Prednostka Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny Fakultnej nemocnice J. A. Reimana v Prešove Ľubomíra Romanová v rozhovore pre Štandard približuje, ako vyzerá každodenný život na oddelení, kde pacienti bojujú o prežitie.
Predstavuje realitu intenzívnej medicíny, hovorí o drobných úspechoch, ktoré znamenajú pre pacienta a jeho blízkych vrcholné víťazstvo, ale aj o smútku a beznádeji z porážok. Spomína hromadné nešťastia, prípady multiorgánového zlyhania aj etické dilemy spojené s resuscitáciou, dôstojným odchodom a rozhodnutiami na konci života.
Otvorene hovorí aj o náročných rozhovoroch s príbuznými, agresii voči zdravotníkom, ale aj o tom, čo sa deje s pacientmi, ktorí sa vrátia späť do života.
Čo sa denne deje za dverami Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny, ktorú riadite?
Je to obrovské oddelenie. Takmer tri štvrtiny personálu oddelenia sa venujú anestéziologickej činnosti, čiže uspávaniu alebo znecitlivovaniu pacientov počas invazívnych výkonov. Ráno o pol ôsmej nastupujú na operačné sály anestéziologické tímy v zložení anestéziológ a anestéziologická sestra.
Denne funguje aj anestéziologická ambulancia, kde sa uskutočňujú u pacientov pred anestéziou a operáciou predoperačné vyšetrenia. Ďalšiu skupinu predstavujú lekári a sestry, ktorí pracujú na posteľovej časti oddelenia, na ktorom bojujú kriticky chorí pacienti o život.
Čo znamená kriticky chorý pacient?
Ide o chorých, ktorým zlyhal alebo zlyháva minimálne jeden vitálny systém. Medzi vitálne funkcie patrí krvný obeh, dýchanie, obličky a vylučovanie, vnútorné prostredie, vedomie či systém zrážanlivosti krvi. Zvyčajne ide o domino – na začiatku zlyhá obeh alebo dýchanie a potom zlyhávajú obličky, pečeň, vnútorné prostredie alebo zrážanlivosť krvi. Starostlivosť o jedného takého pacienta je ako starať sa o desiatich ľahkých pacientov súčasne.
Ako primárka tohto oddelenia organizujete a riadite celý jeho chod. Čo spravíte ako prvé po príchode do práce?
Po príchode do práce si pred poradou prezriem v elektronickom systéme pacientov, nových aj dlhšie hospitalizovaných. Nasleduje porada a rozdelenie úloh.
Na oddelení intenzívnej medicíny sa nočné služby sestier striedajú s rannými o siedmej hodine. Začína sa celodenný kolotoč ich práce. Robia hygienu pacientov, umývajú bezvedomých, napojených na prístrojoch. Je to náročné, nesmie sa nič odpojiť, vytiahnuť, zároveň musí mať pacient čistý každý kúsok tela. Pripravujú lieky, aktualizujú a sumarizujú výsledky.
Lekári začínajú ráno „malou vizitou“. Rozdelia si pacientov a veľmi podrobne ich klinicky vyšetrujú, kontrolujú a porovnávajú výsledky z minulých dní, hodnotia podrobne stav každého vitálneho systému, plánujú vyšetrenia, procedúry, výkony, merania.
Vizita primára by mala byť zhrnutím, debatou a spoločným plánom pre celý tím, ktorý sa o pacienta stará. Potom sa realizujú invazívne výkony, zháňajú sa konzília. Veľa sa o pacientoch a ich problémoch rozprávame, prípady sú komplikované, a kým je pacient u nás, zvyčajne nič nie je jednoznačné.
Aj keď je pacient stabilný, môže to byť dočasné, treba ho intenzívne sledovať, monitorovať, kontrolovať. Ak sa jeho stav zhorší, ide sa odznova.
Ako by ste charakterizovali vašich pacientov?
Existujú intenzívne jednotky na jednotlivých oddeleniach, ako chirurgia, kardiológia či neurológia. Ich pacienti majú medicínsky problém, pri ktorom hrozí zlyhanie vitálneho systému alebo zlyháva systém, na ktorý sa špecialisti daného odboru cielene zameriavajú – srdce kardiológovia, mozog neurológovia... Pacienti môžu byť pri vedomí a spolupracujú s personálom.
Naše oddelenie je najvyššou formou komplexnej intenzívnej starostlivosti, zlyháva viac systémov, pacienti si vyžadujú orgánovú podporu prístrojov, zvyčajne umelú pľúcnu ventiláciu. Sú uvedení do umelého spánku, na umelej pľúcnej ventilácii, niektorí sú dialyzovaní, ich orgány udržujú v chode kontinuálne po mililitroch počas 24 hodín aplikované lieky pomocou injekčných a infúznych púmp.
Monitorovanie vitálnych funkcií je mnohosmerné, tak ako postihnutie organizmu je multiorgánové. Neraz potrebujú invazívne zavedené senzory: pacient je obklopený prístrojmi, pumpami, monitormi, hadičkami, káblami a katétrami.
Sú to pacienti po ťažkých chorobách či úrazoch alebo všetko dokopy?
Sme možno poslední polyhistori v medicíne. Sme špičkou ľadovca pre všetky medicínske odbory. U nás sa nájde pacient neurologický, kardiologický, traumatologický, internistický, chirurgický... Naša práca je tímová, musíme vedieť liečiť ľudí v tiesni a v kritickom stave. V úzkej spolupráci s kolegami z iných odborov zabezpečujeme liečbu širokého spektra ochorení.
Časť pacientov prichádza zvonku, čiže z terénu, z ulice. Môže ísť o ľudí po úrazoch mozgu, so združenými poraneniami, po kardiopulmonálnej resuscitácii [súbor život zachraňujúcich úkonov pri zástave srdca a dýchania, pozn. red.], po infarkte myokardu, cievnych mozgových príhodách, dusiacich sa, ľudí v bezvedomí.
A potom sú u nás pacienti, ktorí sú hospitalizovaní v nemocnici, pričom stav sa skomplikoval natoľko, že hrozí smrť. Ďalej pacienti v bezprostrednom pooperačnom období po veľmi dlhých operáciách, kde je predpoklad komplikácií.
Čiže keď každé ráno otvoríte dvere, vidíte ľudí na hranici medzi životom a smrťou. Dá sa na niečo také zvyknúť?
My sme zvyknutí na pacientov, ktorí spia alebo sú v bezvedomí. Ak príde na oddelenie pacient, ktorý má veľa otázok, požiadaviek a komentárov, tak trošku zneistieme. (Úsmev.) Samozrejme, nadľahčujem. Pacient, ktorý sa rýchlo zotaví a jeho stav sa vyrieši, je vítaný, je to pre nás príjemné.
Mnohokrát pozitívne vplýva na pracovnú klímu. Ak sestry ošetrujú, lekári liečia a často bojujú o niekoho, pri kom nech čokoľvek urobíme, s vysokou pravdepodobnosťou sa to skončí zle, je to vyčerpávajúce a deprimujúce. Bezvýchodiskovosť dolieha na všetkých, ktorí sa okolo pacienta pohybujú.
Aké je približné percento tých, ktorí odídu a ktorí prežijú?
Asi 20 percent našich pacientov odíde. Niektorí by sa na OAIM ani nemali dostať, napríklad pacienti v terminálnom štádiu ochorenia. Ich choroba má svoju prirodzenú trajektóriu, pacient zomrie. Avšak personál na základnom oddelení alebo osoby v domácom prostredí nezhodnotia situáciu adekvátne a pacienta resuscitujú. Život aj utrpenie sa predĺžia. Nielen pacienta, ale neraz aj jeho blízkych.
Aký máte názor na resuscitáciu takýchto pacientov? Kde sa v tomto prípade začína a končí morálny a etický aspekt záchrany?
Existujú pravidlá pre profesionálov, kedy nezačať a kedy ukončiť resuscitáciu. Začatie resuscitácie odborným personálom u terminálne chorého je často alibistické, ale aj neodborné či neľudské. Ten, kto resuscitoval, už pacienta nevidí. Nevie, čo sa deje ďalej, aké ťažké je zachovať kvalitu a dôstojnosť umierania.
Avšak situácie môžu byť rôzne. Príbuzní nemusia byť poučení, že je to už koniec ochorenia, alebo aj keď poučení sú, z bezradnosti a neistoty zavolajú pomoc. Veľká časť zdravotníkov má tendenciu zachraňovať, boja sa sťažností, agresie príbuzných, trestných oznámení.
Mnohí zachránení pacienti ostanú v bezvedomí, majú kŕče celého tela, sú trvalo imobilní. Na privádzanie stravy a tekutín potrebujú hadičky a na odvádzanie tiež. Rodina, ktorá v prvom pláne chcela, aby ich blízky žil, zistí, že sa predlžuje utrpenie pacienta a trápenie rodiny.
Existuje odborné usmernenie o prechode z intenzívnej medicíny na paliatívnu starostlivosť. Neznamená to, že o pacienta sa ďalej nebudeme starať alebo nedostane lieky. Naopak, treba zaistiť všetko, aby sa pacient nedusil, nemal bolesti, nemá trpieť hladom a smädom. Treba zabezpečiť komfortnú starostlivosť, aby človek mohol dôstojne odísť.
Ako dlho má oživovanie trvať?
Existujú štandardné postupy. Zvyčajne 45 minút, ak sa obeh neobnoví. Avšak prípady, ako sú napríklad utopení a podchladení ľudia, resuscitujeme aj dlhšie. Niekedy trvá oživovanie dlhšie preto, lebo sa obeh počas resuscitácie obnoví a následne sa opäť zastaví. Pokračuje sa do úplného zastavenia srdca alebo vyčerpania záchrancu.
Na oddelení máte desať lôžok obsadených podľa akútnosti. Čo robíte, ak začnú zlyhávať viacerí pacienti súčasne?
To je bežné. Tímy sa musia rozdeliť a racionálne podeliť o prácu okolo pacienta, aby všetko zabezpečili a nezavadzali si. Stáva sa to napríklad pri hromadných nehodách. Naraz prinesie RLP dvoch-troch, obaja na pokraji života a smrti. Tím sa rozdelí, privolá si pomoc.
Pri udalostiach s hromadným postihnutím osôb distribuuje operačné stredisko záchranného systému pacientov po viacerých nemocniciach. Na mieste nehody operujú hasiči, zdravotníci, policajti, neraz vojaci. Privoláva sa vrtuľník, ten prenesie ťažších pacientov do traumacentier alebo za špecialistami.
V tejto súvislosti si spomínam na pád vojenského vrtuľníka v Prešove pri cvičení, kde zahynuli aj členovia záchranných zložiek. Piloti boli hospitalizovaní u nás.
Ďalšou tragickou udalosťou bol výbuch plynu v bytovom dome na Mukačevskej ulici v Prešove. Nemocnica sa chystala na obrovské množstvo ranených. Reprofilizovala lôžka a pracoviská, aby boli pripravené. Na ambulanciách boli tímy, čakali, kto a s akým problémom príde. Prišla jedna pani s dieťaťom. Ostatní buď neprežili, alebo boli ľahko zranení.
V živej pamäti mám prípad Kurimany, kde sa pri stavbe diaľnice zrútila mostná konštrukcia. K nám sa dostal až sekundárne z Levoče takmer najťažší pacient s rozdrveným hrudníkom, roztrhanou pečeňou a pľúcami. Keďže bol pri príchode záchranárov k miestu tragédie stabilizovaný, dostal sa do najbližšej nemocnice. Až vyšetrovaním zistili, že rozsah poranení si vyžaduje špeciálne tímy, tak ho doviezli k nám.
Ako dopadol?
Pacient prežil operáciu, mal problémy s obehom, krvácaním a dýchaním, strávil istý čas na umelej pľúcnej ventilácii. Prežil. Vrátil sa domov.
Zhodou okolností som v momente, keď vám priviezli na oddelenie ľudí z Kurimian, bola pred vašim oddelením. Mala som možnosť vidieť, akí zúfalí boli príbuzní pacientov, aké emócie nimi lomcovali a aký obrovský strach prežívali. Ako reagujete na takéto situácie? Čo príbuzným hovoríte a čo všetko práca s nimi zahŕňa?
Komunikácia s príbuznými je niekedy ťažšia práca ako tá medicínska. V medicínskej vieme, čo všetko je potrebné robiť, či to pomôže alebo nie. Rozhovor s príbuznými je náročný. V súčasnosti v spoločnosti prevláda kult nesmrteľnosti, krásy, medicína musí všetko vyriešiť, a keď sa to nepodarí, pretože zatiaľ nie je nikto nesmrteľný, tak je to niečie zlyhanie.
Je náročné vysvetľovať situáciu príbuzným. Skúsenosť nás naučila, že treba pristupovať k informáciám pravdivo. Rozhovor nie je príjemný pre nikoho. Oznamujeme tú najstrašnejšiu správu, že ich blízky je na hranici medzi životom a smrťou. Ubezpečujeme ich, že urobíme všetko, čo sa bude dať urobiť, ale dôležitá je informácia, že záruka nesmrteľnosti neexistuje.
Stretávate sa aj s agresívnymi reakciami?
Áno a rastie to. Respondent nie je pripravený na to, že blízky, priateľ môže umrieť. Stáva sa, že nás aj fyzicky napadnú, opľujú, vyhrážajú sa, navrieskajú na nás. Druhým problémom je, že v strese nevnímajú, nerozumejú, čo sa im povie.
Občas príde rodina, ktorá je medzi sebou rozhádaná, všetci od nás požadujú informácie, prípadne nás úkolujú, komu čo povedať. Legislatíva jasne hovorí, kto sú najbližší príbuzní, tých informovať smieme. „Strýčny brat“, toho nesmieme, agresia je na ceste.
Ľudia v súčasnosti vnímajú informácie od lekárov inak. Podprahovo nás zaplavujú a ovplyvňujú zlé správy z médií a každého časopriestoru okolo. Pozitívna správa nie je dobrá, tá sa neuverejňuje. Agresivita je v ľuďoch prebúdzaná a zhoršuje sa aj násilie vo vzťahu k zdravotníkom. Zdravotník by pritom mal byť chránená osoba.
Hovorili sme o prípadoch, ktoré dopadli zle. Čo sa však deje s pacientom, ktorý prežije? Čo sa deje v prvých minútach po prebudení sa z umelého spánku?
Prebúdzanie je dlhšie. Zvyčajne si vôbec nič z pobytu u nás nepamätajú. Spomienky, sny sú zmazané nielen umelým spánkom, ale aj chorobou, ktorú prežili. Až rodina ich informuje, čo sa s nimi dialo. Niekedy si to uvedomia až niekoľko mesiacov po všetkom zlom.
Keď ich prebúdzame z umelého spánku, sú síce pri vedomí, ale ako hovorí jedna moja priateľka – kábliky ešte nie sú pospájané. (Úsmev.) Stáva sa, že nás potom prídu na oddelenie navštíviť a nepamätajú si, že u nás ležali.
Ako najdlhšie u vás môžu ležať?
Kriticky chorý leží u nás dni, ale aj týždne. Na prelome rokov sme mali pacienta, ktorý u nás ležal viac ako 40 dní.
Mali ste pacienta, o ktorom ste si mysleli, že neprežije, a prežil?
Mali sme pár priaznivých prekvapení pri ľuďoch, u ktorých všetko išlo zlým smerom, a zrazu sa udialo niečo, čo sme neočakávali, a priviedlo ich to späť k životu.
Čomu to pripisujete?
Isté veci v genetike a energiách sú zakódované tak, že v danej chvíli sa zrazu prejavia pozitívne, ale aj negatívne. Mali sme prípady, o ktorých sme si mysleli, že sú za vodou, a zrazu z toho bolo neočakávané úmrtie.
Všetkým príbuzným vravíme, že kým je pacient u nás v nemocnici, treba byť pripravený na všetko. A aj potom. Trvá možno rok, kým kritický stav so všetkými pochodmi na úrovni jednotlivých tkanív doznie a pacient sa zotaví. Alebo aj nie.
Raz sa nám prišiel poďakovať pán, ktorý podľa rodiny ostal po kritickom ochorení nezvyčajne veselý, pričom predtým taký nebol. Sú však aj takí, s ktorými má rodina veľký problém.
Najprv robia všetko pre to, aby prežil, veľmi chcú, nútia, vyžadujú, nabádajú... Keď sa pacient vráti domov, vidia, že to už nie je ten človek, ktorým predtým bol. Potrebuje starostlivosť sedem dní v týždni počas 24 hodín denne. Už vzniká nielen medicínsky problém, ale aj sociálny a vzťahový, ekonomický, psychologický.
Ako sa zmenila za posledné roky technická kvalita intenzívnej starostlivosti?
Je to obrovský pokrok, ktorý nastal. Ja som nastupovala v roku 1989. V súčasnosti je pacient obložený monitorovacou technikou z každej strany, prístrojmi, ktoré prikvapkávajú lieky do žíl. Vtedy mal pacient zaistené dýchacie cesty, napojený bol na veľmi jednoduchom dýchacom prístroji. Nebolo bežné ani to, aby mal každý pacient monitor. Navyše to boli monitory, ktoré raz písali, inokedy nie.
Dnes sa monitoruje od mozgovej činnosti cez jednotlivý úder srdca až svalový tonus prsta. Ako hovoril Galilei, merajme, čo je merateľné, a pokúšajme sa odmerať, čo je nemerateľné. Nové technológie nás čakajú aj v novej prešovskej vojenskej nemocnici a našou terajšou úlohou je nachystať sa. Je to veľká a ťažká úloha.
Čo hovoríte na rozmach umelej inteligencie v zdravotníctve? Nedávno otvorili aj kliniku bez lekárov, to nás hádam nečaká...
Prístroje dokážu veľa. Umelá inteligencia preniká do každého odboru, kde sme od prístrojov závislí. Ľudský faktor je dôležitý. Smiech a plač odlišuje ľudí od zvierat aj od umelej inteligencie. V medicíne sú potrebné obe entity. Medicína je umenie. A každý umelec je napodobiteľný. Nie som istá, či vždy v tom správnom okamihu.
Prečo ste si vybrali ako svoje poslanie jeden z najťažších medicínskych odborov?
V čase, keď som si ho vybrala, nebol odbor lukratívny. Keď som prišla požiadať o miesto, hovorili mi, že mi postavia slávobránu. (Úsmev.)
Ako druháčka na medicíne som bola na ošetrovateľskej praxi. S prekvapením som vnímala blízkosť hranice života a smrti, ťažobu rozhodnutí lekárov a zadúšajúcu radosť z úspechu. Videla som akčnosť aj beznádej zo straty. Mladá otvorená myseľ... Zasiali semienko. Dobre som si vybrala pre moju povahu, život a nastavenie. Medicína ma zomlela, je to môj domov, práca, všetko.
Dnes vnímam, že majú mladí o tento odbor záujem. Vidia oddelenie, kde sa stále niečo deje. Nechcú byť možno operatéri, ale chcú byť pri operáciách, každého láka byť blízko hranice, blízko rizika. Minulý rok sme mali osem záujemcov o prácu lekára na našom oddelení. Mladí si dnes vyberajú nemocnice, majú svoje predstavy, túžia po rovnováhe medzi prácou a rodinným životom, plahočenie v nočných službách ich až tak neláka, vopred si zisťujú výhodné podmienky a sociálne benefity, aké nemocnice ponúkajú.
Vyhoreli ste niekedy počas svojej dlhoročnej kariéry?
Ale áno. Aj keď nešlo o vyhorenie v pravom zmysle slova, skôr by som to pomenovala ako únavu. Máme málo času na regeneráciu. Kto veľa pracuje, mal by rovnako veľa oddychovať, no to nie je niekedy možné.
V práci trávime veľa času, v službách, nočných, minimálne raz týždenne nespíme vo vlastnej posteli. Niekoľkokrát za mesiac sme v práci viac ako 24 hodín. Keď idem na dovolenku, prvý týždeň som vlastne ešte mysľou v práci, mám zlé sny a trpím nespavosťou. Čím som však staršia, tým to viem lepšie odblokovať. Mám psa – anglického špringeršpaniela –, veľa času trávim s ním, je to náš rodinný psychológ.
Vo voľnom čase ste aj spisovateľkou. Pred časom ste vydali knihu Vlasy dupkom. Čitatelia o nej hovoria, že sú to najľudskejšie príbehy, aké môže napísať len sám život. Priblížte nám ju.
Ide o náučnú beletriu. Sú to krátke príbehy z ARO, na ktorých je zrozumiteľne vysvetlený nejaký medicínsky problém. Pôvodne som príbehy písala ako blog. Na prekvapenie a radosť mali veľký čitateľský ohlas. Od čitateľov prišiel nápad, aby to vyšlo ako kniha. Vyšla v roku 2011, žije svojím životom. Minimálne raz za rok sa ku mne vracia, niekto sa na ňu odvoláva alebo pýta. Otázka, či nepíšem niečo ďalšie, je na pretrase stále. Ale pero vyschlo.
Čo by ste dnes odkázali živým a zdravým ľuďom?
Stačí veľmi málo, aby sme prišli o všetko – zdravie, život, slobodu, sny –, a je potrebné veľmi veľa, aby sa to ako-tak napravilo. Rovnako chcem dodať, že my všetci pracujeme na našom oddelení preto, lebo to chceme robiť. Berieme svoju profesiu ako svoje poslanie, aj keď to znie ako fráza, ale nie je.
KTO JE ĽUBOMÍRA ROMANOVÁ?
Od promócie pracuje na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny v Prešove. Venuje sa hlavne kriticky chorým pacientom. V súčasnosti je prednostkou kliniky. Je členkou domácich a zahraničných odborných spoločností. Dlhodobo pôsobí ako vysokoškolská pedagogička na Fakulte zdravotníckych odborov Prešovskej univerzity na Katedre urgentnej medicíny.
Viac ako 20 rokov je editorkou zborníkov s postgraduálnymi textami o novinkách v anestéziológii a intenzívnej medicíne. Je laureátkou ceny SLS za najlepšiu odbornú publikáciu v odbore za rok 2023. Magazín Forbes ju zaradil medzi Top osobnosti medicíny 2026.