Iránsky minister zahraničia Abbás Arákčí pricestoval do ruského Petrohradu na stretnutie s prezidentom Vladimirom Putinom i s ďalšími predstaviteľmi Kremľa. Témou diskusií boli najmä súčasný stav mierových rokovaní so Spojenými štátmi aj celkový vývoj situácie na bojisku.
Ruský prezident podľa agentúry TASS vyhlásil, že Iránci odvážne a hrdinsky bojujú za svoju nezávislosť a suverenitu a že Moskva urobí všetko pre to, aby na Blízkom východe čo najskôr zavládol mier. Zároveň dúfa, že Irán pod vedením nového vodcu „prekoná toto ťažké obdobie skúšok“.
Iránskemu najvyššiemu duchovnému vodcovi Modžtabovi Chameneímu odkázal Putin „naše najlepšie želania pre jeho zdravie a pohodu“.
Okrem toho, že ide o hlboko symbolickú návštevu, ktorá sa usiluje o potvrdenie strategického partnerstva, sa však šéf iránskej diplomacie usiluje o narušenie obrazu „globálne izolovaného“ Teheránu tým, že rokuje so širokou škálou diplomatov v regióne Blízkeho východu i vo svete.
Hneď v pondelok ráno totiž Arákčí z Ruska telefonoval so svojím saudským náprotivkom Fajsalom bin Farhánom al-Saúdom. Už od prvých dní americko-iránskej vojny pritom Islamské revolučné gardy a armáda Arteš ostreľovali americké inštalácie (základne i dátové centrá) na území monarchie. Zo strany Arákčího tak išlo o počiatočnú snahu o zmierenie.
Kontakty so susedmi
Arákčího víkendový program bol značne nabitý. Ešte v piatok 24. apríla pricestoval do Islamabadu na ďalší pokus o rokovania s americkými oponentmi. Z pakistanskej metropoly však odišiel už na ďalší deň, ešte pred príchodom Steva Witkoffa a Jareda Kushnera.
Teherán podľa ministra odmietol prijať americké „maximalistické“ požiadavky najmä v otázke obohacovania uránu. Kým šíitská vláda tvrdí, že na civilný jadrový program má právo, jej nepriatelia obohacovanie považujú za súčasť výroby jadrových zbraní.
Prezident USA Donald Trump pôvodne zrušil cestu svojich vyjednávačov, čo len ďalej zneprehľadnilo situáciu okolo mierových rokovaní.
Šéf iránskej diplomacie, ktorý podľa nedávnej reportáže denníka New York Times stojí na strane umiernených, v nedeľu cestoval do Maskatu, kde sa stretol s ománskym sultánom Hajthámom bin Tárikom al-Saídom. Práve Omán zastrešoval skoršie rokovania USA a Iránu o jadrovom programe a napriek bojovým operáciám Revolučných gárd v Perzskom zálive vystupuje ako spriatelený štát.
Irán a Omán „ako jediné dva štáty na pobreží Hormuzu“ sa musia zasadzovať o zaistenie bezpečnej moreplavby, napísal neskôr Arákčí na sieti X.
Z Ománu však minister opäť cestoval do Islamabadu, pričom tamojšej vláde predstavil nový zoznam podmienok prímeria. Tie sa podľa zdrojov polooficiálnej agentúry Tasním netýkajú jadrovej otázky – kľúčovými bodmi sú opäť potvrdenie suverenity Teheránu nad Hormuzským prielivom či reparácie za zničenú infraštruktúru.
Okrem saudského ministra zahraničia telefonoval Arákčí cez víkend aj premiérovi a šéfovi diplomacie Kataru Mohammedovi Abdarrahmánovi al-Thánímu, obrátil sa aj na francúzskeho rezortného kolegu Jeana-Noëla Barrota, ktorého vyzval na väčšiu podporu mierových riešení a vzájomných diskusií.
Aliancie s veľmocami
Hoci komuniké iránskeho rezortu diplomacie boli väčšinou povrchné – ako ich zverejnili televízia Press TV či denník Tehran Times –, poukazujú na široký záber potenciálnych spojencov, podporovateľov a diskusných partnerov, čo vážne narúša snahy Washingtonu a Tel Avivu o izoláciu teokratickej vlády.
„Predchádzajúce rokovania síce priniesli určitý pokrok, no svoje ciele nedosiahli v dôsledku amerických postojov, ich prehnaných požiadaviek a nesprávnej politiky. Preto sme museli uskutočniť konzultácie s našimi priateľmi v Pakistane, aby sme zhodnotili najnovší vývoj,“ vysvetlil Arákčí po príchode do Petrohradu.
Práve cesta do Ruska je pre iránskeho ministra osobitne dôležitá. Tri dni pred Trumpovou inauguráciou uzavreli Moskva a Teherán komplexnú dohodu o strategickom partnerstve, ktorej súčasťou je aj obranná spolupráca.
Podobný rámec už skôr použil Kremeľ pri zbližovaní sa s Kórejskou ľudovodemokratickou republikou. Tieto jednotlivé kroky tak v kontexte odhaľujú utužovanie vzťahov v protiamerickej aliancii známej pod skratkou CRINK: Čína, Rusko, Irán, Severná Kórea.
Práve na toto zbližovanie protizápadných mocností akéhosi suchozemského charakteru (ako ich v roku 1904 približne definoval britský geograf Harold Mackinder) je procesom, ktorý chcel zvrátiť či aspoň spomaliť geopolitický matador Henry Kissinger. Podľa ministra zahraničia vo vláde Richarda Nixona sa volá doktrína vrážanie klinu medzi Moskvu a Peking, dá sa však rozšíriť aj na ďalšie mocnosti.
Arákčí tak svojimi cestami po Arabskom polostrove, južnej Ázii či európskom Rusku zbližuje „suchozemské“ mocnosti, ktorých spojenectvo neskôr môže reálne ohrozovať dominanciu USA. Aj preto je návšteva Putina pre Irán taká dôležitá.
