Najprv spomeňme tie, ktoré ma, mierne povedané, hnevajú.
Keď je to vraj diskriminácia a môžu za to muži
Za tie roky som si všimol, že väčšina správ, dokumentov a komentárov o téme bola politicky zavádzajúca. Forma zavádzania bola v podstate dvojaká.
Po prvé, za stav vecí sú obviňovaní muži, prinajmenšom v narážkach. Teda nižšie platy žien spôsobujú muži zamestnávatelia, ktorí podceňujú ženy, prípadne muži kolegovia, ktorí idú tvrdšie za svojím ako ich nešťastné kolegyne.
Po druhé, kamufluje sa a zamlčiava skutočná hlavná príčina platového rozdielu. Tou je predsa slobodné rozhodnutie žien a mužov splodiť a vychovávať deti, ktoré ženy na istý čas zabrzdí v ich pracovnej kariére.
A dôsledkom je potom podsúvanie verejnosti, že tu dochádza k akejsi diskriminácii žien, teda k nespravodlivosti.
Toto je súčasť genderovej ideológie. V krajnom prípade sa priemerné nižšie platy žien nazvú až násilím na ženách, ako je to napríklad v Istanbulskom dohovore. To je už boj pohlaví ako náhrada za triedny boj.
Poväčšine to diskriminácia naozaj nie je
Keď sa bavíme o ženách všeobecne, tak tá informácia o ich priemernom nižšom plate v porovnaní s priemerným platom mužov môže v nás mužoch vzbudzovať pocit viny.
Tak neporovnávajme mužov a ženy, ale porovnávajme vzájomne priemerné platy v rôznych kategóriách žien medzi sebou. Napríklad platy bezdetných žien s platmi žien jednodetných, dvojdetných, trojdetných, štvordetných a tak ďalej. Čo uvidíme? No to, čo každý s trochou životnej skúsenosti musí očakávať. Najviac zarábajú bezdetné, menej jednodetné, ešte menej dvojdetné a podobne.
Veď to je tak samozrejmé. Čím má žena menej detí, tým má menšie výpadky v pracovnej kariére. A tým má v kariére väčší náskok pred tými viacdetnými.
A nie je to len rodičovská dovolenka (v praxi materská dovolenka), ktorá ženy brzdí. I po nástupe do práce sú matky brzdené, napríklad keď ostávajú doma s chorými malými deťmi. A tak ďalej.
A toto všetko znamená pomalší kariérny rast, a teda pomalší rast platu.
Ale nazývať tento prirodzený jav nespravodlivosťou?
A dúfam, že nám vari nenapadne tvrdiť, že tie bezdetné majú vyššie platy na úkor tých žien s deťmi.
Poviem vám, čo je nespravodlivé
Poviem vám, čo je nespravodlivé. Nespravodlivé je to, keď sa matkám (a aj otcom) pri vymeraní ich dôchodku neprizná ich zásluha na tom, že sa výchovou detí postarali o to, že je vôbec z čoho vyplácať dôchodky všetkým, i tým, čo deti nemajú alebo ich majú málo.
U žien je to ešte nespravodlivejšie ako u mužov, lebo u žien dokonca platí, že čím žena vychová viac pracujúcich detí, tým viac to pomôže k vyšším dôchodkom všetkým ostatným, len ona sama bude mať dôchodok nižší (keďže mala nižší plat).
Prvým krokom k odstráneniu tejto nespravodlivosti na Slovensku bolo zavedenie rodičovského dôchodku, ktorý sa nám spolu s Milanom Krajniakom podarilo presadiť, a v týchto dňoch je už druhýkrát vyplácaný zhruba 900-tisíc dôchodcom.
Teraz sa vráťme k mediálnej správe INESS-u z posledných dní.
Mediálna správa INESS-u nebola zlá, ale...
Tlačová správa INESS-u nebola z toho druhu správ o nižších ženských platoch, ktorý ma hnevá. Bola úplne vecná, fundovaná a neobsahovala vyššie spomínané formy zavádzania.
Odkazovala i na desaťstranovú publikáciu Róberta Chovanculiaka dostupnú na webe, ktorá popisovala príčiny priemerných nižších platov v zásade v zhode s mojimi vyššie uvedenými poznámkami.
Čítame tam, že pri vzniku rozdielu v platoch žien a mužov sa „najdôležitejším faktorom ukazuje byť materstvo a následná starostlivosť o deti zo strany žien“. No veď ako inak?
Prípadne tam čítame, že „diskriminácia zamestnávateľov nehrá rozhodujúcu rolu“ a tak podobne.
Alebo je tam varovanie, že politici a úradníci si majú dať pozor, lebo „môže sa im ľahko stať, že začnú bojovať nie proti diskriminácii a krivde, ale proti preferenciám samotných žien“. Áno, to hrozí. Ideológovia budú bojovať proti výsledkom slobodnej voľby žien a mužov.
V publikácii nie sú žiadne excesy rodovej ideológie a v porovnaní s ideologickými traktátmi je táto publikácia úplným balzamom.
A predsa...
Ale skrátiť rodičovskú dovolenku? Počas demografickej krízy?
A predsa ma v Chovanculiakovej správe niečo vyrušilo. Chovanculiak navrhuje dve opatrenia, ktoré by rozdiely v platoch mužov a žien odstraňovali.
Obe opatrenia reagujú na zjavnú príčinu rozdielu, ktorou je materstvo. Navrhuje sa ľahšie dostupné a lacnejšie predškolské vzdelávanie (škôlky). Nič proti tomu.
A potom sa navrhuje skrátenie rodičovskej dovolenky zo súčasných veľkorysých troch rokov na dva roky. To je to, čo ma vyrušuje.
Nie že by to nemohlo fungovať. Donútiť ekonomickým tlakom matku k rozhodnutiu vrátiť sa skôr do práce môže znížiť mieru zbrzdenia jej kariéry a k rýchlejšiemu dosiahnutiu vyššieho platu. A rozdiel v platoch sa o nejaké to percento môže znížiť.
Problém je v inom. Pre niektoré ženy môže byť dlhá rodičovská dovolenka jedným zo stimulov rozhodnutia sa pre dieťa. Okrem toho dlhšia doba, ktorú dieťa strávi v blízkosti matky, prináša ďalšie pozitíva pre jeho vývoj.
Chovanculiak v zásade presvedčivo dokazuje to, čo mnohí vieme alebo to aspoň tušíme, a síce, že problém rozdielnych priemerných platov mužov a žien v skutočnosti nie je až takým problémom, za aký je vydávaný ideológmi. Predovšetkým je výsledkom slobodného rozhodovania sa mužov a žien. Či už v otázke detí, alebo v otázke voľby povolania.
Vážení, ale nežijeme v čase veľkej demografickej krízy?
O demografickej kríze hovoríme už vyše dvadsať rokov. V minulom roku sa nám na Slovensku narodilo rekordne málo detí, menej ako 49-tisíc. Tým sa prekonalo ešte i rekordné minimum z roku 2002. A to sa nám podarilo za tých dvadsať rokov zvýšiť úhrnnú mieru plodnosti žien (total fertility rate) z vtedajších zhruba 1,2 dieťaťa na súčasných zhruba 1,6. Napriek tomu sa narodilo menej detí ako vtedy, lebo už významne poklesol počet potenciálnych matiek.
Prečo je dosiahnutie rovnosti platov pohlaví dôležitejšie ako zachovanie jedného zo stimulov vyššej pôrodnosti? Prepánajána, prečo? Nie je demografická situácia naliehavejším problémom? Samozrejme, že je.
Preto sa mi to javí tak, že skracovanie rodičovskej dovolenky nie je dobrý nápad.
Že sa taký nápad vôbec objavil, svedčí o tom, že sme stále pod vplyvom novodobej ideológie.
A skúsme sa na to pozrieť ešte inak.
Vyrovnávanie platov a zvýšenie pôrodnosti sa do istej miery vylučujú
Predstavme si, že by sa nám podarilo nejakým zázrakom vyriešiť demografický problém a zvýšiť úhrnnú mieru plodnosti na 2,0 dieťaťa na ženu. Viete, čo by sa stalo? S veľkou pravdepodobnosťou by sa rozdiel v priemerných platoch mužov a žien zväčšil. Rodilo by sa totiž viac detí, viac žien by s nimi ostávalo na nejaký čas doma a vieme, čo to znamená.
A vari by sme boli z toho smutní? Veď by sme sa tešili, že sme zvrátili jeden dlhodobý historický negatívny trend. A keby sa rozdiely v platoch zvýšili o nejaké percento, oželeli by sme to.
Tak skúsme sa zamyslieť. Naozaj sa venujeme tým najdôležitejším veciam?
