Koncom minulého týždňa zaskočila svet správa o tom, ako amerického nuncia, teda vyslanca Vatikánu v USA, predvolali do Pentagónu, kde sa mu údajne vyhrážali s cieľom, aby pápež podporil Donalda Trumpa. Nuncius si vraj vypočul, že Washington má dostatok vojenských síl na to, aby Američania robili čokoľvek, čo chcú. A preto by sa mal pápež radšej postaviť na ich stranu, a nie ich kritizovať.
Údajne pontifikovi pripomenuli aj historické avignonské zajatie pápežov v 14. storočí, čiže išlo o narážku na politické ovládnutie duchovnej moci svetskou.
Washington aj Vatikán tieto mediálne informácie popreli, ako kážu dobré diplomatické zvyklosti. No aj keby boli „šumy“ o tejto udalosti rovno nepravdivé, vytvárajú dokonalý obraz myslenia a konania Donalda Trumpa, poprípade sa z neho nijako nevymykajú.
Máme moc, a preto nie sme viazaní kategóriami morálky. Tak konajú veľmoci. To je pravda, veľmoci súdia až dejiny, nie aktuálne svetové organizácie, ktoré sú z povahy veci slabšie ako ony.
Lenže v tomto prípade ide o upadajúcu veľmoc, ktorá sa rozbehla do vojny, v ktorej má po poldruha mesiaci mizerné karty. Konflikt zatiaľ obnažuje skôr jej slabosť, než by sa ukazovala jej údajne nekonečná moc.
Vojna za dobro?
Josif Vissarionovič Stalin kedysi po spore s pápežom reagoval ironickou poznámkou: „Koľko divízií má pápež?“ Aj on bol lídrom krajiny s neobmedzenou a sebavedomou vojenskou silou. Dnes už spomínaná sovietska ríša neexistuje.
Pápež reprezentuje inštitúciu, ktorá jestvuje dvetisíc rokov. Napriek chýbajúcim divíziám.
Trump o pár dní neskôr na sociálnej sieti uviedol, že Lev XIV. si nerobí dobre svoju prácu a je priveľmi liberálny, je vraj „slabý v otázkach zločinu“. Dokonca o ňom povedal, že by sa mal „dať dokopy“. Došlo k tomu po tom, ako najvyšší predstaviteľ Katolíckej cirkvi v sobotu vyzval na mier na Blízkom východe.
Tento spor je najmä o zneužití evanjelia na politické účely, a to predovšetkým v otázkach vojny, ktorá má zničujúci charakter pre daný región, neblahé dôsledky pre zvyšok sveta, plodí obavy a strach z budúcnosti a zo svetovej stability. A každým ďalším krokom eskalácie je zjavnejšie, že agresia nemá rozumné ani dôstojné východisko.
Napriek tomu sa vojna zo strany washingtonských exponentov predstavuje ako náboženský boj za dobro, pravdu a spravodlivosť, akoby sme čítali biblický žalm. Donald Trump dnes pri vyvolávaní vojen nepoužíva pojmy ako boj za demokraciu, ľudské práva a slobodné voľby v úlohe štítu na ospravedlnenie vojenských agresií, ako to robili jeho predchodcovia v Bielom dome. K týmto pojmom pristupuje cynicky, no pravdou je, že ich obsah sa po katastrofách v Iraku, Afganistane, Sýrii a Líbyi vyprázdnil a znel falošne.
Postúpil však o krok ďalej a svoj boj odôvodňuje svätým bojom. V tomto kontexte môže byť len prínosné, že sa dostal do sporu s pápežom.
Ján Pavol II. kedysi varoval Georga Busha mladšieho a jeho rodinu, aby sa nepúšťali do irackého dobrodružstva. Nie pre prostý odpor k vojne, tá môže mať predsa aj spravodlivé a potrebné zámery. No Bushovej rodine pápež sprostredkovane zanechal list, v ktorom prorocky popísal konzekvencie, ktoré sa už vtedy dali predvídať. A z tohto neúspešného vojnového ťaženia spravia najväčší omyl celej generácie amerických intervencií.
Nasledovník Poliaka Karola Wojtyłu vo Vatikáne dnes upozorňuje na devastačné dôsledky pochabej americko-izraelskej agresie a práve Donald Trump má dôvod im veriť. Jednak je jeho vojnová kampaň útokom na štát, ktorý je počtom odhodlaného obyvateľstva väčší než Irak, Sýria, Líbya a Afganistan dohromady. A po druhé, bol to predsa on, kto v kampani správne upozorňoval na omyly „vojnovej generácie“ svojich predchodcov vrátane Joea Bidena.
Svätý Otec po Trumpovej vyhrážke, že voči Iránu spustí vojnové zločiny, vystupňoval kritiku vojny. Šéf Bieleho domu tak zrejme Leva potreboval prijať ako súpera, voči ktorému sa vyhraní sebe vlastným spôsobom.
Nebýva totiž bežné, aby hlava Katolíckej cirkvi ostro reagovala na konanie konkrétneho svetového lídra. Trump to musel pochopiť ako vážnu prekážku svojej predstavy o novodobom spasiteľovi, ktorú si s Benjaminom Netanjahuom neúspešne buduje.
Trojitá pasca pre Trumpa
Americký prezident už dnes tuší, že sa v Iráne dostal do pasce. A nie do jednej. Tú druhú má priamo vo vlastnej administratíve, ktorá slúži izraelským záujmom. Trump dnes stojí nielen pred otázkou, ako vycúvať z vojny prinášajúcej len strašné dôsledky, ale aj pred tým, ako odstaviť svojich najbližších vrátane zaťa Jareda Kushnera a kamaráta Steva Witkoffa. Táto dvojica dnes pracuje skôr pre Izraelský štát než pre ten americký a Izrael z vojny rozhodne cúvať nechce.
Badať to bolo najmä pri téme dvojtýždňového prímeria, ktoré Izrael fakticky okamžite bojkotoval útokmi na Libanon.
Lev XIV. na Trumpove nepríjemné slová reagoval s tým, že naďalej bude vystupovať proti vojne a z Trumpovej vlády strach nemá. Tie slová sú pozoruhodné, akoby boli reakciou skôr na predchádzajúce vyhrážky o Avignone, ktoré pritom Vatikán poprel. Na nedeľné blúznenie Trumpa o pápežovi ako o slabom pontifikovi, ktorý vraj akceptuje zločin, by Lev nemal dôvod reagovať slovami o strachu.
Donald Trump má dôvod cítiť sa v pasci ešte aj zo strany pápeža ako duchovnej a morálnej autority. A aj túto tretiu pascu si nastražil sám.
Pápež chcel podporovať mier, dialóg a hľadanie viacstranných dohôd medzi štátmi, v rámci ktorých by sa rešpektoval aj hlas geopolitických súperov, s ktorými si západné elity obvykle odmietajú čo i len sadnúť za stôl, inak by poškvrnili svoje morálne výšiny.
Trump tomu rozumel, donedávna sa presne takto vyjadroval aj on sám – keď kritizoval Bidena a „jeho“ vojnu na Ukrajine.
Wetzlerova úvaha
Koreňom aktuálnej bezvýchodiskovej vojny na Blízkom východe je pritom podľa viacerých amerických komentátorov nebezpečné paranoidné presvedčenie Izraela, že ak Gazu a Irán „nevymažú z mapy sveta“, tieto novodobé „nacistické režimy“ stvoria nových Hitlerov.
Preto sa neštítia genocídy a odvolávajú sa na obete svojich predkov z čias holokaustu, ktorým treba zabrániť. A preto dnes páchajú genocídu na jednej strane a bombardujú na druhej strane. Dejiny majú zmysel pre iróniu, no tentoraz pekne trpkú.
V tejto súvislosti sa oplatí pripomenúť úvahu slovenského žida Alfréda Wetzlera z jeho knihy o úteku z Auschwitzu (Osvienčimu) Čo Dante nevidel. Wetzler si pri úteku spomína na slová českej skupiny väzňov z Terezína, ktorá pri vstupe do plynových komôr kričala: „Pomstite nás!“
Úvahy o pomste sa nesú celým Wetzlerovým románom (je podstatne hĺbavejší než Vrbova skôr faktografická kniha Utiekol som z Osvienčimu). „Áno, pomstíme vás,“ zašepká si Wetzler počas úteku z koncentračného tábora, ktorého cieľom bolo priniesť svetu pravdivú správu o továrňach na smrť.
„Veď po ničom tak netúžime ako po pomste. Ale – dajú sa tie nekonečné sprievody do plynu pomstiť?“ pokračuje Wetzlerova úvaha. „Kde vezmeš spravodlivú mieru na pomstu? Nuž áno, je taká miera. Smrť za smrť. Ale smrť, to je predsa len okamih, v mnohých prípadoch hádam ten najbezbolestnejší a najočakávanejší okamih. Bodka za utrpením. Ale ako a čím pomstíš mučivý žiaľ a nepredstaviteľné utrpenie? Ako? Zachrániš sa a budeš mučiť aj ty? Budeš žiť, aby si zdĺhavo a strašne týral a zdĺhavo a strašne zabíjal? Nie, takto by si žiť nemohol. Ale rovnako by si nemohol na tejto zemi žiť vedno s vrahmi. Čo teda s nimi urobíš? Nuž, pravdaže, pomstíš sa. Nejako sa už pomstíš. Budeš sa musieť pomstiť. Ľudia, čo v tomto obrovskom hrobe živých a mŕtvych neboli, budú ti to musieť dovoliť, ak im len trochu bude záležať na tom, aby si šiel ďalším životom s vierou v spravodlivosť. Ale tri milióny ľudí a ďalšie desaťtisíce, čo sem ešte prídu, kým sa ten strašný chýr neroznesie, nevzkriesiš. Bolesť, ktorú prežili, nezmažeš a ničím nevynahradíš. Bola prežitá a bola hrozná a svet bude krajší, ak ju ľudia so svedomím budú pokladať aj za svoju bolesť,“ uvažoval Alfréd Wetzler, kým spolu s Rudolfom Vrbom tri dni čakali na útek v skrýši medzi vnútorným a vonkajším bezpečnostným okruhom tábora smrti.
K mieru nás nedokáže doviesť neustály kolobeh smrti, ktorý pramení z nenávisti, tak znie Wetzlerovo posolstvo. Pretože nenávisť a pomsta nemajú mieru, pokiaľ ide o strašné zločiny.
Pokiaľ sa kolobeh nenávisti a genocídy nezastaví v mysliach občanov dnešného Izraela, Wetzlerove historické slová budú dnes smerované nie izraelským nepriateľom, ale priamo Izraelu, ktorého súčasné vedenie sa až nebezpečne podobá na svoj historický nemecký klon.
Neskôr budú Wetzler s Vrbom čeliť nepochopeniu Slovákov, ktorí nevedia, či majú ich správe z Auschwitzu veriť. Ľudská predstavivosť má svoje hranice a ich pravdivé posolstvo sa zdá neuveriteľné. Mnohí, napríklad ich kamarát Vinco má pochybnosť, keď nedokáže uveriť, že by strašné zabíjanie v koncentračných táboroch bolo v nemeckom záujme:
„Alfréd ho chápe, Vinco potrebuje jasné slová. Chce si byť s fašistami načistom. Chce odpoveď na otázku PREČO? Podľa Vinca môžu naraz zošalieť dvaja, traja, skupina ľudí, ale nemôžu zošalieť milióny. Môže zošalieť, stratiť rozum, súdnosť a všetku ľudskosť naraz skoro celý národ? Môžu šialenci určovať zákony, vládnuť, konštruovať a ovládať dôvtipné stroje, obchodovať, rátať, stavať továrne, paláce, cesty, skladať romány a básne, tancovať a spievať? Veď to je neuveriteľné, na to človek potrebuje čistú, zdravú hlavu, nadanie, ľudské city.“