Pripomenul, že USA a Izrael ako prví zaútočili na Irán už 28. februára, čo rapídne zvýšilo riziko eskalácie jadrového charakteru. „Riziká nesprávneho odhadu, eskalácie a použitia jadrových zbraní v tomto prostredí nie sú teoretické,“ varoval demokrat s tým, že možná existencia izraelského jadrového arzenálu de facto ohrozuje bezpečnosť amerických vojakov.

Spojené štáty sa od 1. júla 1968 zaviazali z celosvetovej zodpovednosti za nešírenie jadrových zbraní, čo vyplýva z rovnomennej jadrovej dohody, známej pod skratkou NPT. Tento kľúčový medzinárodný záujem americkej vlády však nie je možné napĺňať, keďže spojenec Washingtonu razí politiku strategickej nejednoznačnosti, argumentoval Castro.

Tel Aviv je súčasťou štvorice štátov, ktoré Zmluvu o nešírení jadrových zbraní nepodpísali. Napriek tomu, že nie sú signatármi, India a Pakistan uznávajú záväzky z nej vyplývajúce. Južný Sudán zase nikdy neašpiroval na získanie jadrového arzenálu.

„Vláda vyhlásila, že rozhodnutia o tom, kedy ukončiť konflikt, budú prijaté spoločne s Izraelom. V plnom zmysle slova bojujeme v tejto vojne bok po boku s krajinou, ktorej potenciálny jadrový zbrojný program vláda Spojených štátov oficiálne odmieta uznať,“ vyhlásil Castro v liste.

Kongresman ďalej rekapituloval historické vyhlásenia, ktorými sa Tel Aviv v zásade priznal k vlastníctvu nelegálnych jadrových zbraní. Špeciálne hodnotenie spravodajskej komunity – teda vojenských aj civilných tajných služieb ako CIA a DIA – z roku 1974 dospelo k záveru, že „Izrael už vyrobil jadrové zbrane“.

Toto tvrdenie podporil v roku 1986 technik z izraelského Negevského centra jadrového výskumu Mordechai Vanunu, keď britskému týždenníku Sunday Times poskytol podrobné technické dôkazy o jadrovom programe vojenského charakteru. „Jeho výpoveď nebola nikdy vierohodne vyvrátená,“ poznamenal Castro s tým, že ho rezort diplomacie odtajnil až v roku 2008.

S odtajnením korešponduje aj svedectvo exministra obrany Roberta Gatesa z roku 2006, ktorý na vypočutí pred Senátom USA, ktorý schvaľoval jeho nomináciu, opisoval dôvody, prečo by sa Irán mohol snažiť o vývoj jadrových zbraní.

„Sú obklopení mocnosťami s jadrovými zbraňami – na východe Pakistanom, na severe Ruskom, na západe Izraelom a v Perzskom zálive nami,“ citoval Gatesovo vyhlásenie pod prísahou texaský kongresman.

Okrem vyhlásenia ministra obrany vo vláde Georgea Busha mladšieho – ktoré podporil aj jeho izraelský náprotivok Ehud Olmert – treba pripomenúť aj tvrdenie exprezidenta USA Jimmyho Cartera, ktorý uviedol počet 150 jadrových hlavíc či správu Federácie amerických vedcov, ktorá hovorila o 90 hlaviciach.

Dvojitý meter

Koncom minulého septembra pridal svoj diel aj Teherán, ktorý zverejnil várku odtajnených dokumentov, údajne získaných v Nukleárnom centre Šimona Peresa v Dimone. Spisy, ktoré iránske ministerstvo tajných služieb získalo v júni 2025, vraj poukazovali aj na vydieranie riaditeľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) Rafaela Grossiho a jeho rodinných príslušníkov.

Vládna televízia Press TV, ktorá patrí pod mediálny úrad najvyššieho vodcu Iránu, však v dokumente Pavúčie hniezdo zverejnila zábery izraelských jadrových vedcov pri práci. Tí boli podľa uniknutých spisov „európskeho či amerického“ pôvodu či štátnej príslušnosti.

Irán začiatkom júna získal tajné dokumenty. O niekoľko dní neskôr MAAE vyhlásila, že jej inšpektori nenašli žiadne dôkazy o vývoji jadrovej bomby v iránskych zariadeniach, hoci opäť dosiahli vyššiu úroveň obohatenia uránu.

Trinásteho júna teda zaútočil Izrael na jadrové zariadenia Iránu, čím sa začala takzvaná dvanásťdňová vojna. Do nej vstúpili aj USA bombardovaním iránskych zariadení Fordú, Natanz a Isfahán bombardérmi B-2.

Kongresman Castro preto v súvislosti s predpokladaným jadrovým charakterom súčasnej vojny adresoval Rubiovi sériu otázok, ktorých cieľom je definitívne potvrdenie alebo vyvrátenie existencie izraelských jadrových zbraní.

„Aké kapacity v oblasti jadrových zbraní má Izrael? Poskytnite, prosím, informácie o všetkých systémoch jadrových zbraní, ktorými Izrael disponuje, vrátane bojových hlavíc a odpaľovacích zariadení,“ pýtali sa podpísaní kongresmani.

V ďalších otázkach sa sústredili na kapacity obohacovania uránu či plutónia v negevskom centre, na predpoklady ministerstva zahraničia USA o odhadovaných množstvách štiepneho materiálu, na možnú jadrovú doktrínu Tel Avivu v kontexte vojny s Iránom či na hodnotenie jadrového ohrozenia amerických občanov.

Počas vypočutia 25. marca 2026 v odpovedi na Castrovu otázku týkajúcu sa možných jadrových kapacít Izraela námestník ministra zahraničných vecí pre kontrolu zbraní a nešírenie jadrových zbraní Thomas DiNanno reagoval, že „nemôže odpovedať“ na to, za akých okolností by židovský štát jadrové zbrane použil. „Aké konkrétne obmedzenia bránia námestníkovi DiNannovi odpovedať na takúto otázku?“ pýtal sa preto kongresman Rubia.

V závere sa pýta na existenciu usmernení rezortu diplomacie pre jeho zamestnancov „v súvislosti s diskusiami o izraelskom jadrovom programe“, kto tieto usmernenia vydal a kto je nimi viazaný. Kongresmani stanovili ministrovi Marcovi Rubiovi ultimátum do 18. mája.

„Nemôžeme vypracovať ucelenú politiku nešírenia jadrových zbraní pre Blízky východ – vrátane iránskeho civilného jadrového programu a civilných jadrových ambícií Saudskej Arábie – a zároveň zachovávať politiku oficiálneho mlčania o jadrových zbraňových kapacitách jednej zo strán, ktorá zohráva kľúčovú úlohu v prebiehajúcom konflikte, na ktorom sa Spojené štáty priamo podieľajú,“ uzatvára list.

„Žiadame vás, aby ste voči Izraelu uplatňovali rovnaké kritériá transparentnosti, aké Spojené štáty očakávajú od akejkoľvek inej krajiny, ktorá sa snaží získať alebo si udržať jadrové zbraňové kapacity,“ podotkli predstavitelia legislatívy.

Pripomeňme, že prvé správy o izraelských jadrových zbraniach pochádzajú z obdobia jomkipurskej vojny (1973). Vtedajšia premiérka Golda Meirová sa obrátila na šéfa Bieleho domu Richarda Nixona s prosbou o doplnenie vojenských zásob. Keď ten odmietol, odkázala ho na letecké snímky odpaľovacích zariadení, ktoré by vraj použila v prípade existenciálneho ohrozenia židovskej domoviny.

Tento príbeh je len nepodloženým tvrdením, faktom však je, že Nixon prekvapivo otočil a podporil Tel Aviv vo vojne s arabskou koalíciou, ktorú podporoval Sovietsky zväz. Prominentný atómový vedec Roger J. Mattson v roku 2016 vydal knihu Krádež atómovej bomby, v ktorej opísal aféru Apollo – súvisiacu so získaním štiepneho materiálu.

V afére figuroval významný koordinátor civilného jadrového programu USA Zalman Shapiro, ktorý podľa Mattsona v rokoch 1957 až 1978 organizoval krádež takmer 300 kilogramov obohateného uránu zo zariadenia NUMEC v meste Apollo (štát Pennsylvánia).

Podozrenia sa nikdy nepotvrdili, hoci sú dostupné na stránkach Národnobezpečnostného archívu Univerzity Georgea Washingtona. V roku 1968 informoval riaditeľ CIA Richard Helms prezidenta Lyndona Johnsona o podozrení tajnej služby, že odcudzený jadrový materiál skončil v Dimone. CIA však nemohla túto aféru vyšetrovať, keďže vtedy nemala pôsobnosť na území Spojených štátov.

Izrael však u amerických voličov za posledný rok stratil veľkú časť doterajšej priazne. Spúšťačom bola vojna v Pásme Gazy, ktorej kritici považujú reakciu Tel Avivu na útok hnutia Hamas za prehnanú. Ďalšími krokmi však boli odhalenia o podplácaní influencerov či o „zadných dvierkach“ v CIA pre tajnú službu Mosad. Snahy kongresmana Joaquina Castra o vyjasnenie „jadrového štatútu“ Izraela sa tak už nemusia stretnúť so strategickou nejednoznačnosťou.