Vytrucovala si referendum o zvýšení výdavkov na tri percentá HDP do roku 2030, pričom formulácia otázky fakticky zaručovala záporný výsledok. Golob odpovedal protinávrhom: referendom o tom, či Slovinsko v NATO vôbec zostane. Dňa 18. júla 2025 parlament oba návrhy pre istotu zrušil, aby neohrozil vládnu koalíciu.

Verejná mienka však reagovala znechutene a z hlúpej politickej potýčky sa náhle stal skutočný problém: v prieskumoch koncom roka 2025 namerali prieskumné agentúry medzi Slovincami už len 52-percentnú podporu členstva v NATO.

Až nečakané povolebné pokračovanie

Druhá vlna celého procesu sa začala parlamentnými voľbami spred niekoľkých týždňov. Dňa 22. marca 2026 priniesli dokonalý parlamentný chaos a pat, no aj niekoľko prekvapivých víťazov. Golobovo stredoľavé Hnutie Sloboda (Gibanje Svoboda) vyhralo len tesne a získalo 29 mandátov. Pravicová Slovinská demokratická strana (SDS) Janeza Janšu získala 28 mandátov.

Ani jeden z dvoch tradičných súperov teda nezískal väčšinu a na ich úkor získavali niekdajší trpaslíci. Medzi menšie subjekty sa rozdelilo až 33 kresiel, antisystémová strana Resni.ca (v preklade Pravda) z nich získala päť a pol percenta hlasov.

Táto partička dokonale využila situáciu a z necelých šiestich percent volebného zisku vyťažila maximum: jej líder Zoran Stevanović bol 10. apríla hlasmi strán Resni.ca, SDS, Nové Slovinsko – kresťanskí demokrati (NSi) a Demokrati Anžeta Logarja dokonca zvolený za predsedu Národného zhromaždenia.

Skôr než sa spoločnosť stihla spamätať zo šoku, zopakoval nový šéf zákonodarného zboru svoj kampaňový sľub: referendum o NATO a odchode zo Svetovej zdravotníckej organizácie. K tomu bývalá hviezda protipandemických protestov avizovala cestu do Moskvy, lebo chce „budovať mosty medzi Východom a Západom“.

Prakticky z ničoho vznikol teda za necelý rok skutočný problém. Ešte pred niekoľkými rokmi by išlo iba o bizarnú zvláštnosť, ktorá by sotva prekročila hranice malej balkánskej krajiny. Aktuálna geopolitická situácia však dokonale nahráva na smeč práve netradičným hnutiam a agende, ktorú jej protagonisti občas ani sami nemyslia celkom vážne.

Má to jeden podstatný háčik

Otvorená vojna širokej blízkovýchodnej koalície piatich arabských štátov a Izraela s Iránom po boku USA priniesla energetickú neistotu – Slovinsko dokonca muselo dočasne zaviesť prídely benzínu, čo obyvateľov výrazne podráždilo.

Americký prezident Donald Trump verejne nazval NATO „papierovým tigrom“, spochybňuje ho opakovane a hrubo už od volebnej kampane. Európske vlády zas opatrne kreslia plán „európskeho NATO“ ako záložné riešenie.

V takejto atmosfére znie zrazu rétorika predstaviteľov malej strany v malom štáte úplne inak ako pred dvoma rokmi. Parlamentná matematika však nepustí. Slovinský zákon vyžaduje na vypísanie referenda podporu najmenej 30 poslancov – Resni.ca ich má päť.

Ani so všetkými zvolenými euroskeptikmi sa teda k tejto hranici určite nepriblíži. Obe dominantné sily – Golobova Sloboda aj Janšova SDS – členstvo v Aliancii naďalej pevne podporujú. Samotné vystúpenie by si navyše vyžadovalo viacročný proces podľa článku 13 Washingtonskej zmluvy a zrejme aj zmenu ústavy.

Stevanović teda Slovinsko v dohľadnom čase z NATO nevyvedie a aj napriek postu šéfa parlamentu ostáva okrajovou figúrkou bez skutočného vplyvu. To však neznamená, že Slovinsko si netreba všímať. Hrozba rozvodového referenda je síce len politické gesto a mobilizačný nástroj miniatúrnej strany, v rozdrobenom parlamente ním však možno účinne vydierať partnerov aj protivníkov.

Ako strategický signál za hranice má ešte väčšiu váhu: v krajine, ktorá do NATO vstupovala s podporou 66 percent účastníkov referenda, klesla podpora členstva po 22 rokoch o 14 percentuálnych bodov. A okrajová strana s piatimi mandátmi dokázala túto tému dostať až do titulkov svetových agentúr.

V čase, keď Washington straší vystúpením z NATO a Európa hľadá plán B, je nevyhnutná opatrnosť. Ak by sa ono referendum v akejkoľvek podobe predsa len uskutočnilo, bolo by vôbec prvým ľudovým hlasovaním členskej krajiny o odchode za 77 rokov existencie Aliancie.

Preto dnes Slovinsko pozorujú z Bruselu, Washingtonu aj Moskvy pozornejšie, než by si sotva dvojmiliónová krajina zaslúžila. Každý má síce odlišný motív, no kľúčové poznanie majú USA, EÚ, Rusko či Čína rovnaké: krízy veľkých impérií sa zvyknú začínať na ich malých perifériách.

Netvrdím, že sme v prípade Slovinska svedkami začiatku rozpadu NATO, ak sa však jedného dňa začne, bude sa zrejme veľmi podobať tomu, čoho sme svedkami v krajinke pod Triglavom.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.