Migrácia a občianska vojna. Ako demografia ohrozuje stabilitu

Do Európy prichádzali ľudia z iných regiónov sveta po celé generácie. Príčiny boli prozaické – celosvetové koloniálne veľmoci umožňovali slobodnému obyvateľstvu Afriky, Indie či Amerík presídliť sa do takzvaných materských krajín – teda Francúzska, Británie či Španielska.

Od roku 1960, keď prakticky všetky africké štáty získali nezávislosť, však už pre domácich nebol dôvod na migráciu. Britské či francúzske impérium totiž v Afrike zanechali rozsiahlu infraštruktúru, na ktorú sa Afričania mohli spoliehať, a kolektívny Západ tam poslal približne jeden bilión dolárov v humanitárnej pomoci.

Podľa kritikov tejto pomoci najmä z radov afrických ekonómov však išlo o pokračovanie kolonializmu, pričom humanitárna pomoc narúšala snahy o vznik voľného trhu deformáciou cien. Umelo nakreslené hranice zároveň pripútali viacero etník k jednému štátu, čo pôsobilo ako podhubie pre agresívne vojny so vzájomným vyhladzovaním.

Fungujúce mimoeurópske štáty, ako Sýria, Egypt či Líbya, zase zažili štrukturálny šok v podobe takzvanej arabskej jari, ktorej výsledkom sú rozorvané, džihádistami či armádou ovládnuté krajiny s horšou humanitárnou situáciou ako predtým.

Rok 2011 je teda jednou z hlavných príčin masívnej migračnej vlny nasledujúcich rokov. Oficiálne sa za počiatok migračnej krízy považujú roky 2014 či 2015.

Zvládli sme to?

V otázke migrácie sa jej kritici sústreďujú na dve témy: zvýšená kriminalita a zmena populácie. Hoci sa v štatistikách policajných zborov jednotlivých krajín vyskytujú zločiny migrantov v menšej miere oproti domácim páchateľom, tieto útoky sú násilnejšie a majú väčší dosah – a najmä sú mediálne viac sledované.

Zároveň však platí, že útoky nožom, bitky či sexuálne napadnutia skutočne viac páchajú „osoby s migrantským pozadím“, hoci sa tento termín môže vzťahovať aj na migrantov neskorších generácií či naturalizovaných cudzincov.

Predovšetkým Nemecko do migračnej krízy vstúpilo s veľkou dávkou optimizmu. Vtedajšia kancelárka Angela Merkelová (CDU) povedala novinárom dnes už známu frázu: „Zvládneme to. (Wir schaffen das.)“ Tou sa snažila upokojiť údajne xenofóbne nálady voči utečencom zo Sýrie či z Afganistanu.

Netrvalo však dlho a ekonomickí či klimatickí migranti ďaleko prečíslili ľudí utekajúcich pred sektárskymi vojnami v spomínaných krajinách širšieho Stredného východu. Na vrchole migračnej vlny predstavovali sýrski utečenci len dve percentá všetkých prišelcov.

Viac ako štyri pätiny migrantov boli muži – čo opäť vzbudzovalo obavy z nárastu kriminality. Berlín však vo svojej benevolentnosti umožnil sceľovanie rodín, čo ďalej navýšilo počty prichádzajúcich ľudí. Tí sa v súčasnosti z pochopiteľných príčin nechcú vrátiť. Vo väčšine prípadov majú totiž v Nemecku a v celej Európe zabezpečené živobytie.

Po desiatich rokoch vzrástol počet obyvateľov Nemecka z 82,2 milióna na 84,1 milióna, pričom tamojší štatistický úrad priznáva, že za nárast je zodpovedná predovšetkým migrácia. Miera plodnosti nemeckých rodín za minulý rok totiž bola na úrovni 1,62 dieťaťa na ženu.

Základnou demografickou poučkou je, že miera plodnosti potrebná na stabilizáciu obyvateľstva pred „vymieraním“ je 2,1 dieťaťa na ženu. Ako vidno na dostupných údajoch, naposledy dosiahlo Nemecko túto mieru v roku 1969.

V roku 2015 migrovalo do Nemecka približne 2,14 milióna ľudí. Poldruha milióna migrantov však do krajiny vstúpilo aj v roku 1992, ako ukazujú oficiálne štatistiky.

Find more statistics at Statista

V roku 2022 vstúpilo do Nemecka až 2,67 milióna migrantov. Kumulovaná migrácia za roky 2015 až 2023 tak predstavuje približne 15,82 milióna ľudí. Keďže počet emigrantov z Nemecka od roku 1991 neprekročil 1,4 milióna ľudí ročne, tento výsledok nekorešponduje s populačným nárastom.

Populačný nárast o necelé dva milióny ľudí sa dá pripísať štatistickej kľučke, ktorá neberie do úvahy rozdiel medzi migrantmi a naturalizovanými občanmi.

Merkelovej posledný nástupca a stranícky kolega Friedrich Merz vlani v lete priznal, že Nemecko integráciu takej rozsiahlej populácie nezvládlo. „Zjavne sme to nezvládli,“ obrátil Merkelovej výrok.

Poľsko to zvláda

Kritici migrácie tvrdia, že policajné štatistiky samy osebe nie sú dôveryhodné, keďže zločinci z radov migrantov sa údajne vyhýbajú zatknutiu a sami policajti zamlčiavajú pôvod kriminálnikov. Toto tvrdenie má jeden šokujúci základ – pakistanské gangy znásilňujúce maloleté Britky začiatkom tohto storočia.

Policajti pritom o hromadnom sexuálnom násilí voči maloletým vedeli od 80. rokov minulého storočia, a tajili ho celé dekády, aby podľa vlastných slov nezvyšovali „rasové pnutie“. Prípad sa definitívne prevalil až minulý rok, pričom nasledovali výzvy na odvolanie vtedajšieho kráľovského prokurátora – premiéra Keira Starmera, ktorý podľa kritikov rovnako ututlal tento prípad.

Ďalšou indíciou pre fungovanie kriminálnikov z radov cudzincov môže byť aj nedávna reportáž nemeckej televízie ZDF, ktorá odhalila „etnické klany“ Afgancov, Albáncov a ďalších väčšinovo moslimských etník, ktoré infiltrovali policajné a vyšetrovacie zložky štátu, aby mohli nerušene obchodovať s drogami či zbraňami.

Zo zmeny demografie však vyplýva aj jeden hlbší problém, ktorý s kriminalitou nesúvisí, hoci jej dáva akési podložie. Ide o problém sociálnej kohézie.

To, čo sa zjednodušene nazýva „dobrými susedskými vzťahmi“, je v skutočnosti komplikovaný systém vzťahov založený na vzájomnej dôvere medzi ľuďmi, ktorí sa vo väčšine prípadov nepoznajú. Kohézii teda pomáha to, ak sa na seba ľudia podobajú alebo majú rovnaké hodnoty.

Sociológovia neradi, no predsa používajú ako príklad Poľsko. Etnicky a nábožensky je takmer homogénne, pričom etnickí Poliaci tvoria okolo 96 percent obyvateľstva a takmer 90 percent sa hlási k rímskokatolíckemu kresťanstvu. Dokonca aj genetická diferenciácia medzi etnickými Poliakmi je prekvapivo nízka.

To sa odráža na akejsi „národnej sebaobrane“, s ktorou v lete začali lokálne poľské pohraničné hliadky, neskôr organizované v Hnutí na ochranu hraníc. To vzniklo ako reakcia na vnútroeurópsku migráciu mladých mužov blízkovýchodného pôvodu z Nemecka.

Veľkomestá a hrozba občianskej vojny

Metropoly Západu, naopak, ukazujú, ako pokles sociálnej kohézie vedie k vzájomným násilnostiam. Len za posledné dva roky sa v Británii a Španielsku – ktoré sú tiež vystavené masívnemu prílevu migrantov – stali incidenty, ktoré vyvolávajú obavy z občianskej vojny.

V meste Southport na severozápade Anglicka viedli stúpenci Anglickej obrannej ligy (English Defence League, EDL) protesty proti mladíkovi rwandského pôvodu, ktorý dobodal tri dievčatká. Hoci sa Axel Rudakubana narodil v Británii a má britské občianstvo, jeho rodičia sú naturalizovaní a pochádzajú z Rwandy.

Protesty podnietili aj dezinformácie, že páchateľom bol údajne nelegálny moslimský migrant. Bez ohľadu na tieto nejasnosti zareagovali „bieli“ Briti proti „čiernemu“ páchateľovi agresívnymi demonštráciami, ktoré sa rozpútali po celom Anglicku.

V polovici júla sa „počiatky rasovej vojny“ dostali aj do Španielska, kde na útok mladistvých Maročanov na istého dôchodcu reagovali domáci násilnosťami. Migranti si na násilné potýčky priniesli marocké vlajky, hoci v Španielsku oficiálne žiadajú o azyl. Proti nim sa postavili občania vrátane obyvateľov mesta Torre-Pacheco, kde dôchodcu napadli.

Nepokoje sa po šiestich dňoch utlmili, poukázali však na nebezpečný mix nútenej diverzity, ktorá vyúsťuje do poklesu sociálnej súdržnosti, laxného prístupu ku kriminálnym cudzincom a podnecovania zo strany domácich.

Minulý víkend vo viacerých britských mestách protestovali stúpenci EDL a ďalší proti nelegálnej migrácii a obmedzovaniu slobody slova. Demonštrácie „Unite The Kingdom“ zaznamenali státisíce účastníkov, hoci polícia pôvodne tvrdila, že ich bolo 110- či 150-tisíc.

Za povšimnutie stojí aj to, že domáca populácia vo viacerých mestách kolektívneho Západu klesá pod 50-percentnú úroveň. Britský štatistický úrad ONS ešte v roku 2022 oznámil, že v Londýne a Birminghame klesol podiel belochov pod 50 percent. Hlavné mesto tak už pred tromi rokmi obývalo len 37 percent pôvodných obyvateľov.

Podobne sa demografická zmena týka aj Francúzska, ktoré zaznamenalo nárast moslimskej populácie z približne 2,4 percenta na desať percent obyvateľstva v priebehu desiatich rokov (2015 až 2025). Najviac je tejto zmene vystavený juh krajiny, pričom v Marseille bolo ešte v roku 2014 približne 40 percent moslimov.

Regiónmi ich pôvodu sú severná Afrika, Turecko či súostrovný štát Komory a predpokladá sa, že Marseille bude prvým väčšinovo moslimským mestom. Mestá ako Paríž či Nice majú tiež rastúcu moslimskú populáciu najmä zo severnej Afriky, jej podiel je však asi len 15 percent obyvateľstva.

Je nepravdepodobné, že by sa po niekoľkých incidentoch nechali Francúzi kolektívne vyprovokovať ako Briti či Španieli. Ak sa však spoločenské nálady odrážajú na podpore politických strán, hrozia podobné potýčky aj na predmestiach Paríža.

Už od roku 2015 totiž posilňujú trendy, ktoré sa označujú ako nacionalistické, populistické či národno-konzervatívne. Prejavom týchto trendov boli spočiatku izolované víťazstvá Donalda Trumpa a brexitu, neskôr k nim pribudla talianska premiérka Giorgia Meloniová a pravicové strany zaznamenali dokonca šokujúce víťazstvo v eurovoľbách – hoci z výhry nedokázali vyťažiť.

V britskom politickom ringu v súčasnosti posilňuje euroskeptik a protiimigračný poslanec Nigel Farage, ktorého strana Reform UK pravdepodobne vyšachuje jednu z tradičnej dvojice toryovcov a labouristov. Po posledných francúzskych voľbách zrejme porastie lepenistické Národné združenie, v Nemecku zase AfD.

V prípade, že sa tieto víťazstvá nacionalistických síl nepretavia do formovania vlády a reálnych vládnych krokov, hrozí, že si voliči v určitom momente rozmyslia svoju účasť v hlasovaní – a pristúpia k surovejším formám presadzovania svojej spoločenskej vôle.