Úspešné dovolanie bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika okrem nezákonností polície a súdov ukázalo, že Najvyšší súd SR vnímal ako problematické tajenie vzťahu sudkyne Pamely Záleskej s novinárkou Denníka N Monikou Tódovou.
Kováčik ako obvinený namietal sudkyňu práve pre jej blízky vzťah s novinárkou, ktorá o Kováčikovi a jeho trestnom procese podľa jeho názoru informovala „značne negatívnym spôsobom“.
Tajenie vzťahu novinárky a sudkyne je problém
Vzťah novinárky a sudkyne tak dovolací súd posudzoval z pohľadu objektívnej nestrannosti, keďže novinárka o obvinenom Kováčikovi písala negatívne. Súd skonštatoval, že problémom bolo nielen tajenie samotného blízkeho vzťahu, ale aj odmietanie uviesť jeho presný začiatok.
Ak by tak obe ženy urobili, vyhli by sa podľa názoru súdu „špekuláciám a odhadom, kedy sa tak stalo, a tým aj dôvodným a legitímnym pochybnostiam, že to tak bolo už v čase, keď sudkyňa rozhodovala o obžalobe podanej na osobu obvineného“.
Dovolací súd konštatoval, že z pohľadu objektívneho, nezaujatého pozorovateľa mohli vzniknúť pochybnosti, či sudkyňa názory a postoje blízkej osoby – a to aj podvedome – nepreberá, teda aj pochybnosti o nezaujatosti sudkyne. O tejto skutočnosti vedeli podľa súdu aj Tódová a Záleská, pretože sa k veci vyjadrili v tom zmysle, že buď sudkyňa prestane súdiť, alebo novinárka písať (v redakcii Denníka N prijali vo vzťahu k Tódovej potrebné opatrenia).
Najvyšší súd SR tak v rozsudku vyčítal sudkyni, že napriek týmto skutočnostiam svoj pomer k novinárke tajila a neoznámila ho stranám v trestnom konaní. Najmä obhajoba sa tak podľa súdu nemala ako o tejto pochybnosti, týkajúcej sa objektívnej zaujatosti sudkyne, dozvedieť, a preto bola „ukrátená“ o možnosť podať námietku zaujatosti.
Opakované víťazstvá Kočnera na Ústavnom súde SR
Po Najvyššom súde SR sa na vzťah novinárky a sudkyne opätovne pozrel Ústavný súd SR. Ten na základe sťažnosti Mariana Kočnera posudzoval, ako je potrebné na daný vzťah nazerať práve v konaniach obvineného, o ktorom písala negatívne články novinárka Tódová.
Marian Kočner už v minulosti uspel s totožnou sťažnosťou pred Ústavným súdom SR vo veci zaistenia jeho majetku zo strany sudkyne Záleskej, na čo upozornil Magazín Kontext. Ústavný súd SR zrušil rozhodnutie sudkyne Záleskej o zaistení majetku Kočnera a vyslovil záver, že je potrebné skúmať vzťah medzi sudkyňou a novinárkou z pohľadu možnej zaujatosti Záleskej.
K podobnému záveru dospel Ústavný súd SR aj v náleze (sp. zn. I. ÚS 80/2026) vydanom opäť na základe ústavnej sťažnosti Mariana Kočnera.
V náleze súd konštatuje porušenie Kočnerovho práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) z dôvodu, že Najvyšší súd SR zamietol jeho sťažnosť proti nevylúčeniu Pamely Záleskej z jeho trestného konania.
Kočner totiž po prvom rozhodnutí Ústavného súdu SR žiadal vylúčiť sudkyňu Záleskú z konania, čomu nevyhovel ani Špecializovaný trestný súd, ani Najvyšší súd SR. Ústavný súd SR nálezom zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a prikázal mu, aby vo veci znova konal a rozhodol.
Podstata celého sporu bola práve v zaujatosti Záleskej pre jej vzťah s novinárkou, ktorý namietal Kočner.
Súdy sa nedostatočne zaoberali vzťahom Záleskej a Tódovej
Ako sťažovateľ tvrdil, že Najvyšší súd SR nesprávne vykladal skutočnosti pri posudzovaní zaujatosti Záleskej, keď dospel k záveru, že nebolo možné objektívne posúdiť dĺžku trvania, intenzitu ani samotnú existenciu dotknutého vzťahu medzi sudkyňou a novinárkou v rozhodnom čase. Ústavný súd SR pritom prikázal nižším súdom, aby sa zaoberali práve týmito skutočnosťami.
Sudkyňa Záleská sa k svojej možnej zaujatosti vyjadrila v tom zmysle, že Kočner „poukazovaním na jej blízky vzťah s novinárkou fabuloval dôvod jej zaujatosti v jeho trestnej veci a toto jeho počínanie nemalo reálny skutkový základ ani oporu v konkrétnych faktoch, ktoré by ním popisované pochybnosti potvrdzovali“.
Najvyšší súd SR sa s týmto záverom stotožnil a dodal, že nevie objektívne daný vzťah posúdiť.
Ústavný súd SR však takýto prístup súdov odmietol s tým, že takýto záver je nepostačujúci. Sudkyňa Záleská „jasne a zreteľne nedefinovala vzťah s novinárkou, presvedčivo neodmietla ani nepotvrdila Kočnerom prezentovanú kvalifikáciu tohto vzťahu (napríklad ako blízkeho, rodinného) a jeho bližšiemu ozrejmeniu sa v rozhodnutí viac-menej vyhla“.
Súd ďalej skonštatoval, že „pozornosť od potreby skúmania tohto vzťahu Záleská odvrátila na neexistenciu pomeru novinárky k preskúmavanej trestnej veci (konanie, v ktorom Záleská súdi Kočnera), na nezistenie jej záujmu na výsledku konania (Tódovej), ako aj na chýbajúcu súvislosť publikačnej činnosti novinárky s danou vecou a podobne“.
Novinárka Tódová je poškodenou v konaní proti Kočnerovi
Definovanie a preskúmanie vzťahu Záleskej a Tódovej je pritom podľa súdu podstatné, nakoľko v inom trestnom konaní proti Kočnerovi vystupuje Tódová ako poškodená (sledovanie novinárov).
Pre posúdenie objektívnej nezaujatosti je potrebné vyriešiť otázku vzťahu oboch žien, nakoľko podľa súdu nie je možné ignorovať skutočnosť, že ak je novinárka poškodenou v konaní s Kočnerom a zároveň by bola blízkou osobou Záleskej, o nezaujatosti sudkyne by v takom prípade existovali vážne pochybnosti.
Práve tieto súvislosti podľa súdu stupňujú dôležitosť zistenia a vyhodnotenia vzájomného vzťahu (jeho významu a intenzity) namietanej zákonnej sudkyne Pamely Záleskej a novinárky.
Dané skutkové okolnosti môžu podľa súdu „vyvolať legitímne pochybnosti (zdanie) o nestrannosti a nezaujatosti sudkyne Špecializovaného trestného súdu, avšak súdy oboch stupňov (ŠTS a NS SR) rezignovali na posúdenie skutkovo významných otázok pre vyhodnotenie opodstatnenosti sťažovateľom uplatnenej námietky zaujatosti“.
Takýto stav nemožno podľa názoru Ústavného súdu SR označiť za ústavne konformný.
Problémy s ústavnosťou budú hrať v prospech obvinených
Ústavný súd SR teda povedal, že vzťah Záleskej a Tódovej je problém a je potrebné ho skúmať. Naviazal tak na predchádzajúce rozhodnutie, podľa ktorého daný vzťah nemôže byť predmetom tajomstva či súkromia, ak novinárka negatívne píše o osobách, ktoré následne súdi Záleská.
Súd konštatoval, že hoci novinárka vystupuje ako poškodená v inom Kočnerovom konaní (ktoré nesúdi Záleská), táto skutočnosť môže vyvolávať pochybnosti o nezaujatosti Záleskej voči Kočnerovi, ak by novinárku vnímala ako svoju blízku osobu.
Ústavný súd SR preto zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a ten sa bude musieť posudzovaním vzťahu oboch žien opäť zaoberať.
Podľa záverov nálezu je potrebné „vyhodnotiť všetky relevantné okolnosti významné pre posúdenie objektívnej nestrannosti sudcu a nemožno sa obmedziť na formálne či povrchné odôvodnenie záverov, ale je nevyhnutné tieto pochybnosti dôsledne preskúmať a jednoznačne rozptýliť. Rezignácia na posúdenie skutkovo podstatných otázok alebo nedostatočné odôvodnenie vedie k neústavnosti takéhoto rozhodnutia“.
Vzťah novinárky a sudkyne, a najmä jeho tajenie a nedostatočné vysvetlenie procesným stranám, tak výrazne pomáha obvineným a obžalovaným.
Po Kováčikovi je Kočner ďalšou osobou, ktorá dosiahla zrušenie súdnych rozhodnutí vo svoj prospech, a to opakovane, iba preto, že najmä sudkyňa Záleská odmieta rešpektovať rozhodnutia súdov vyšších inštancií a dôveryhodne vysvetliť svoju zaujatosť či nestrannosť v súdnom konaní.
Čím dlhšie tak bude konať, tým viac obvinených, ktorých bude súdiť a o ktorých Tódová písala vo svojich textoch, bude tento problém s vysokou pravdepodobnosťou využívať vo svoj prospech.
Daným konaním sa oslabuje aj dôvera v justíciu. Takáto dôvera sa totiž neničí len nezákonnými rozhodnutiami, ale rovnako účinne ju ničí aj dojem, že súdy nechcú vidieť problém, ktorý je zjavný každému nezávislému pozorovateľovi a o ktorom opakovane hovorí aj Ústavný súd SR.