Obrat podporovateľov MAGA a dilema
Ak sme predtým zdôrazňovali, že Joe Biden je v stave neschopnom vykonávať úrad, ako sa dá nazvať stav, v ktorom sa nachádza jeho následník? A ako je možné, že po jednom výkričníku v úrade najmocnejšieho muža na svete príde ďalší, ktorý je pre túto funkciu ešte nebezpečnejší, obzvlášť v časoch vojen, keď sa svet zmieta v globálnom chaose?
Mnohí ľudia, najmä v Amerike, svoju podporu Trumpa oľutovali. Najvýraznejšou postavou je Tucker Carlson. V rozhovore pre Economist uviedol, že dôvodmi jeho obratu sú vojna v Iráne a zrada princípov „America first“. To, ako sa verejne rozišiel s Bielym domom, muselo Trumpa zasiahnuť, keďže Carlson má milióny divákov a patril medzi jeho dlhoročných spojencov.
V súčasnosti sa Carlson označuje za „najvýznamnejšieho disidenta“ hnutia MAGA, ktorý dokonca vyzval vojenských predstaviteľov a úradníkov, aby odmietli plniť príkazy Trumpa, ktoré by boli morálne neprijateľné alebo viedli k obrovským civilným obetiam.
Nie je však jediný, pre koho bude ťažkou dilemou, ako sa so svojou oľutovanou podporou pre Trumpa vyrovnať. Vzhľadom na prezidentovu povahu sa z týchto „disidentov“ okamžite stanú jeho smrteľní nepriatelia. Trump nezabúda, stačí len neposlúchnuť jeho rozkaz a ste mimo hry. Na to si zrejme dáva pozor JD Vance, ktorý v týchto dňoch zjavne nie je celkom majiteľom svojej osobnosti, keďže sa nechce vzdať budúcej kandidatúry, na ktorú Trumpa potrebuje. Je otázne, či mu to vydrží tri roky, a ak áno, čo vlastne zostane z jeho verejnej podpory a či sa po dlhodobom lámaní charakteru vlastne ešte spozná.
Mnohí však nepodporovali ani tak Trumpa osobne, ako skôr jeho politické idey, ktoré dokázal zhmotniť v jednom mocnom politickom prúde a ktorý sa aj vďaka nemu stal víťazným. V súčasnosti však sám túto nádej ohrozuje.
Trump kritizoval vojenské myslenie vo Washingtone, ktorému podliehali jeho predchodcovia, a v súvislosti s Ukrajinou preferoval mierové rokovania a hľadanie diplomatického riešenia. Nebol však schopný tieto predsavzatia dotiahnuť do konca. Vojna a jej eskalačná špirála zašla za štyri roky príliš ďaleko a jeho spojenci – napadnutá Ukrajina a euroblok – spoľahlivo zablokovali akýkoľvek pokus o hľadanie východiska.
Trump napokon svoju „mierovú rolu“ zaklincoval útokom na Venezuelu a napokon vojnou v Iráne s katastrofálnymi dôsledkami. Dodnes netušíme, čo ho k tomu viedlo, či to bola izraelská loby, presvedčenie o vlastnej výnimočnosti, snaha byť prvým prezidentom, ktorý zlomí Irán, alebo jednoducho neschopnosť pripustiť, že na svete môže existovať režim, ktorý ho neposlúcha.
Očakávania, že sa jeho expodporovatelia budú automaticky sebabičovať, však nie sú namieste – politické idey, najmä dôraz na mierové rokovania a odmietanie vojenských konfliktov, boli správne, dodnes im veria, a aktuálne ich ohrozuje práve muž, ktorí ich mal stelesňovať. Nesú však jeho podporovatelia zodpovednosť za to, že sa im ich favorit obrátil chrbtom?
Omamné látky
Možno najlepšie vysvetlenie podal Carlson neskôr pre New York Times, kde Trumpovu osobnosť s nízkym charakterom opísal ako uhrančivú. Vraj dokázal na svoje okolie pôsobiť tak, že ľudia očarení jeho „osobným kúzlom“ konali ako ovplyvnení omamnými látkami.
Paradoxne Trump narazil práve na jeden z princípov, ktorý sám zdôrazňoval. Podstatou jeho správneho prístupu k hľadaniu mierových a diplomatických riešení je najmä fakt, že doba amerického impéria sa skončila, a to musí nevyhnutne viesť k zvýšenému rešpektu ku globálnym súperom a k rastúcim mocenským hráčom na svetovom poli. To bol jeden zo silných naratívov hnutia MAGA. Washington už skrátka nie je schopný vstúpiť do viacerých vážnych globálnych vojenských konfliktov naraz a musí hľadať dohody so svojimi protivníkmi na druhom konci sveta, kde jeho vplyv slabne, a dohodnúť sa s nimi na základe geografie.
Lenže Trumpova megalomanská osobnosť, ktorá dostala do rúk silu stále najmocnejšej krajiny na svete, zjavne nebola kompatibilná s predstavou, že by mohla existovať aj iná mocná krajina, ktorá sa mu nepodvolí. Jeden zo základných princípov hnutia MAGA bol teda v priamom rozpore s jeho osobnosťou, ktorej nepredvídateľnosť neumožňovala jeho podporovateľom včas rozpoznať, že s Trumpom môže dôjsť k opaku nastolenia novej geopolitiky, ktorú s ním chceli realizovať.
A čo je horšie, pod vplyvom omamných predstáv o svojej veľkosti bol aj sám Trump.
Ťažko povedať, čo si on sám predstavoval pod koncom unipolárneho sveta, v ktorom už USA nebudú dominovať. Bleskurýchle skrotenie Venezuely sa ukázalo ako danajský dar - prvá droga, ktorá človeka naštartuje, a preto jej ľahko uverí ešte predtým, ako ho dokáže zničiť.
Isté je, že Trump po tomto úspechu už nemyslel na svet ako na pole diplomacie, ale skôr ako na korisť, ktorú je možné podriadiť si násilne, ak sa to javí ako najrýchlejšia možnosť. Po ťažkopádnom vývoji v Iráne je zrejmé, že chcel USA predstaviť ako krajinu, ktorá je stále schopná rýchlych, úspešných a nečakaných riešení. Vo Venezuele mu to vyšlo, no v Iráne narazil na svoju vieru v priveľmi jednoduché riešenie, ktoré mu predstavil Benjamin Netanjahu a jeho Mosad.
Izraelský premiér zjavne už dávnejšie rozpoznal Trumpovu osobnosť, a preto vedel, ako s ňou treba pracovať na dosihanutie vlastných cieľov. Predstavil mu krásny obraz, v ktorom sa podarí Irán zlomiť rovnako ľahko ako Venezuelu a z Trumpa sa stane prvý prezident po polstoročí, ktorý získal režim v tejto obrovskej krajinu pod svoju kontrolu.
Likvidácia diplomacie
Trump v prípade Ukrajiny a preferencie voči diplomacii úplne zlyhal, lenže v prípade Iránu pozorujeme, že na diplomaciu nemá ani kapacity, čo je ďalším varovným signálom. Na rokovania poslal Jareda Kushnera a Steva Witkoffa, o ktorých sa aj v republikánskych kruhoch špekuluje, nakoľko hlboké je ich prepojenie na Izrael, keďže reálne zastávajú jeho záujmy, a nie americké.
Útok na Irán sa udial práve vtedy, keď táto „diplomatická úderka“ kamuflovala snahy o rokovania. Išlo teda o podraz nebývalej intenzity, ktorý bol krátko nato dupľovaný zavraždením predstaviteľov iránskeho režimu. Ak rokovania použijete ako kamufláž a na dôvažok pozabíjate legitímnych predstaviteľov režimu, ktorí sú kompetentní na rokovanie, znamená to, že s diplomaciou ani nerátate a konflikt chcete riešiť výlučne silou.
Keď bolo pre Irán neprijateľné, aby rokovania viedol Witkoff s Kushnerom, Trump poslal do Perzie viceprezidenta JD Vancea. Ten mal povesť muža, ktorý s vojnou nesúhlasil, a preto bol zrejme aj pre Iráncov prijateľnejším partnerom na debaty. Keď však videli, ako Vance vedie stretnutia s uchom na telefóne, aj jeho partnerom na opačnej strane stola muselo byť rýchlo jasné, že opäť ide o kamufláž.
Vyústenie tejto neblahej situácie môže byť len jedno. Izrael stratí podporu amerického ľudu a blízkosť k izraelskej loby sa stane príťažou pre republikánskych kandidátov na kongresmanov a senátorov. To však bude znamenať aj prepad Trumpovej politickej moci.
Avšak pri ľuďoch s týmto typom osobnosti to spravidla nepovedie k pokore a racionalizácii ich možností, ale naopak, môže to vyústiť k ďalším šialeným nápadom typu eskalácia v Iráne alebo obsadenie Grónska.
Ďalší konfrontačný front otvoril Donald Trump sériou osobných útokov voči pápežovi Levovi XIV., čím zakalil vzťahy s Vatikánom a zneistil tým časť voličskej základne MAGA hnutia. Pred pár dňami prišiel do Vatikánu žehliť konflikt minister zahraničia Marco Rubio, o čo požiadala americká strana.
Trumpov charakter pripúšťa len potvrdzovanie, nie ustupovanie, ktoré sa v jeho očiach prejavuje ako zmenšovanie jeho osobnosti, keď na seba hľadí v zrkadle. Bývalí Trumpovi podporovatelia tak majú pred sebou ešte veľa zúfalých nocí a bezmocného čakania na novú politickú nádej, ktorá by stelesnila ich túžby po zmene.
