Rozpad dediny

V anglosfére existuje všeobecne rozšírené príslovie: „It takes a village to raise a child,“ čo by sa dalo preložiť približne ako: „Na výchovu dieťaťa je potrebná celá dedina.“ Toto príslovie vyjadruje potrebu pestovania vzťahov so širším spoločenským prostredím za hranicou rodiny.

Najneskôr od pandémie covidu, ktorá väčšinu svetovej populácie uzavrela medzi štyrmi stenami, je však pozorovateľný trend oslabovania sociálnej kohézie. Výskumné centrum Európskej komisie otvorene opísalo „epidémiu osamelosti“, s ktorou sa podľa prieskumu z roku 2023 borí jeden zo štyroch občanov Únie a ktorá sa následne podpisuje na prehlbovaní tejto erózie.

Komplikovaná fráza „erózia sociálnej kohézie“ však stojí aj za následnou spoločenskou polarizáciou. Bežným ľuďom sa totiž stalo to, že boli uzavretí do „ozvenovej komory“ (echo chamber), teda nestretávali sa s odlišnými názormi a postojmi.

V spolupráci s algoritmami sociálnych sietí, ktoré podsúvajú informácie s cieľom udržania človeka pri obrazovke, si tieto komory vychovali široké vrstvy ľudí uväznených v informačnej slučke. Pri stretnutí s človekom z opačného tábora tak už nebolo možné komunikovať normálne ako predtým.

Je jasné, že rozklad kohézie aj polarizácia sa začali skôr ako v roku 2020, pandémia a následné lockdowny však túto spoločenskú krízu vykŕmili a pustili z reťaze. Ruka v ruke s tým pokračuje aj rastúca nedôvera v inštitúcie, či už ide o vládu, akademickú pôdu, vedecké laboratóriá alebo médiá. Tento trend, ktorý vzrastá v každej ďalšej generácii, si všíma už aj OSN.

Rozkladu spomínanej „dediny“ pomáha aj rozsiahla migrácia, najmä v prípade Európy. Dôležitým faktorom sociálnej kohézie je totiž to, či sa ľudia v susedstve navzájom podobajú (či už vonkajšími znakmi, alebo správaním).

Tento trend sa s veľkou pravdepodobnosťou bude len posilňovať, keďže podľa OSN bude za polovicu svetového prírastku zodpovedných osem krajín: Demokratická republika Kongo, Tanzánia, Etiópia, Nigéria, Pakistan, Egypt, Filipíny a India. Päť z nich leží v Afrike. Práve Nigéria sa podľa doterajších odhadov stane do konca tohto storočia rovnako ľudnatou krajinou ako Čína.

Výmena detí za HDP

V rozvinutých krajinách Západu sa pod pokles plodnosti (ktorý je primárnou príčinou poklesu populácie) podpísala súhra hneď niekoľkých štrukturálnych síl modernizmu. Zvýšený podiel žien s vyšším vzdelaním na pracovnom trhu spôsobuje odkladanie založenia rodiny. Spolu so široko dostupnou antikoncepciou tak stúpa vek prvorodičiek (na Slovensku 28 rokov).

„Keďže v súčasnej spoločnosti už nie je potrebné mať veľký počet potomkov na kompenzáciu vysokej detskej úmrtnosti, páry sa rozhodli mať malé rodiny a investovať do budúcnosti svojich potomkov skôr v kvalite ako v kvantite,“ argumentovala štúdia z roku 2024, ktorá okrem oného spomína aj fenomén „dobrovoľnej bezdetnosti“.

Najmä v druhej dekáde 21. storočia naberal na popularite takzvaný „childfree“ životný štýl. Ide o zámernú obmenu slova „childless“, ktorý podľa tvorcov tohto konceptu pôsobí, akoby bezdetným niečo chýbalo (preto koncovka -less). Naopak, slovo „childfree“ na recipienta pôsobí pozitívne.

Argumenty tejto skupiny sa však sústreďujú predovšetkým na frázy ako „vymenil som rodičovstvo za disponibilný príjem“ a teoretizovanie o voľnom čase, z ktorého deti údajne ukrajujú svojimi potrebami. Spoločne tak pôsobia ako manifest egoizmu, ktorý takpovediac obetuje deti na oltár krátkodobej pohodlnosti.

Najmä ľudia z generácie Y (mileniáli) a Z pristupujú k tomuto životnému štýlu ako k legitímnej alternatíve, čo by aspoň v teoretickej rovine malo mať za následok rast ekonomiky. Vzájomný vzťah rastu HDP a poklesu prírastku si všimol aj svetoznámy štatistik Hans Rosling. Ten sa počas svojho života sústredil na celé priehrštie otázok, osobitnú pozornosť však pritiahol opisovaním tohto vzťahu.

Rosling, ktorý zomrel v roku 2017, v prejave na technologickom fóre TEDx v roku 2007 vyhlásil, že sme ako ľudstvo dosiahli „peak child“, teda populačný vrchol podobný teórii ropného vrcholu. Táto korelácia sa dá vysvetliť tým, že páry, ktoré sú ekonomicky zabezpečené, majú menšiu vôľu založiť si rodinu. Rovnako však možno zvyšovanie HDP na hlavu a pokles plodnosti definovať ako dva symptómy tej istej štrukturálnej sily: vstup žien na pracovný trh.

OSN na rok 2100 odhaduje nárast na desať miliárd ľudí. Rosling, odvolávajúc sa na celosvetový pokles celkovej miery plodnosti (Total Fertility Rate, TFR), tvrdil, že nárast človečenstva sa zvyšovať nebude, a kým sú mladšie generácie početnejšie ako staršie, ich počet bude do konca storočia konštantný.

„Vidíte, že tu chýbajú tri [miliardy],“ povedal v známom videu, na ktorom skladal kartónové škatule (ktoré reprezentovali miliardy ľudí). „Nechýbajú preto, že zomreli – nikdy sa nenarodili. Pretože pred rokom 1980 sa narodilo oveľa menej ľudí ako za posledných 30 rokov,“ dodal.

Švédsky lekár v prejave šikovne opomenul problematiku potratov – v Spojených štátoch od roku 1973 do roku 2021 zomrelo 63,5 milióna počatých, no nenarodených detí. Demografická situácia USA by sa možno vyvíjala inak, nebyť prijatia ústavného precedensu Roe vs. Wade, ktorý údajne „legalizoval“ potraty.

Plány prezidenta Donalda Trumpa na deportácie veľkých počtov migrantov – ktorí sú napriek federálnym právnym úpravám široko zastúpení na pracovnom trhu, kde znižujú predpokladané mzdové náklady a vytláčajú Američanov – sa preto stretli s obavami v radoch ekonómov.

Brookingsov inštitút v decembri 2025 varoval pred stagfláciou, teda zastavením ekonomického rastu spolu so zlacňovaním peňazí, ak by Trump k deportáciám pristúpil. Hrubý domáci produkt sa však skladá z veličín ako súkromná spotreba, súkromné investície a vládne výdavky.

Zdvíhanie HDP sa tak dá „ošetriť“ nafukovaním výdavkov (aj za cenu rastu deficitu) či samotnou infláciou – ak kupujúci nechá v obchode viac peňazí za rovnaký tovar. Ani HDP na hlavu (per capita) sa nie vždy priamo premieta do individuálnej životnej úrovne.

Sociálne siete ako týranie človeka

Odlišný prístup skúsili v panelovej diskusii členovia holandského inštitútu Nexus. V diskusii z konca minulého roka sa zviditeľnil nemecko-americký AI podnikateľ Connor Leahy, ktorý poukázal na fakt, že nejde len o rast životnej úrovne – ktorý by mal v ideálnom prípade práve motivovať rozmnožovanie.

„HDP rastie. Ľudia majú dosť jedla. Nikto nemá deti… Viete, ako veľmi musíte týrať cicavca, aby ste ho prinútili nemať potomstvo?“ opýtal sa, čím šokoval prísediacich. Na rétorickú otázku, prečo vlastne ani on, ani žiadny z jeho známych vo veku okolo 30 rokov nemajú deti, si aj odpovedal: „Vlastne neviem.“

Predstavil však vlastnú teóriu, ktorá súvisí práve s pokračujúcim rozkladom sociálnych väzieb. Ľudia v generácii 18 až 25 rokov „netancujú“, pripomenul. „Idú do klubu, a netancujú. Prečo to tak je? Pretože ich môžu natočiť,“ vysvetlil. Strach z potenciálneho zahanbenia na internete v spojitosti s tým, že každý má vo vrecku kameru, znamená „panoptikon“, dodal.

Leahy pokračoval tým, že súčasné zoznamky optimalizujú svoje algoritmy tak, že cieľom už nie je spárovanie potenciálnych partnerov, ale to, „aby sa používateľ k aplikácii stále vracal“.

Diskusná kolegyňa Gaya Hendersonová poukázala na ďalšie faktory vrátane vyššieho vzdelania medzi ženami či znečisťovania životného prostredia, ktoré sa podpisuje na poklese pohlavných buniek. Leahyho tvrdenie sa však stretlo s najväčším potleskom. „Simulacrum je omnoho ziskovejšie ako reálny zážitok,“ skonštatovala.

Návrat k zdroju

Kým ekonómovia v predošlej dekáde často opakovali, že demografickú situáciu pomôže zvrátiť migrácia, v súčasnosti je tento postoj čoraz menej populárny. Práve generácia Z si začína uvedomovať, že ľudia nie sú zameniteľnými ekonomickými jednotkami v akejsi hernej simulácii, ale sú skutočnými ľuďmi, ktorí sa narodili do konkrétnej rodiny v konkrétnom meste či krajine.

Zároveň sa na Západe čoraz viac dostáva do popredia akýsi kresťanský revival. Ten je síce omnoho medializovanejší, než sú skutočné počty konvertitov, faktom však je, že zoomeri mužského pohlavia otvorene vyhľadávajú konkrétnu náboženskú istotu. V rámci Katolíckej cirkvi im ju ponúka napríklad aj mimoriadna forma rímskej liturgie, známa ako tridentská omša (všeobecne rozšírená pred Druhým vatikánskym koncilom).

Sociálna izolácia, ktorú naznačoval Leahy, sa pritom dotýka témy populačného poklesu aj z inej strany. Keďže sa ľudia menej stretávajú v skutočnom fyzickom svete, uzatvárajú menej manželstiev či iných zväzkov. Aj tie majú v ateistickom, osvietenskom či liberálnom priestore často kratšiu životnosť, ako pri záväzku „kým nás smrť nerozdelí“.

Pravdou je, že najviac detí stále pochádza z manželstiev. Avšak nie je manželstvo ako manželstvo, povedal by bežný veriaci. Tento obraz – manželstiev veriacich párov s dlhšou životnosťou – v roku 2008 síce narušil sociologický prieskum iniciatívy Barna Group, no neskoršie výskumy jej zistenia zvrátili.

Až 33 percent Američanov sa najmenej raz rozviedlo, konštatovala skupina pomenovaná po zakladateľovi Georgeovi Barnovi. Pri rozčlenení respondentov do demografických skupín na základe vierovyznania či etnickej príslušnosti sa ukázalo, že rozdiely medzi katolíkmi (28 percent), protestantmi (34 percent) a ateistami (30 percent) sú minimálne.

Aj ďalšie výskumy poukazovali na drobné rozdiely v rozvodovosti, štúdia v časopise PLOS One z roku 2018 však ukázala, že existujú omnoho väčšie rozdiely medzi tými, ktorí sa len identifikujú ako kresťania (protestanti, evanjelikáli, katolíci), a tými, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na omšiach a iných bohoslužbách – konkrétne v pomere 1 : 3.

To znamená, že ak páry berú svoj náboženský život vážne, hrozba ich odlúčenia či dokonca rozvodu štatisticky klesá. Dá sa však niečo podobné odhaliť aj v otázke plánovania rodiny a rozmnožovania?

Ešte v roku 2014 mali katolíci a evanjelikáli v USA mieru plodnosti TFR nad známou hranicou 2,1 dieťaťa na ženu – kým rodiny stúpencov rímskej cirkvi a dediči amerických veľkých prebudení mali zhodne mieru 2,3 dieťaťa, ateisti zaznamenali len 1,6 dieťaťa.

Kresťania všeobecne majú stále vyššiu mieru plodnosti, prieskum Pew Research z februára 2025 ukázal ich TFR na úrovni 2,2 dieťaťa. Kategórie ostatných náboženstiev a neveriacich zaznamenali mieru plodnosti na úrovni 1,8 dieťaťa.

Sociológovia sa preto zvyknú pýtať na dôvod, prečo má viac živonarodených detí veriace matky – jednou z odpovedí býva práve model známy ako alloparenting, teda zdieľané rodičovstvo, opísané vyššie ako „dedina“.

Veriacich totiž omnoho častejšie a vo väčšej miere spája nejaká forma komunity (od farnosti cez kongregáciu až po islamskú ummu), ktorá však v ďalšom slede umožňuje zdieľanú starostlivosť počas dňa.

Pravdou však je aj to, že rodičia sa v neskorších štádiách života častejšie obracajú na vieru, ako poukázala Barna Group. To by znamenalo, že viera a rodičovstvo nie sú prepojené jednosmerkou, ale sú to spojené nádoby.

K viere ako hlavnej motivácii rozmnožovania sa prikláňajú nielen v Amerike. K rovnakým záverom dospela aj Rakúska akadémia vied v prieskume z Rakúska, Francúzska, Holandska, zo Švédska, z Poľska, Ruska, Bulharska a Gruzínska. Neskoršie prieskumy pracujú s rozdielom medzi „identifikovanými“ a skutočne prežívajúcimi kresťanmi, prípadne ďalšími náboženskými skupinami.

Ak existuje štatistický rozdiel medzi tými, ktorí „boli vychovaní ako“ veriaci, a tými, ktorí pravidelne slávia bohoslužby, aj v tejto otázke vidno, že druhá skupina omnoho vernejšie počúva na najstaršie prikázanie: „Milujte sa a množte sa!“

„Náboženstvo vždy poskytovalo svojim vyznávačom pocit, že žijú vo vesmíre, ktorý má zmysel. To chráni jednotlivcov pred tým, čo sociológovia nazývajú anómia – stavom chaosu a bezvýznamnosti. Náboženstvo zároveň poskytuje silný pocit identity a dôvery v budúcnosť,“ vysvetľoval svojho času rakúsko-americký sociológ Peter Berger.

Tento pocit istoty sa podľa neho prejavuje viac v monoteistických náboženstvách abrahámskej tradície. Pre týchto veriacich „leží budúcnosť sveta, [ich] vlastná budúcnosť a budúcnosť [ich] detí v rukách milosrdného Boha“. Rozdiel opísal na hypotetickom príklade, keď matka uprostred noci vstane, aby utíšila svoje plačúce dieťa.

„Možno nebude hovoriť. Jej prítomnosť a to, že dieťa drží v náručí, môže byť dostatočnou útechou. Ak predsa len prehovorí, pravdepodobne to bude nejaká variácia slov ‚všetko je v poriadku‘ alebo ‚všetko bude v poriadku‘. V danej chvíli to môže byť pravda. Z čisto sekulárneho hľadiska však tieto frázy nakoniec nie sú pravdivé. Matka, dieťa a všetci a všetko, na čom im záleží, sú odsúdení na zánik. Náboženská viera dáva matkiným utešujúcim slovám kozmické potvrdenie,“ poznamenal Berger.