dokumentáciu nebohého, prípadne chronickú medikáciu a doklady nebohého, čiže jeho občiansky preukaz.
Ako zvyknú reagovať príbuzní na vašu prítomnosť?
Oľga Girašková: Vstupujem do prostredia, ktoré je plné bolesti a negatívnych emócií. Vstupujem tam ako lekár profesionál, ale často aj ako psychológ amatér. Takto to cítim. K smrti nepristupujem iba ráciom. Vždy si príbuzných vypočujem, aj životný príbeh nebohého. Je mi to ľúto, viem si predstaviť, čo prežívajú.
Človek musí byť empatický, hoci sa istým spôsobom odosobňuje. Pozostalí väčšinou nevnímajú, sú vykoľajení a dlhšie odpovedajú na otázky, čomu rozumiem. Keď už robíme elektronické hlásenie, často sa snažím odpútať pozornosť od nebohého. Vyzdvihujem prácu a konanie príbuzných, aby neboli nešťastní, ale mali dobrý pocit z toho, ako v posledných dňoch či minútach dopriali príbuznému dôstojný čas.
Michal Palkovič: Za svoj život som urobil mnoho prehliadok a stretol som sa aj s nepochopením príbuzných. Asi najviac starostí máme v marginalizovaných rómskych komunitách, kde sú aj ich kultúra a vzťah k smrti a prehliadajúcemu lekárovi špecifické.
Majú zo smrti strach a nechápu náplň našej práce. Už som sa stretol aj s vyhrážkami smrťou. Komunikujeme s nimi citlivo, zrozumiteľne, ale aj rázne. Nezriedka je nám v týchto prípadoch k dispozícii aj policajná pohotovostná motorizovaná jednotka, pretože sú situácie, keď nám príbuzní v týchto komunitách bránia vo výkone alebo ho maria.
Spomínate si na najzložitejší terén, ktorý ste museli v súvislosti so svojou prácou prekonať?
Oľga Girašková: To si presne pamätám. Bolo leto, teplo a zavolali ma na Šimonku, čo je najvyšší vrch v Slanských vrchoch. Zomrel tam turista na samom vrchole. Tak som si to vyšliapala v sprievode policajtov. Nakoniec sa zistilo, že z opačnej strany kopca by to bolo oveľa bližšie.
Michal Palkovič: Aj ja mám k tomu príbeh. Raz som išiel za Poliakmi, ktorí spadli zo Slavkovského štítu do Veľkého Hincovho plesa. Vrtuľník mi neposkytli, lebo sa v tom čase párili kamzíky, takže som k nim musel šliapať viac ako dve hodiny, jazyk som mal ako kravatu (úsmev). Ku kurióznym výjazdom patria aj tie, keď sa ľudia rozhodnú ukončiť svoj život ďaleko od ľudí a my ich nedokážeme nájsť.
Za akú dlhú dobu sa dá zvyknúť na pohľad na nebohých? Predsa len, vidíte ich v rôznych stavoch a situáciách.
Oľga Girašková: Buď to človek v sebe má, alebo nie. Ja nemám problém so smrťou, posmrtnými zmenami ani s pitvou. Je to môj pracovný svet.
Michal Palkovič: Sme typy ľudí, ktorí sa vedia odosobniť od skutočnosti, že ide o mŕtveho človeka, a viac sa sústredíme na odbornú prácu, ktorá je podstatou.
Ako reagujú ľudia na nariadenie pitvy?
Oľga Girašková: Indikácia výkonu pitvy je stanovená zákonom. Aj pre príbuzných je prospešné dozvedieť sa, na čo ich rodinný príslušník zomrel, aby v rámci rodinnej anamnézy vedeli, aké ochorenie sa vyskytlo v ich rodine.
Michal Palkovič: Stretávame sa však aj s nepochopením. Ľuďom je to jedno a majú pocit, že mŕtvy si už vytrpel dosť a my mu akoby ešte sťažujeme stav. Toto nastavenie znásobujú aj médiá, ktoré mystifikujú smrť tak, akoby sme sa jej mali báť, a našu prácu devalvujú na senzáciu. Pritom je to práca ako akýkoľvek iný medicínsky odbor. Niekto vŕta do kosti alebo do hlavy a odstraňuje nádory a my zisťujeme, prečo človek zomrel. Je to neopakovateľná a jedinečná činnosť.
Máte nejakým spôsobom zabezpečené, aby ste sa nepomýlili pri stanovení príčiny smrti?
Michal Palkovič: Systém prehliadok máme nastavený tak, že máme kontrolu štyroch očí. Ak je prehliadajúcim lekárom napríklad všeobecný lekár, vždy ho musí skontrolovať súdny lekár alebo patológ a až po jeho revízii môže byť úmrtie zamatrikované. Máme unikátny elektronický systém na svete (ePrehliadky), ktorý prepája všetky pracoviská a všetci lekári vidia všetky úmrtia, ktoré sa udiali od posledného otvorenia systému.
Aké sú súčasné dojazdové časy prehliadajúcich lekárov?
Oľga Girašková: Na východe Slovenska je lekár dostupný do dvoch hodín. Stáva sa, že nám nahlásia aj viacero prehliadok naraz v rôznych okresoch a potom nám príbuzní volajú, kde sme. Väčšina ľudí však zdržaniu rozumie.
Michal Palkovič: Pôsobím na západe Slovenska a robím to tak, že keď mám prehliadku nahlásenú, automaticky dostanem číslo aj na príbuzných a hneď im oznámim svoj dojazdový čas. Niekedy urobíme za víkend aj 700 až 800 kilometrov.
Ktorý moment vo vašej práci je najťažší?
Oľga Girašková: Prehliadky, ktoré mi zostávajú v pamäti, sú pri úmrtiach spôsobených dopravnými nehodami. Myslím na ne vždy, keď sadám za volant, obzvlášť ak priamo ako účastníčka cestnej premávky sledujem riskantné správanie iných vodičov.
Michal Palkovič: Mňa najmä veľmi mrzí, keď ma zavolajú k prehliadke mne známych osobností. Prehliadal som aj pitval svojich učiteľov, profesorov aj kamarátov.
A naopak, vyskytnú sa vo vašej práci aj pozitívne emócie?
Oľga Girašková: Zažívame aj milé momenty, keď sa rozprávame s príbuznými a z ponurej atmosféry sa odrazu stane úľavová. Rodina nám ďakuje a aspoň na chvíľu sa s úmrtím príbuzného vyrovná. To je príjemné.
Michal Palkovič: Úsmevné je, keď sa nás ľudia pýtajú, či chodíme aj kopať hroby. Alebo si myslia, že všetci musíme byť popri svojej práci alkoholikmi. Pre laikov je nepredstaviteľné vídať denne mŕtve telá. Ja nepijem alkohol už len preto, že veľa šoférujem, ale nepopieram, že sa vyskytli aj lekári, ktorí tomu prepadli – tých sme však museli eliminovať. Alkoholici nie sme, a nedostávame ani alkohol na prídel. Zvládame to bez neho.
Cítite sa niekedy prehliadaní štátom, verejnosťou alebo kolegami, ktorí pracujú so živými pacientmi?
Michal Palkovič: Zo spoločenského hľadiska sme boli vždy nepochopení. Zo strany lekárov sme zaznávaní, že neposkytujeme tú pravú neodkladnú starostlivosť. Na druhej strane máme ľudí, ktorí nami opovrhujú, a to najmä konšpirátori, ktorí automaticky vidia vo všetkom, čo robíme, sprisahanie, na ktorom sa spolupodieľame.
V covidových úmrtiach na mňa dvakrát podali trestné oznámenie, pretože som napísal, že pacient zomrel na COVID-19 a rodina bola presvedčená, že toto ochorenie neexistuje. Alebo sa stretávame so spormi, keď rodina trvá na tom, aby sme uzatvorili prípad tak, ako oni chcú, lebo oni vedia, že bola príčinou vakcína, hoci nebohý spadol z rebríka.
Čo sa týka štátu, momentálne nám chýba v rozpočte úradu ročne jeden milión eur na to, aby platy súdnych lekárov a patológov boli na úrovni kolegov v nemocniciach.
Sme úplne štandardní lekári, ktorí vykonávajú medicínske povolanie. Chápeme, že prioritou je živý pacient, aj že sme koncoví. Ale naše diagnózy sú štatisticky spracované a pre slovenské zdravotníctvo nesmierne prínosné.