Pre pochopenie situácie je potrebné nazrieť do minulosti. Slovinsko vkráčalo do Severoatlantickej aliancie neochotne. Po osamostatnení sa od bývalej Juhoslávie v roku 1991 dlho rezonovala v nemalej časti spoločnosti vízia neutrálneho štátu podľa vzoru Švajčiarska.
O vstupe napokon rozhodla geopolitika – Brusel dal najavo, že bez členstva v Aliancii nebude ani vstup do EÚ. Slovinsko sa teda stalo členom 29. marca 2004 a ako jediná zo siedmich pozvaných krajín o tom usporiadala ľudové hlasovanie.
V referende 23. marca 2003 hlasovalo za vstup 66 percent voličov pri 60-percentnej účasti. Povesť jedného z najmenej ochotných členov si krajina držala ďalšie dve desaťročia, náklady na obranu len zriedka prekročili 1,5 percenta hrubého domáceho produktu (HDP). Dve dekády však prípadné vystúpenie nebolo témou.
Nová situácia od roku 2025
To sa nečakane rýchlo zmenilo. Prvá vlna problémov prišla v lete 2025. Na samite NATO v Haagu sa slovinský premiér Robert Golob zaviazal k vyšším výdavkom na obranu, na čo agresívne reagovala ľavicová strana z jeho vlastnej koalície Ľavica (Levica), ktorá kladie dôraz na sociálnu spravodlivosť, silný štát a kritiku kapitalizmu.
Vytrucovala si referendum o zvýšení výdavkov na tri percentá HDP do roku 2030, pričom formulácia otázky fakticky zaručovala záporný výsledok. Golob odpovedal protinávrhom: referendom o tom, či Slovinsko v NATO vôbec zostane. Dňa 18. júla 2025 parlament oba návrhy pre istotu zrušil, aby neohrozil vládnu koalíciu.
Verejná mienka však reagovala znechutene a z hlúpej politickej potýčky sa náhle stal skutočný problém: v prieskumoch koncom roka 2025 namerali prieskumné agentúry medzi Slovincami už len 52-percentnú podporu členstva v NATO.
Až nečakané povolebné pokračovanie
Druhá vlna celého procesu sa začala parlamentnými voľbami spred niekoľkých týždňov. Dňa 22. marca 2026 priniesli dokonalý parlamentný chaos a pat, no aj niekoľko prekvapivých víťazov. Golobovo stredoľavé Hnutie Sloboda (Gibanje Svoboda) vyhralo len tesne a získalo 29 mandátov. Pravicová Slovinská demokratická strana (SDS) Janeza Janšu získala 28 mandátov.
Ani jeden z dvoch tradičných súperov teda nezískal väčšinu a na ich úkor získavali niekdajší trpaslíci. Medzi menšie subjekty sa rozdelilo až 33 kresiel, antisystémová strana Resni.ca (v preklade Pravda) z nich získala päť a pol percenta hlasov.
Táto partička dokonale využila situáciu a z necelých šiestich percent volebného zisku vyťažila maximum: jej líder Zoran Stevanović bol 10. apríla hlasmi strán Resni.ca, SDS, Nové Slovinsko – kresťanskí demokrati (NSi) a Demokrati Anžeta Logarja dokonca zvolený za predsedu Národného zhromaždenia.
Skôr než sa spoločnosť stihla spamätať zo šoku, zopakoval nový šéf zákonodarného zboru svoj kampaňový sľub: referendum o NATO a odchode zo Svetovej zdravotníckej organizácie. K tomu bývalá hviezda protipandemických protestov avizovala cestu do Moskvy, lebo chce „budovať mosty medzi Východom a Západom“.
Prakticky z ničoho vznikol teda za necelý rok skutočný problém. Ešte pred niekoľkými rokmi by išlo iba o bizarnú zvláštnosť, ktorá by sotva prekročila hranice malej balkánskej krajiny. Aktuálna geopolitická situácia však dokonale nahráva na smeč práve netradičným hnutiam a agende, ktorú jej protagonisti občas ani sami nemyslia celkom vážne.
Má to jeden podstatný háčik
Otvorená vojna širokej blízkovýchodnej koalície piatich arabských štátov a Izraela s Iránom po boku USA priniesla energetickú neistotu – Slovinsko dokonca muselo dočasne zaviesť prídely benzínu, čo obyvateľov výrazne podráždilo.
Americký prezident Donald Trump verejne nazval NATO „papierovým tigrom“, spochybňuje ho opakovane a hrubo už od volebnej kampane. Európske vlády zas opatrne kreslia plán „európskeho NATO“ ako záložné riešenie.
V takejto atmosfére znie zrazu rétorika predstaviteľov malej strany v malom štáte úplne inak ako pred dvoma rokmi. Parlamentná matematika však nepustí. Slovinský zákon vyžaduje na vypísanie referenda podporu najmenej 30 poslancov – Resni.ca ich má päť.
Ani so všetkými zvolenými euroskeptikmi sa teda k tejto hranici určite nepriblíži. Obe dominantné sily – Golobova Sloboda aj Janšova SDS – členstvo v Aliancii naďalej pevne podporujú. Samotné vystúpenie by si navyše vyžadovalo viacročný proces podľa článku 13 Washingtonskej zmluvy a zrejme aj zmenu ústavy.
Stevanović teda Slovinsko v dohľadnom čase z NATO nevyvedie a aj napriek postu šéfa parlamentu ostáva okrajovou figúrkou bez skutočného vplyvu. To však neznamená, že Slovinsko si netreba všímať. Hrozba rozvodového referenda je síce len politické gesto a mobilizačný nástroj miniatúrnej strany, v rozdrobenom parlamente ním však možno účinne vydierať partnerov aj protivníkov.
Ako strategický signál za hranice má ešte väčšiu váhu: v krajine, ktorá do NATO vstupovala s podporou 66 percent účastníkov referenda, klesla podpora členstva po 22 rokoch o 14 percentuálnych bodov. A okrajová strana s piatimi mandátmi dokázala túto tému dostať až do titulkov svetových agentúr.
V čase, keď Washington straší vystúpením z NATO a Európa hľadá plán B, je nevyhnutná opatrnosť. Ak by sa ono referendum v akejkoľvek podobe predsa len uskutočnilo, bolo by vôbec prvým ľudovým hlasovaním členskej krajiny o odchode za 77 rokov existencie Aliancie.
Preto dnes Slovinsko pozorujú z Bruselu, Washingtonu aj Moskvy pozornejšie, než by si sotva dvojmiliónová krajina zaslúžila. Každý má síce odlišný motív, no kľúčové poznanie majú USA, EÚ, Rusko či Čína rovnaké: krízy veľkých impérií sa zvyknú začínať na ich malých perifériách.
Netvrdím, že sme v prípade Slovinska svedkami začiatku rozpadu NATO; ak sa však jedného dňa začne, bude sa zrejme veľmi podobať tomu, čoho sme svedkami v krajinke pod Triglavom.
Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.