Realita je iná. V apríli 2026 Slovensko stále nemá schému schválenú ani spustenú. Časový sklz presahuje minimálne jeden kvartál, pričom v prostredí vysokých cien energií ide o zásadný problém. Každý mesiac bez kompenzácií znamená pre podniky vyššie náklady, nižšie marže a odklad investícií.
Ministerka pritom už na jeseň naznačovala aj neistotu v parametroch systému, keď povedala, že ani Komisia nevedela sama interpretovať vlastný rámec. „Napríklad či sa pomoc môže poskytovať tri roky po sebe, alebo iba trikrát do roku 2030,“ povedala s tým, že túto pomoc má ambíciu čerpať aj spätne.
Za najväčší problém vtedy označila zdroj financovania, keďže túto pomoc by musel zaplatiť štát. Rezort pracoval s balíkom približne 100 miliónov eur, no zdroj týchto prostriedkov nebol definitívne určený. „Každý sa tvári, že to nie je jeho problém,“ poznamenala.
Mlčanie ministerstva a rastúca neistota
Vyjadrenie Sakovej a prístup vlády pri takto vážnej situácii možnej podpory nášho priemyslu pôsobia ako odsúvanie a nie riešenie problému. O to výraznejšie pôsobí fakt, že ministerstvo hospodárstva na otázky Štandardu o tom, v akom stave sa nachádza spustenie schémy, nereagovalo.
V situácii, keď ide o systémovú pomoc pre kľúčové odvetvia, mlčanie zvyšuje neistotu. A tá má v podnikateľskom prostredí merateľné náklady. Firmy totiž nereagujú len na prijaté opatrenia, ale aj na očakávania ich príchodu. Ak tieto očakávania zostávajú neukotvené, odkladá sa nielen investovanie, ale aj rozhodovanie.
Do kontrastu s týmto stavom vstupuje vyjadrenie Európskej komisie. Tá potvrdila, že proces pokračuje. „Sme v kontakte so slovenskými orgánmi,“ reaguje pre Štandard hovorca pre hospodársku súťaž Luuk de Klein.
Zároveň pripomenul, že okrem schémy CISAF existujú aj ďalšie nástroje, napríklad upravené usmernenia pre kompenzácie nepriamych nákladov emisného systému ETS.
Vyjadrenie Komisie je dôležité, pretože nepriamo vyvracia predstavu, že problém je na strane Bruselu. Európsky rámec existuje a komunikácia prebieha. Iniciatíva je však na členskom štáte, ktorý musí pripraviť konkrétnu schému a zabezpečiť jej financovanie.
Priemysel už reaguje odchodom a útlmom
Kritika však prichádza aj zo strany priemyslu. Výkonný riaditeľ Klubu 500 Tibor Gregor upozorňuje, že vláda „doteraz neprijala žiadne konkrétne opatrenie“. Zároveň pripomína, že slovenské podniky čelia jedným z najvyšších cien elektriny v strednej Európe, čo vedie k odlevu investícií, znižovaniu výroby a strate pracovných miest.
Tieto vplyvy sú pritom merateľné. Priemyselné podniky reagujú na rastúce náklady obmedzovaním produkcie alebo presunom investícií do zahraničia. V krajine, kde priemysel tvorí podstatnú časť HDP, ide o trend s priamym dosahom na verejné financie aj zamestnanosť.
Schéma CISAF nie je všeliek a navyše prináša aj vnútorné napätia. Podmienka reinvestovania polovice úspor do dekarbonizačných projektov naráža na realitu podnikov, ktoré už transformáciu absolvovali. „Čo firmy, ktoré sú už takmer dekarbonizované?“ pýta sa Saková.
Ako príklad uviedla Železiarne Podbrezová, ktoré prešli z uhlia na elektrinu. Paradoxne sa tak ocitli v situácii, keď im ekologickejší model výroby zvyšuje ich nákladovú záťaž. „Dekarbonizácia firiem ako U. S. Steel Košice nebude dávať ekonomický zmysel,“ upozornila ministerka, čím poukázala na konflikt medzi environmentálnou politikou a ekonomickou realitou.
Do diskusie vstupuje aj opozícia. Poslanec SaS Karol Galek tvrdí, že vláda tento program fakticky odsunula. „Jednoducho táto vláda nemá na tento program peniaze,“ konštatuje pre Štandard. Zároveň spochybnil aj jej schopnosť pripraviť systematické riešenie. „Robiť niečo štrukturálne, s víziou, si momentálne neviem predstaviť,“ dodáva.
Politická kritika a otázka dôvery
Galek upozorňuje aj na riziko selektívnej pomoci. Podľa neho sa musí podpora nastaviť systémovo a dlhodobo, nie „byť šitá na mieru“ jednotlivým podnikom. V opačnom prípade hrozí strata dôvery v celý mechanizmus.
Dodáva, že diskusia o podpore priemyslu sa dotýka aj Envirofondu, v ktorom sú miliardy eur. Podľa neho síce prostriedky tohto fondu existujú na papieri, no v skutočnosti nemusia byť okamžite dostupné na nové výdavky.
Štát ich totiž môže vykazovať ako súčasť príjmov alebo aktív, čím si zlepšuje rozpočtovú bilanciu bez toho, aby s nimi reálne pracoval v konkrétnych politikách.
Galek tým zároveň naznačuje širší problém rozpočtovej politiky. Envirofond podľa neho dlhodobo neslúžil primárne ako aktívny nástroj podpory priemyslu, ale skôr ako rezerva, ktorá pomáhala „vyhladzovať“ rozpočet.
Celý prípad tak presahuje rámec jednej schémy. Poukazuje na dlhodobý problém slovenskej hospodárskej politiky, a tiež na neschopnosť konať včas a koordinovane. Dokonca aj bývalý vicepremiér Peter Kmec to vystihol slovami, že Slovensko „stojí na križovatke“ a potrebuje reálnu zmenu smerovania, nielen deklarácie.
Podobne varoval aj prezident Klubu 500 Vladimír Soták: „Ak nezačneme podporovať priemysel, Slovensko nebude mať z čoho žiť.“ Jeho výrok znie síce ostro, no reflektuje závislosť ekonomiky od výkonnosti priemyselných odvetví.
Schéma CISAF, a nielen tá, sa tak stáva viac ako len technickým nástrojom. Je testom schopnosti štátu reagovať na krízu v reálnom čase. Zatiaľ sa však ukazuje skôr opak. Bude preto zaujímavé sledovať, či sa tento nástroj ocitne aj medzi prorastovými balíčkami vlády, ktoré majú naštartovať slovenskú ekonomiku.
Nateraz medzi politickými vyhláseniami, európskymi možnosťami a domácou realitou zostáva výrazná medzera. A práve tá môže byť pre slovenský priemysel nákladnejšia než samotné ceny energií.
