Ukrajinci zároveň zverejnili snímky trosiek prvých dronov, na krídlach však namiesto perzského kaligrafického písma stálo „Geraň-2“, čo vyvoláva pochybnosti, či Rusi neprodukovali vlastné drony s iránskou licenciou už od začiatku.
Drony pôvodne iránskej výroby sa v priebehu vojny začali hovorovo nazývať „šáhidmi“, teda originálnym názvom, ktorý pochádza z arabského výrazu pre mučeníka – čo zdôrazňuje ich „samovražedný“ charakter. Ich predaj Rusku odsúdili Francúzsko aj Spojené štáty ako porušenie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN z roku 2015.
Hoci Rusi tieto drony najneskôr od septembra 2022 označovali domácim názvom Geraň [podľa kvetu so slovenským názvom pakost, pozn. red.], pravdepodobne išlo stále o iránske zariadenia.
Americký neokonzervatívny Inštitút pre štúdium vojny (ISW) a propagandistická kancelária ukrajinských špeciálnych síl známa ako Centrum národného odporu totiž zhodne informovali o vyslaní iránskych dronových inštruktorov na front.
„Treba si uvedomiť, že Irán oficiálne popiera dodávky dronov do Ruskej federácie, ktoré aktívne využíva vo vojne pri útokoch na Ukrajinu. Ako však vidíme, Irán pomáha agresorovi nielen s vybavením, ale aj s ľuďmi,“ dodalo centrum. V novembri podľa Kyjeva zabili poradcov na okupovanom Kryme.
Teherán neskôr Moskve poskytol aj balistické rakety triedy Fátih a Zolfaghár, pričom druhý názov zodpovedá menu Zulfikár – išlo o meč štvrtého kalifa po prorokovi Mohamedovi menom Alí ibn Abú Tálib. Prvé dodávky datoval denník Washington Post do októbra 2022.
Ukrajinská vojenská rozviedka HUR neskôr informovala, že v rámci prehlbujúcej sa vojenskej spolupráce plánuje Irán poslať svojmu spojencovi aj drony Araš-2 s najdlhším doletom na svete.
Iránsky minister zahraničia Hosejn Amír Abdollahján v novembri 2022 priznal, že pred vojnou poslali do Ruska „limitované množstvo“ šáhidov. Dodal však, že ich dodali ešte pred začiatkom vojny a počas trvania bojov vraj ďalšie neposlali.
Po tomto oficiálnom vyhlásení nasledovali kontroverzné správy, že iránske drony obsahujú súčiastky z USA, nasledované ukrajinskou správou pre G7 z augusta 2023 – na čo reagovali USA sankcionovaním dotknutých spoločností.
Vo februári 2023 začali Rusi s Iráncami meniť zariadenia v špeciálnej ekonomickej zóne Jelabuga v republike Tatársko na hlavné ohnisko výroby dronov. Neskôr tam začali zamestnávať študentov, ktorí však už vyrábali „ruské“ drony Geraň-2 – tie Moskva predstavila v auguste 2023.
A zatiaľ čo v máji 2023 označila šíitská teokratická vláda ukrajinské tvrdenia o dodávkach šáhidov termínom „protiiránska propaganda“, o poldruha roka neskôr tieto dodávky bojových technológií rozšírila aj na balistické rakety krátkeho dosahu.
Preto si vtedajší hlavný veliteľ ukrajinskej armády Valerij Zalužnyj mohol v novembri 2023 dovoliť vyhlásenie, že Kyjev „bojuje v tretej svetovej vojne“ nielen s Ruskom, ale aj s Iránom, Čínou a so Severnou Kóreou.
Spojenectvo proti imperializmu
Sily Kyjeva totiž 6. augusta 2024 po prvý raz prelomili ruskú obranu na severe a vtrhli na ruské územie – konkrétne do Kurskej oblasti, v ktorej sa držali do marca nasledujúceho roka. Ruský prezident Vladimir Putin sa preto obrátil na KĽDR, ktorá následne pre potreby zastavenia „invázie“ poslala viac ako 11-tisíc vojakov.
So stalinistickou jadrovou kvázi monarchiou Kremeľ v júni 2024 uzavrel dohodu o komplexnom strategickom partnerstve, ktorej súčasťou je aj doložka o vzájomnej obrane. Obe strany ju však ratifikovali až v novembri.
Po dohode medzi Moskvou a Pchjongjangom nasledovala dohoda podobného formátu aj s Teheránom, tá však podľa dostupných informácií nedisponuje obrannou doložkou. Dôkazom toho by mohlo byť, že Rusi nebránili Irán počas 12-dňovej vojny s Izraelom z júna 2025.
Vďaka iránskej pomoci pri vývoji vlastných výrobných kapacít mohlo Rusko stupňovať dronové útoky na Ukrajinu, ktorých cieľom bola najmä energetická infraštruktúra. Hoci nejde o bežné „vyhladovanie“ prerušením zásobovacích trás, tento proces sa skôr podobá na „vymrznutie“, keď Ukrajinci strácajú elektrinu zo zásuviek, teplo z radiátorov a plyn zo sporákov.
Keď Putin v máji 2024 vymenil na poste ministra obrany Sergeja Šojgua za technokrata Andreja Belousova, ten sa prejavil ako hoden svojej nálepky a zriadil prestížnu dronovú jednotku Rubikon, ktorá je podľa ukrajinských vyhlásení skutočným postrachom Kyjeva. Okrem toho zmenil taktiku ruského boja, v dôsledku čoho za jediný deň dobyli mesto Vuhledar.
Len za rok 2025 spôsobili ruské drony na Ukrajine škody za miliardu dolárov, ako povedal vtedajší minister zahraničia Dmytro Kuleba. Podobne „miliardy dolárov“ údajne stáli aj ďalšie iránske dodávky z januára tohto roka, o ktorých informovala agentúra Bloomberg – no s tým, že išlo o naplnenie kontraktu z októbra 2021.
Aj Čína sa „proruským“ postojom zviditeľnila už mesiac po začiatku vojny, keď odmietla podporiť rezolúciu OSN o odsúdení invázie. V tom čase sa však na stranu Moskvy postavila takmer celá ekonomická aliancia BRICS (okrem Brazílie). Aj Izrael sa hlasovania zdržal, vtedajší premiér Naftalí Bennett však argumentoval otvorenosťou na prípadné sprostredkovanie mierových rokovaní.
Zo strany KĽDR sa prvé návrhy na vyslanie vojakov na rusko-ukrajinský front údajne objavili už v prvom polroku vojny. Ako prvý o nich rečnil v ruskej štátnej televízii obranný expert Igor Korotčenko s tým, že má ísť o stotisíc dobrovoľníkov v boji proti „ukrajinskému fašizmu“.
A zatiaľ čo sa priebežne objavovali správy o tom, že Severná Kórea dodáva Rusku delostreleckú muníciu, ktorej nakoniec bolo viac ako tej európskej na strane Ukrajiny, tieto správy sa dodnes z oficiálnych miest nepotvrdili. Množstvo, ktoré KĽDR zaslala Rusku, však ďaleko prekonalo európsku pomoc Kyjevu.
To, pred čím už rok po začiatku vojny varoval denník New York Times slovami „epochálna vojna superveľmocí“, sa rapídne priblížilo už v októbri 2023, keď šéf ruskej diplomacie Sergej Lavrov otvorene hovoril o „novej strategickej úrovni vzťahov“ Moskvy s celosvetovo najrepresívnejším režimom. V januári nasledujúceho roka už prezidenti a ministri zahraničia „rozširovali spoluprácu“.
Už v júni 2024 po podpise strategickej dohody vyslal Pchjongjang veľký oddiel vojakov do Doneckej oblasti, pričom oficiálne mali pomáhať s rekonštrukčnými prácami. Následne sa objavili správy, že by ich Moskva mohla nasadiť priamo do bojov.
Aj preto šéf vojenskej rozviedky HUR Kyrylo Budanov hovoril o Severnej Kórei ako o „najväčšej hrozbe“ spomedzi všetkých ruských ad hoc spojencov. Pridal sa k nemu aj Zelenskyj, ktorý opäť zdôraznil, že Pchjongjang Moskve dodáva zbrane aj vojakov. Tých bolo údajne podľa ukrajinských expertov až stotisíc, čo potvrdzovalo Korotčenkove slová, hoci také množstvo zrejme Rusi v skutočnosti nenasadili.
Presah do Ameriky
Aj keď bola téma severokórejských vojakov mimoriadne pretriasaná – pričom ich prítomnosť v Rusku potvrdil generál Vladimir Popov až v októbri 2024 –, nejde len o personálnu podporu Ruska na Ukrajine. Vstup KĽDR do európskej vojny oživil aj debatu o potenciálnych západných vojskách.
To síce v decembri 2024 európske štáty vylúčili, rok nato sa však otvorila debata o zapojení armád mimo rámca Aliancie, čo vtedy kritizoval slovenský premiér Robert Fico.
Kimov režim však ešte v októbri 2022 predstavil raketu Hwasong-20 schopnú dostreliť do USA. Už v tom čase sa tak otvorila Pandorina skrinka, ktorá hrozila, že niektorý z ruských spojencov bude pôsobiť ako pešiak medzi bývalými protivníkmi zo studenej vojny.
Pred dostrelom balistickej rakety na územie Spojených štátov opakovane varovalo Japonsko, ktoré s obavami sleduje vývoj na polostrove. Pchjongjang v marci 2023 otestoval nový typ Hwasong-17 na tuhé palivo a prejavil ochotu dodávať tieto rakety Moskve.
Hoci Rusko z Iránu nedostalo pomoc vo forme vojenského personálu (okrem dronových inštruktorov), skrze šíitský režim získalo podporu jemenských povstalcov z hnutia Ansár Alláh, známych ako húsíovia.
Hoci sa okrem Iránu a KĽDR spomínala v prípade podpory Moskvy aj pomoc Číny, tá dlhodobo spočívala v dodávkach materiálov duálneho (vojenského i civilného) charakteru. Preto bolo prekvapením, keď Ukrajinci zverejnili video so zajatým čínskym dobrovoľníkom.
Aj iné „veľmoci“ hľadajú spojencov
Na pozadí rusko-ukrajinskej vojny teda možno pozorovať zbližovanie neoficiálnej protiamerickej aliancie, ktorú americkí zahraničnopolitickí lobisti nazývajú skratkou CRINK – Čína, Rusko, Irán a Severná Kórea. Donedávna k nim patrila aj Venezuela ako najzápadnejší člen, jej prezidenta Nicolása Madura však 3. januára uniesli americké vojská na rozkaz prezidenta Donalda Trumpa.
Ten necelé tri mesiace po svojom nástupe do Bieleho domu zaviedol prísne „recipročné“ clá voči polovici planéty, čo viedlo Európsku úniu k hľadaniu alternatívnych obchodných partnerov. Komisia sa zatiaľ obrátila na Južnú Ameriku a úniu Mercosur či na Indiu a Austráliu. Z Naí Dillí však bude Európa importovať pracovnú silu (migrantov), zatiaľ čo s Canberrou rokuje o dovoze potravín.
Indický premiér Naréndra Módí sa už v začiatkoch európskej vojny – podobne ako väčšina štátov globálneho Juhu – dištancoval od oboch strán s tým, že to nie je ich záležitosť. Spojené štáty ho následne kritizovali za nakupovanie ruskej ropy, s čím India prestala až po Trumpových 25-percentných clách.
Ani Amerika však už v Naí Dillí nepožíva takú dôveru, preto Módí privítal dohodu s EÚ. Výsledná mapa sveta tak môže pôsobiť ako akási Eurázia (Rusko, Irán, Čína), široký neutrálny pás Latinskej Ameriky, Európskej únie, Indie a Austrálie a Západ korunovaný americkým impériom.
V momente, keď niektorý z prominentných zahraničnopolitických think tankov USA či Európy zverejní takúto mapu s tým, že je fakticky záväzná, nastane totálna zmena paradigmy, ktorá platila od konca druhej svetovej vojny.
