Bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik bol právoplatne odsúdený za prijatie úplatku vo výške 50-tisíc eur za zásah v prospech prepustenia Ľubomíra Kudličku a za vyzrádzanie utajovaných skutočností vo veci prípravy úkladnej vraždy vyšetrovateľa Jána Čurillu.
Kudlička sa označuje aj ako šéf takzvanej mafiánskej skupiny takáčovcov, ktorej existencia dosiaľ pred súdom nebola preukázaná.
Najvyšší súd mu za to vymeral trest v trvaní osem rokov nepodmienečne v ústave s minimálnym stupňom stráženia, čím zmiernil rozsudok Špecializovaného trestného súdu (ŠTS), na ktorom ho sudkyňa Pamela Záleská pôvodne odsúdila na úhrnný 14-ročný nepodmienečný trest plus trest prepadnutia majetku.
Po právoplatnom odsúdení Kováčika podal v jeho prospech dovolanie minister spravodlivosti Boris Susko. V jeho prípade totiž videl také závažné pochybenia, že sa rozhodol v rámci podaného dovolania uplatniť svoju právomoc prerušiť výkon rozhodnutia. Odvtedy sa Dušan Kováčik pohybuje na slobode, čo vyvoláva v určitej časti verejnosti vlnu nevôle.
Médiá skresľujú realitu úspešného dovolania
Vybrané médiá a politici začali hovoriť o búraní právneho štátu, no písomné odôvodnenie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 1TdoV 2/2023 zo dňa 11. 12. 2025) na takmer dvesto stranách opisuje unikátny prípad v histórii trestných procesov, v rámci ktorého všetky zložky štátnej moci dohliadajúce na dodržiavanie zákonnosti (s výnimkou prokurátora) zlyhali.
Zlyhali najmä preto, že boli zaujaté a nesprávne hodnotili dôkazy v trestnom konaní.
Mimoriadne zaujímavé je sledovať reakcie niektorých médií, ktoré rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pre verejnosť zľahčujú, dezinterpretujú či priamo zavádzajú v opise toho, prečo vlastne dovolací súd vyhovel dovolaniu.
Na takéto mediálne krivenie objektívnej reality upozornil novinár Adam Valček, ktorý poukázal na skresľovanie obsahu rozsudku zo strany denníka Sme, pričom na konkrétnych pasážach textov vyvracia ich tvrdenia. Novinár v inom texte zasa poukázal na rovnaký problém dezinterpretácie rozsudku, no tentoraz zo strany Denníka N. V oboch prípadoch média skresľujú objektívny stav toho, o čom vlastne súd rozhodol.
Na manipulatívny prístup médií upozornil aj advokát a člen Súdnej rady SR Martin Bezák, ktorý v statuse na sociálnej sieti upozornil na viaceré pasáže dovolania, ktoré odhaľujú zásadné pochybenia orgánov spravodlivosti v celom prípade Dušana Kováčika.
V prípade zavádzajúceho prístupu médií možno spomenúť vyjadrenie novinára portálu 360tka Adela Ghannama, ktorý napriek konštatovaniu dovolacieho súdu o zaujatosti polície pre jej vulgárnu a absolútne neprijateľnú komunikáciu, porušujúcu princíp nestrannosti a nezaujatosti v trestnom konaní, celú vec zľahčuje slovami, že Kováčika zachránil „pirátsky slovník vyšetrovateľa“.
Vulgarizmy čurillovcov a potreba uštvať Kováčika na smrť
Novinár Ghannam, ktorý má podľa vlastných slov právnické vzdelanie, tak vykresľuje konštatovanú zaujatosť čurillovcov ako čosi zanedbateľné. Najvyšší súd SR v rozsudku však priamo poukázal na to, ako v celom procese nikto nezohľadnil obhajobou namietanú zjavnú zaujatosť čurillovcov, a to konkrétne Pavla Ďurku, ktorý prípad vyšetroval.
Súd skúmal písomnú komunikáciu v komunikačnej skupine označenej ako „Apači“, v ktorej čurillovci Róbert Magula, Roman Staš, Branislav Dunčko, Pavol Ďurka, Ján Čurilla a ďalší komentovali súdne konanie okolo Dušana Kováčika.
V spomínanej komunikácii hovorí Ďurka, že treba „nabrúsiť harpúny“ (Kováčika označovali ako Moby Dicka a rovnaký názov dostala aj akcia pri jeho zadržaní), obhajobu označil vulgarizmom „ko**ti“ a Ján Čurilla rovnakým výrazom označil aj Kováčika. Čurilla následne písal Stašovi pri čítaní obhajobnej argumentácie, že ju má advokátom „vziať a roztrhať“. Ďurka ho doplnil slovami, aby ju následne obhajcom „napchal do r*ti a podpálil“.
Za mimoriadne neprijateľnú komunikáciu, a nie pirátsky slovník, možno označiť vyjadrenie Branislava Dunčka: „Smrť Moby Dickovi. Boh nás potrestá, ak neuženieme Moby Dicka na smrť.“ Dunčko tak reagoval na článok, že Kováčik končí na poste špeciálneho prokurátora, k čomu dodal Ďurka súhlasné „aaaarrrrr“ [pokrik ako lovec veľrýb, pozn. red.]. Bol to práve Ďurka, kto vymyslel názov akcie „Moby Dick“.
Najvyšší súd SR jednoznačne konštatuje, že takéto konanie policajtov nemožno označiť za nestranné (absencia predsudkov), keďže sa nielen aktívne zúčastňovali na niektorých úkonoch pri Kováčikovi bez zákonných dôvodov (rozhodovanie o väzbe).
Súd konštatoval, že vyšetrovateľ Ďurka mal v celej veci mimoriadny dešpekt k obvinenému a jeho obhajobe, dostával informácie v rozpore so zákonom z neverejných úkonov, a poukázal na jeho vyjadrenia o „Moby Dickovi a uštvaní na smrť“.
Chceli loviť, ale aj sa zbavovať dôkazov
Takéto konanie podľa súdu jednoznačne vyvoláva obavu, že „vyšetrovateľ od samotného počiatku (od pomenovania policajnej akcie) nemal v úmysle splniť si svoju zákonnú povinnosť objasňovať skutočnosti svedčiace nielen v neprospech, ale aj v prospech obvineného, a umožniť tak súdu spravodlivé rozhodnutie“.
Najvyšší súd SR skonštatoval, že vyšetrovateľ Ďurka nechcel vyšetrovať, ale loviť a vopred „vyšetrovanie podriadiť určenému cieľu (odsúdeniu Kováčika)“. Súd neuznal argument o neverejnom charaktere komunikácie „Apači“, pretože tá jednoznačne preukazuje subjektívnu zaujatosť.
O zaujatosti vedeli aj samotní čurillovci, lebo ako zistil súd, „navyše aj samotní policajti si boli vedomí toho, že dotknutá komunikácia môže byť problémom, keďže pristúpili k jej zmazávaniu a ku koordinovaniu výpovedí“. Súd sa následne pýta, „prečo tak urobili, ak by dotknutá komunikácia nemala vzbudzovať pochybnosti o nezaujatosti jej aktérov a nebol dôvod ju odstraňovať a koordinovať vysvetlenie jej odstránenia“.
Dovolací súd hovorí aj o vypočúvaní svedka Ľudovíta Makóa „na nečisto“ v predmetnej veci (ako to tvrdí obvinenie čurillovcov pri takzvanom technickom spise či pri akcii Kajúcnik) a bez opory v zákone, čo len potvrdzuje zaujatosť vyšetrovateľa Ďurku, ktorý mal byť z trestnej veci vylúčený.
Zaujatosť sudcu Hatalu pre posmešné vyjadrenie
V prípade zaujatosti sudcov poukázal senát dovolacieho súdu na sudcu odvolacieho súdu Petra Hatalu, ktorý reagoval na medializovaný článok o procese s Dušanom Kováčikom s názvom Galimatiáš, uverejnený v týždenníku Plus 7 dní.
Na tento článok reagoval podľa dovolacieho súdu „razantne nielen celý senát 5T (odvolací senát), ale aj samotný sudca Hatala“. Kováčika v reakcii na text sudca Hatala označil posmešným vyjadrením „chudák politický väzeň Duško Kováčik (podobne ako politickí väzni Bödör, Kičura či Gašpar) je vlastne nevinný“.
Najvyšší súd SR takýto prejav sudcu odvolacieho súdu Hatalu označil za akési prekročenie hranice nezaujatosti, pretože sa sudca Hatala vraj cítil natoľko „dotknutý zverejneným článkom, že mal potrebu posmešne reagovať na adresu obvineného“.
Takýto spôsob prejavu sudcu sa môže podľa dovolacieho súdu v očiach objektívneho, nezaujatého pozorovateľa (verejnosti) vnímať ako prejav zaujatosti. Ak sa sudca v zásade posmešne vyjadruje o tom, že obvineného autorky článku vnímajú ako nevinného, mohlo by to znamenať, že ho sám sudca vníma v rozpore s prezumpciou neviny ešte pred právoplatným uznaním viny ako vinného.
Vzťah novinárky a sudkyne bol problém
Dovolací súd v rozsudku podrobne vysvetlil aj problém vzťahu sudkyne Špecializovaného trestného súdu Pamely Záleskej a novinárky Denníka N Moniky Tódovej. Kováčik ako obvinený namietal sudkyňu práve pre jej blízky vzťah s novinárkou, ktorá informovala o Kováčikovi a jeho trestnom procese „značne negatívnym spôsobom“. Bývalý špeciálny prokurátor rovnako tvrdil, že Tódová údajne mala „informácie priamo z vyšetrovacieho, respektíve zo súdneho spisu prostredníctvom sudkyne Záleskej“.
Najvyšší súd SR v dovolaní neuznal argument, že bolo preukázané, že novinárka Tódová skutočne čerpala informácie od sudkyne Záleskej (lebo tieto informácie mali aj iné osoby), hoci takéto podozrenie má podľa súdu „racionálny základ“.
Vzťah novinárky a sudkyne posudzoval dovolací súd z pohľadu objektívnej nestrannosti, keďže novinárka písala negatívne o obvinenom Kováčikovi. Súd skonštatoval, že problémom bolo nielen tajenie samotného blízkeho vzťahu, ale aj odmietanie uviesť jeho presný začiatok.
Ak by to obe ženy urobili, vyhli by sa podľa názoru súdu „špekuláciám a odhadom, kedy sa tak stalo, a tak aj dôvodným a legitímnym pochybnostiam, že to tak bolo už v čase, keď sudkyňa rozhodovala o obžalobe podanej na osobu obvineného“.
Najvyšší súd SR poukázal aj na to, že sudkyňa Záleská sa vyhla priamym otázkam k tejto téme na pôde Súdnej rady SR v roku 2023.
Skutočnosť, že blízka osoba sudkyne v pozícii novinárky píše, prípadne písala v negatívnom duchu články o obvinenom Kováčikovi (z čoho možno vyvodiť, že má k obvinenému negatívny vzťah), ktorého trestnú vec sudkyňa prerokúvala, reálne podľa súdu môže, ale aj nemusí sudkyňu ovplyvniť.
Z pohľadu objektívneho, nezaujatého pozorovateľa však mohli vzniknúť pochybnosti, či sudkyňa názory a postoje blízkej osoby – a to aj podvedome – nepreberá, teda aj pochybnosti o nezaujatosti sudkyne. O tejto skutočnosti vedeli podľa súdu aj Tódová a Záleská, pretože sa k veci vyjadrili, že buď sudkyňa prestane súdiť, alebo novinárka písať (v redakcii Denníka N prijali vo vzťahu k Tódovej potrebné opatrenia).
Dovolací súd tak v rozsudku vyčítal sudkyni, že napriek týmto skutočnostiam svoj pomer k novinárke tajila a neoznámila ho stranám v trestnom konaní. Najmä obhajoba sa tak podľa súdu nemala ako o tejto pochybnosti týkajúcej sa objektívnej zaujatosti sudkyne dozvedieť, a preto bola „ukrátená“ o možnosť podať námietku zaujatosti.
V záujme rešpektovania práva obvineného na nestranný súd mala sudkyňa Záleská tieto skutočnosti stranám v konaní oznámiť (upozorniť na ne). A to aj v prípade, ak svoju zaujatosť sama nevnímala.
Záleská označila obhajobu za potupnú
Najvyšší súd SR pri problematike zaujatosti sudkyne Záleskej upozornil aj na jej nevhodné odôvodnenie rozsudku nad Dušanom Kováčikom.
Sudkyňa v ňom použila smerom k obhajobe výrazy ako „primitívne numerické vyjadrenie počtu jej návrhov na doplnenie dokazovania“, „obvinený okrem opakovanej sebaľútosti a obviňovania iných fakticky súdu nič iné neposkytol“, „obvinený obviňoval svedkov/spolupracujúcich obvinených (klamú, klamú a klamú, pretože majú výhody)“. Zároveň sudkyňa hodnotila obhajobu aj ako „neuveriteľne potupnú“.
Sudkyňa Záleská tak svoje odôvodnenie rozsudku postavila na „neopodstatnenom odmietnutí celej obhajoby, v celku ako ničotnej so zjavne ironickou argumentáciou“, čo v kontexte ďalších dovolacím súdom uvedených skutočností už vyvoláva pochybnosti o jej zaujatosti.
Zaujatosť aj pre nelogické hodnotenie dôkazov
Ďalšou veľmi vážnou výhradou dovolacieho súdu bolo, ako Pamela Záleská vyhodnotila výpoveď svedkyne M. K. o nakladaní s utajovanými písomnosťami. Podľa dovolacieho súdu z nej vyvodila záver, že Dušan Kováčik sa mohol dostať aj k utajovaným dokumentom v cudzích veciach a urobiť si z nich kópie mimo predpísaného postupu.
Svedkyňa v skutočnosti povedala niečo iné: taká možnosť by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by bol konkrétny spis s utajovanou prílohou danému prokurátorovi naozaj vydaný. Zároveň si však nepamätala, že by takéto dokumenty vydala Kováčikovi v iných než jeho vlastných veciach.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že sudkyňa Záleská sa k svojmu záveru dostala len tým, že časť výpovede vytrhla z kontextu.
Podľa súdu to už môže naznačovať snahu prispôsobiť dôkaz vopred vytvorenému záveru, a tým aj vyvolávať pochybnosti o jej nezaujatosti. Ak totiž sudca z dôkazu vyvodí záver, ktorý odporuje základným pravidlám logiky, nejde len o bežnú chybu v hodnotení dôkazov, ale o okolnosť, ktorá môže podporovať pochybnosti o nezaujatosti.
Podľa názoru dovolacieho súdu tak mala byť sudkyňa Záleská pre tieto, ale aj iné okolnosti v trestnej veci obvineného vylúčená, čo znamená, že došlo k naplneniu dôvodu dovolania.
Tajenie vzťahu sudkyne a novinárky či jej neadekvátne odôvodnenie rozsudku tak priamo stáli za úspešnosťou dovolania Dušana Kováčika.
Kajúcnici mali vo výpovediach rozpory
Dovolací súd poukázal aj na zásadné rozpory vo výpovediach kajúcnikov. Výslovne konštatoval, že výpovede Františka Böhma a Mateja Zemana sa vo významných okolnostiach navzájom vylučujú a že takéto rozpory už nemožno uspokojivo vysvetliť iba odstupom času. Rovnako uviedol, že nebolo spoľahlivo preukázané, že Kováčik mal vôbec prístup k utajovaným písomnostiam, ktoré údajne Makóovi odovzdal.
Všetky tieto okolnosti verejnosti ukázali, ako bol za značnej mediálnej podpory krivený právny stav jedného z najzávažnejších trestných konaní, ktoré sa vysoko dotýka verejného záujmu.
Vyšetrovatelia a sudcovia z právnej stránky pokazili, čo mohli. Ťažko by sa hľadal iný prípad – a ešte tak vysoko profilový –, v ktorom by sa nad dodržiavaním zákonnosti, niekedy v absolútne elementárnych veciach (očividná zaujatosť Ďurku), iba mávlo rukou.
Veď vybrané médiá a verejnosť už aj tak vedia, že obvinený je jednoznačne vinný a súdny proces je len byrokratická prekážka pri servírovaní „skutočnej spravodlivosti“. Tento „model právneho štátu“ bol presadzovaný za búrlivého roztlieskavania médií, ktoré ani nevedia správne uchopiť napísané fakty.