Dvojtýždňové prímerie, ktoré sa dohodlo v stredu v skorých ranných hodinách nášho času, sa zatiaľ javí ako najväčší úspech.
Až do utorka to vyzeralo, že americký prezident a izraelský premiér sa v Iráne ocitli v bezvýchodiskovej situácii. Kým Donald Trump opakuje, že žiadnu pomoc nepotrebuje – aby napokon aj to prímerie museli predpripraviť iní východní hráči –, na druhý deň sa zas vyhráža Európanom, že ich pripraví o energonosiče, pokiaľ si ich sami nevybojujú v Hormuzskom prielive. Teda vo vojne, o ktorej sa on sám s Európou neradil a zavliekol nás do nej proti našej vôli a záujmom.
Trump tak nedokázal do vojny natiahnuť ani európskych partnerov, ktorí Amerike obvykle lížu z ruky. V tomto prípade to však nie je možné. Nie pre rozumnosť európskych lídrov, tú už dávno stratili. Skôr preto, že na to nemajú možnosti.
Trump im predsa zavesil na krk vojnu na Ukrajine, ktorú USA spôsobili a ktorú Európa nielenže nezvláda, ale sama spojila budúcnosť Európskej únie s víťazstvom na Ukrajine, teda vo vojne, ktorá je už dnes prehratá a starý kontinent so svojimi biednymi kapacitami nedokáže situáciu zlomiť na svoju stranu. Očakávať, že by v takejto situácii šli bojovať ešte aj do ďalšej americkej pochabej vojny, je nerealistické aj s ohľadom na mentálny stav eurolídrov.
Európska „predvídavosť“ navyše neumožňuje veľký manévrovací priestor. Európske „stratégie“ energetickej bezpečnosti sú postavené na presvedčení, že ruská ropa a plyn sú zlé a neslobodno sa ich dotýkať, energie z krvavých diktatúr Perzského zálivu sú, naopak, zárukou stability. A závislosť od nich sa volá energetická bezpečnosť.
Omnoho horšie to však vyzerá pre Američanov, nezlomný národ, ktorý vo vojnách neustupuje, respektíve cúva až po dlhodobej a katastrofálnej porážke. A k tomu máme ešte ďaleko. V Perzii je toho ešte stále dosť, čo sa dá zbombardovať, zničiť či rozvrátiť, a je teda otázne, dokedy vojna po krehkom prímerí potrvá.
Nenaplnené ciele
Bilancia je však hrôzostrašná už dnes. Stačí sa pozrieť na ciele, ktoré si koalícia dvoch vojnychtivých národov stanovila na začiatku vojny. Irán údajne bol bezprostrednou vojenskou hrozbou pre Izrael a toto riziko malo byť vojenským zásahom odstránené raz a navždy (alebo aspoň na veľmi dlhý čas). Skutočnosť? Kým Irán doteraz bezprostrednou hrozbou pre USA a zrejme ani pre Izrael nebol, teraz už bezprostrednou hrozbou je.
Ďalším cieľom bolo zničiť jadrový program Iránu a zneškodniť zásoby obohateného uránu, ktoré by mohli viesť k jadrovým zbraniam. Aj v tomto bode je „vďaka“ americkej vojne dnes situácia presne opačná. Zavraždený ajatolláh Sajjid Alí Chameneí vyhlásil fatvu na pokusy o získanie jadrových zbraní a iránsky režim sa o ňu podľa všetkého ani nesnažil, len túto hrozbu využíval ako páku pri rokovaniach. Keďže Američania s Izraelom odstránili na miestne pomery relatívne umiernených lídrov, po nich zasadli na trón noví, podstatne radikalizovanejší nástupcovia. Aj v prístupe k jadrovému arzenálu.
Trump má svojím spôsobom pravdu, keď počas svojho blúznenia o situácii v Iráne hovorí o tom, že sa mu podarilo odstrániť iránsky režim. Odstránil ten, ktorý bol oproti tomu novému umiernenejší, a prinieslo to radikalizáciu novej vládnej elity.
Väčšiu radikalizáciu to však spôsobí aj v paranoidnom režime v Izraeli, ktorý bol pred vojnou presvedčený, že Irán treba zastrašiť práve z toho dôvodu, že sa pripravuje použiť proti Izraelčanom jadrové bomby, hneď ako ich získa, čo vraj bude onedlho. Nič z toho nebola pravda, ale Izrael o tom sám seba presvedčil. Vláda v Tel Avive bola vo svojich pokrivených zrkadlách presvedčená, že Irán aj Gaza plánujú genocídu, a preto ich treba predbehnúť a zrealizovať genocídu na nich.
Keďže riziko jadrovej bomby v rukách Iránu sa dnes nezmenšilo, ale naopak, zväčšilo, zväčší sa zrejme aj existenciálna obava Izraela. A to neveští nič dobré. „Americkí lídri“ v izraelskej vláde minimálne Trumpovi tak skoro nedajú priepustku.
Iránsky režim sa svojím spôsobom dnes už musí snažiť o jadrovú zbraň. Keď západní nepriatelia verejne demonštrujú, že neexistuje zákon, iba hrubá sila, keď vyhlasujú, že neexistuje medzinárodné právo a nezaväzuje ich ani vlastná ústava, keď diplomaciu zavraždia priamo nad rokovacím stolom, Irán má len poslednú šancu – jadrový arzenál.
Majú na to precedens – Severnú Kóreu. Pri „kimčongovcoch“ už celé desaťročia nikomu nenapadlo túto pračudesnú krajinu napadnúť, všetci okolo nej cupitajú potichu na špičkách a radšej sa tvária, že ani neexistuje.
USA si tak nakreslili hrozby, ktoré neexistovali, aby ich samy vytvorili a urobili z nich neriešiteľný rébus. Vo svojej nedávnej krvavej histórii má líderská krajina NATO na svedomí viacero nevyprovokovaných krvavých vojen so strašným koncom a s ešte horšími následkami pre svet, no do podobnej chúlostivej situácie ako dnes na Blízkom východe sa ešte nedostali.
Blitzkrieg z Venezuely sa nekoná
Hoci malo ísť o rýchlu operáciu, v šiesty týždeň vojny to pôsobí ako dlhodobý a ťažko riešiteľný spor. Podmienky, ktoré Washington narysoval pre Irán a o ktorých by sa malo počas dvojtýždňového pokoja zbraniam rokovať, nevyzerajú nádejne vzhľadom na to, ako sú rozdané karty.
Eskaláciu z oboch strán konfliktu nateraz schladilo prímerie, no ktovie, ako dlho vydržia členovia americkej administratívy od JD Vancea až po Petea Hegsetha opakovať, že vojna sa blíži ku koncu, a či ten „blízky koniec“ bude trvať roky alebo len mesiace. To je v tejto chvíli otvorené.
Americké médiá čoraz častejšie avizovali prípravy na pozemné operácie tisícok amerických vojakov a výsadkárov. Nik však netušil, kde a ako by mohli byť úspešné. Pozemné operácie síce môžu dosiahnuť čiastočný úspech na malých ostrovoch v hormuzskom úzkom hrdle, ale majú minimálne šance na úspech na ostrove Chárk. Keď neokon Lindsey Graham na skeptikov bohorovne reagoval, že „dobyli sme Iwodžimu, dobyjeme aj Chárk“, zrejme si neuvedomoval, že jeho slová sa pokojne môžu naplniť. Na japonskom ostrove v roku 1945 zahynulo sedemtisíc amerických vojakov, kým ho získali pod kontrolu.
Vážnu ranu dostali USA aj v spochybnení významu amerických základní v Perzskom zálive. Kým doteraz sa americké základne považovali za záruku bezpečnosti a stability, teraz sa ocitli tvárou v tvár situácii, keď to bolo naopak. Bahrajn, Katar, Emiráty aj Saudská Arábia čelili útokom zo strany Iránu práve z dôvodu, že boli spojencami nepriateľa, a tak mohli azda po prvýkrát zvažovať, či budúcnosť nebude lepšia bez neho. Obzvlášť ak bude Irán trvať na tom, že bez tejto podmienky sa neukončí vojna.
Možno si túto otázku kladie aj zvyšok sveta, ktorý potrebuje ich ropu z Perzského zálivu. Americká zahraničná politika už lezie na nervy veľkej časti sveta, ktorý sa zdá v mnohých ohľadoch čoraz vyspelejší a rozumnejší ako USA. Americká intervenčná politika sa ukazuje ako čoraz zjavnejší symbol chaosu a rastúceho nebezpečenstva vo svete.
Diplomacia ako vraždenie partnerov
Po mesiaci vojny bolo zrejmé, že USA by chceli z vojny, ktorá sa nevyvíja dobre, vycúvať – no s čoraz horšími možnosťami. Na ukončenie vojen sa totiž používa diplomacia a tá sa deje prostredníctvom štátnikov. Tých legitímnych však na začiatku vojny pozabíjali, čím spálili mosty na rokovania.
Napokon im musel v rokovaniach pomáhať Pakistan, Trump dokonca predtým žiadal o pomoc aj Čínu a Putina. Najnovšie americký prezident naznačil, že za rokovaniami o prímerí medzi Iránom a jeho protivníkmi stojí tlak zo strany Číny. Nič výrečnejšie nesvedčí o tom, že USA svojou bombardovacou politikou stratili morálnu prevahu nad svetom než práve tento rozmer.
Keď je Amerika v zúfalej situácii, dá sa jej veriť, že chce rokovať. Lenže Irán má karty, ktorými môže súpera zatlačiť do kúta a oslabiť jeho pozíciu na Blízkom východe.
Navyše na Irán v priebehu posledných dvoch rokov Američania dvakrát zaútočili práve počas prebiehajúcich rokovaní, ktoré použili ako fígeľ na odpútanie pozornosti. Samotná požiadavka rokovaní vzhľadom na bezprostrednú skúsenosť nemôže byť pre nových iránskych vodcov ničím iným ako pokusom o pascu. Irán nemá žiaden dôvod naletieť po tretíkrát.
Dokonca ani tentoraz, keď sa Washington o diplomaciu naozaj snaží.
Súčasťou iránskeho balíčka podmienok, ktoré Trump označil za východisko na rokovania, je údajne aj záruka, že sa podobný útok nebude opakovať. Akým spôsobom to môže USA zaručiť, keď ich diplomacia bola doteraz zárukou útoku?