Migrácia a občianska vojna. Ako demografia ohrozuje stabilitu

Do Európy prichádzali ľudia z iných regiónov sveta po celé generácie. Príčiny boli prozaické – celosvetové koloniálne veľmoci umožňovali slobodnému obyvateľstvu Afriky, Indie či Amerík presídliť sa do takzvaných materských krajín – teda Francúzska, Británie či Španielska.

Od roku 1960, keď prakticky všetky africké štáty získali nezávislosť, však už pre domácich nebol dôvod na migráciu. Britské či francúzske impérium totiž v Afrike zanechali rozsiahlu infraštruktúru, na ktorú sa Afričania mohli spoliehať, a kolektívny Západ tam poslal približne jeden bilión dolárov v humanitárnej pomoci.

Podľa kritikov tejto pomoci najmä z radov afrických ekonómov však išlo o pokračovanie kolonializmu, pričom humanitárna pomoc narúšala snahy o vznik voľného trhu deformáciou cien. Umelo nakreslené hranice zároveň pripútali viacero etník k jednému štátu, čo pôsobilo ako podhubie pre agresívne vojny so vzájomným vyhladzovaním.

Fungujúce mimoeurópske štáty, ako Sýria, Egypt či Líbya, zase zažili štrukturálny šok v podobe takzvanej arabskej jari, ktorej výsledkom sú rozorvané, džihádistami či armádou ovládnuté krajiny s horšou humanitárnou situáciou ako predtým.