Dedič značky Estée Lauder sa podľa denníka New York Times ponúkol, že bude „komunikačným kanálom“ medzi Bielym domom a dánskou vládou. Lauderov spolužiak z vysokej školy Wharton School, ktorý je od januára minulého roka v prezidentskom úrade, je tak obklopený ľuďmi, ktorí sa snažia presadiť „enlargement“ americkej ríše aj na úkor záujmov spojencov.
Amerika a Európa ako protivníci?
Hoci Trump na Svetovom ekonomickom fóre (WEF) v Davose poprel možnosť použitia sily na obsadenie najväčšieho svetového ostrova, v rámci spiatočného letu vyhlásil, že Spojené štáty „si môžu robiť, čo chcú“. Strategická nejednoznačnosť, ktorú veľmoci väčšinou používajú voči svojim protivníkom, tak zo strany USA pokračuje.
Na stránkach Štandardu sme sa venovali pravdepodobným scenárom, ktoré by Slovenská republika musela napĺňať v prípade rozpustenia Aliancie, európski predstavitelia však uvažovali vo väčšom formáte.
Ako prvý sa k tomuto formátu vyjadril eurokomisár pre obranu a vesmír Andrius Kubilius. Ten na švédskom obrannom fóre Folk och Försvar [Ľudia a obrana, pozn. red.] v Štokholme vyhlásil, že „neistota budúcnosti transatlantického partnerstva“ si vyžaduje zjednotenie velenia európskych armád.
Pripomenúc slová bývalého šéfdiplomata Únie Josepa Borrella o „bonsajových armádach“, argumentoval litovský komisár nutnosťou spojiť ozbrojené sily členských štátov do „európskych ozbrojených síl“ so stotisíc príslušníkmi.
Odvolal sa aj na slová francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona a nemeckej exkancelárky Angely Merkelovej, ktorí navrhovali založenie spoločnej bezpečnostnej rady a prevzatie Vrchného spojeného velenia v Európe (SACEUR), ktoré je v súčasnosti orgánom NATO.
„Myšlienku vytvorenia európskej bezpečnostnej rady Macron a Merkelová navrhli a prediskutovali už v rokoch 2017 až 2019,“ pripomenul Kubilius s tým, že bývalá spolková kancelárka v roku 2018 navrhla pre túto radu rotujúce členstvo predstaviteľov členských štátov. „Presne to je teraz veľmi potrebné,“ dodal.
V prejave pred švédskym obranným fórom pokračoval tým, že táto bezpečnostná rada „by mohla byť zložená z kľúčových stálych členov a niekoľkých rotujúcich členov vrátane členského štátu, ktorý predsedá Rade EÚ“, a predsedu Komisie a Európskej rady. Vo výnimočných prípadoch by členom rady bolo aj Spojené kráľovstvo, poznamenal komisár.
„Celkovo by to bolo zhruba desať až dvanásť členov, ktorých úlohou by bolo diskutovať o najdôležitejších otázkach v oblasti obrany,“ pokračoval Kubilius s tým, že prvou úlohou európskej bezpečnostnej rady „by bola Ukrajina“, ktorej členstvo by však bolo potrebné prediskutovať.
Madrid chce spoločnú armádu
K vyhláseniam o európskej armáde sa 18. januára pridal aj španielsky premiér Pedro Sánchez. Hoci je Madrid chronickým „neplatičom“ obranných výdavkov – a na ostatnom samite NATO v Haagu prijalo záväzok dávať päť percent HDP s výhradou –, práve socialistický premiér naznačil ochotu svojej vlády vstúpiť do spoločného armádneho rámca.
„Európa musí pokročiť vo svojom integračnom procese a vybaviť sa skutočne spoločnou obranou. A na to nepotrebujeme jednomyseľný súhlas všetkých 27 členských štátov,“ povedal v rozhovore pre španielsky denník La Vanguardia, z ktorého citoval bruselský portál Euractiv.
Sánchez pripomenul Trumpove vyhlásenia na adresu Grónska s tým, že ak majú USA legitímne obavy o bezpečnosť Arktídy, mali by ich predniesť spojencom v NATO. Varoval, že obsadenie ostrova silou by bolo pre Alianciu „úmrtným listom“, z čoho by ruský prezident Vladimir Putin „mal dvojnásobnú radosť“.
Španielsko je na chvoste zoznamu členských štátov NATO v obranných výdavkoch, čo Sánchez potvrdil s tým, že päťpercentnú hranicu odmieta z dôvodu škrtov v sociálnej oblasti.
Borrellova následníčka na čele Európskej služby pre vonkajšiu činnosť Kaja Kallasová v januári minulého roka odmietla úvahy o potrebe jednotnej európskej armády s tým, že na výzvy pre európsku bezpečnosť stačí 27 armád členských štátov.
De Gaulle a jeho následníci
Za prvého „narušiteľa“ jednoty NATO sa obvykle považuje najznámejší francúzsky prezident a zakladateľ Piatej republiky Charles de Gaulle. Hrdina druhej svetovej vojny už v prvom roku vlády odmietal spoluprácu so Spojenými štátmi na pozadí studenej vojny. Zasadzoval sa o vlastný jadrový arzenál, v dôsledku čoho je Francúzsko okrem Británie jediným jadrovo ozbrojeným štátom Európy.
De Gaulle dvakrát vetoval vstup Spojeného kráľovstva do Európskeho hospodárskeho spoločenstva, čoho príčinou bolo historické nepriateľstvo, ale aj fakt, že prezident považoval Britov za „agentov USA“ na starom kontinente.
Ako prezident sa nebránil založeniu spoločných európskych ozbrojených síl, v čom mu však zabránil vlastný parlament. Okrem hospodárskeho spoločenstva (EHS) – priameho predchodcu Európskej únie – sa v 50. rokoch minulého storočia viedli vážne debaty aj o obrannom spoločenstve (EOS).
Francúzske Národné zhromaždenie v roku 1954 odročilo ratifikáciu dohody o EOS „na neurčito“, čoho výsledkom bolo, že obranná únia de facto nikdy nevznikla.
De Gaulle dokonca v roku 1966 pozastavil francúzske členstvo vo vojenskej zložke Aliancie, hoci z vojenského spoločenstva formálne nevystúpil.
Jeho následník v Elyzejskom paláci v roku 2019 vyslovil dnes už známe varovanie, že NATO „je v stave mozgovej smrti“. Macron však v rozhovore pre britský týždenník Economist vyzval EÚ, aby sa zmenila z čisto hospodárskeho spoločenstva na „strategickú mocnosť“ a hľadala spôsoby, ako opätovne začať komunikovať s Ruskom.
O sedem rokov neskôr Macron na pôde WEF vyhlásil, že sa ľudstvo „posúva k svetu bez pravidiel“ a Európe hrozí, že „ostane sama“. Nie je preto jasné, či Paríž skutočne chce nezávislú európsku obranu.
