Deti sme si nikdy nespájali s financiami, znie z ankety viacdetných rodín

3) V čom sú deti z viacdetných rodín podľa vás iné? 

4) Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sa boja mať veľkú rodinu?

Fabián a Lucia Novotní, osem detí, Prešov

Sme veriaci ľudia, a to nás najviac formovalo k prijatiu detí. Ja som bol v skautingu, kde som mal rád prácu s deťmi, a manželka vyrastala so štyrmi bratmi. Bolo pre nás prirodzené mať viac detí a rozprávali sme sa o tom už pred svadbou. Rozpočet v tom čase pre nás nehral veľkú rolu. Nepozerali sme sa na deti takto. Samozrejme, keď nás bolo už viac, videli sme, že máme málo miesta v byte a prázdnu chladničku na druhý deň po nákupe. 

Rodičovstvo nás naučilo, že stále máme na sebe čo vylepšovať a dieťa je vždy dar. Naučili sme sa, že vždy sa nájde ďalšie miesto, a aj keď nám niečo chýbalo, v zdraví sme to prežili. Učilo a učí nás to kreativite. Bez detí by sme boli veľmi chudobní.

Myslím si, že deti z veľkých rodín sú kreatívne, keďže sa musia vynájsť v rôznych situáciách. Vedia sa postarať o seba aj o druhých, majú skúsenosti so starostlivosťou o malé deti, ktorá sa zo spoločnosti vytráca. Vedia sa prispôsobiť, podeliť a vystačiť si s tým, čo majú.

Pochybujúcim o rodičovstve by sme odkázali tú známu vetu: „Nebojte sa!“ Deti sú dar. A dar obohacuje. Keď neprijímame deti, ochudobňujeme samých seba, rodinu, spoločnosť, štát, tento svet. 

Kristína a Peter Visolajskí, päť detí, okres Nitra

Ja osobne som si myslela, že by som mala rada tri deti, manžel nemal predstavu o hornom strope. Päť detí sa nám podarilo priviesť na svet za šesť rokov. Keď sa nám narodilo štvrté dieťa, mala som 34 rokov a manžela som presviedčala, že podľa učebníc je vhodné rodiť do 35. roku a že už nestíhame ďalšie. Stihli sme do roka aj do mojej tridsaťpäťky ešte jedno.

Po piatom dieťati som sa cítila už celkom unavená a mala som pocit, že by som potrebovala pauzu. Peniaze rolu nehrali, lebo bývame na dedine v dome, kde je miesta dosť, a manžel veľa pracuje. Zároveň som typ človeka, ktorý má rád veľa aktivít, takže som si počas materskej dovolenky privyrábala, čo bolo pozitívne nielen pre rodinný rozpočet, ale aj moju psychohygienu.

Rodičovstvo ma predovšetkým úplne vyliečilo z perfekcionizmu. Buď budú veci nedokonalé, alebo nebudú vôbec. Ďalej som pochopila, že netreba veci zbytočne plánovať, lebo aj to bude všetko inak. Zároveň som sa prehĺbila vo viere, keďže ustrážiť toľko malých detí nemáte šancu a neraz som sa úprimne modlila k Panne Márii. Zjavne nám pomohla.

Mnohí si myslia, že deti z veľkých rodín sú zakríknuté alebo nejaké strčené v rohu, lebo na ne nie je čas. V skutočnosti je to všetko presne naopak. Nielen naše deti sú výrečné, nehanbia sa, všetko si zariadia aj samy, poradia si a vedia vychádzať s ľuďmi. Každý má úplne iné talenty a danosti a bez hanby si ich presadzujú. Zároveň sa mi veľmi páči, že u nás nie je nikdy ticho a veľmi veľa sa nasmejeme, lebo hlavne chlapci neustále vymýšľajú nejaké zábavky a neplechy.

Všetkým hlavne odkazujem, že treba začať s rodením dostatočne skoro, nevyrábať si žiadne sieťové grafy – kedy mať kariéru, kedy mať dom, kedy mať deti. Zároveň mi je nesympatické niekoľko rokov analyzovať, či a kedy mať deti, a potom k materstvu pristúpiť so všetkou zodpovednosťou a vážnosťou vo vyššom veku.

Rodičia tým prichádzajú o kopu uvoľnenej zábavy a objavovania nového života s malými deťmi. Mať deti je najlepšie v mladosti – veci zbytočne neriešiť a s úplnou ľahkosťou preplávať týmto obdobím. Hoci v prenajatom alebo malom byte, mladí rodičia to väčšinou s úsmevom zvládnu. 

Zaujímavým bonusom je fakt, že ak má žena napríklad 30 rokov a má odrodené, o pár rokov môže začať s budovaním peknej kariéry, lebo už ju nič nepreruší. Pomerne často sa stretávam s tým, že ak žena odkladá materstvo na neskôr pre kariéru, tú potom preruší a často sa k nej nevráti naplno, lebo to „už nestihne“ a zároveň ani nevládze.

Matej a Barbora Pavlovičovci, päť detí, Bratislava

Už počas chodenia sme sa zhodli, že chceme štyri až päť detí. Obaja pochádzame z veľkých rodín a zároveň sme vyrastali ako dobrovoľníci u saleziánov obklopení deťmi a ľuďmi s veľkými rodinami. Je to aj naša dlhodobá vedomá stratégia, ako aj o 50 rokov môžeme byť obklopení živými a blízkymi vzťahmi. Momentálne nás to stojí veľa energie, peňazí a ušlých príležitostí. Čisto finančne to je teda úplný nezmysel. Vidieť, ako deti spolu rastú, smejú sa, navzájom sa formujú a majú sa rady, nám to však bohato nahrádza.

Bez detí by sme nikdy nedospeli vo viere. Vďaka tomu vieme lepšie pochopiť posolstvá Biblie od nezištnej lásky až po úplnú odovzdanosť do Božích rúk. Nikdy by sme neuverili, že rodičovská láska sa s každým ďalším dieťaťom nedelí, ale násobí.

Deťom z viacdetných rodín je prirodzenejšie chápať fakt, že vesmír sa netočí okolo nich. Zároveň sú z našej skúsenosti tieto deti často empatické, samostatné a schopné riešiť problém na vlastnú päsť. 

Ľuďom, ktorí sa boja mať veľkú rodinu, by sme odkázali: buďte odvážni. Nepodľahnite klamstvu tohto sveta, že šťastie tkvie v peniazoch a vo veciach, čo sa za ne dajú kúpiť. Veľká rodina je dar, z ktorého čerpáte vy, vaše okolie a celý svet. Byť spoluautorom tohto daru je krásne a naplňujúce životné poslanie.

Augustín a Jana Ugróczyovci, osem detí, Pravenec

Od našich novomanželských začiatkov sme boli obklopení viacdetnými rodinami. Páčili sa nám veľké rodiny a aj to, ako sme ich videli fungovať, prispelo k tomu, že mať veľkú rodinu považujeme za veľký dar. Vždy sme verili, že deti sú požehnaním, a peniaze v tom u nás nikdy nezohrávali hlavnú rolu. Deti sme si nikdy nespájali s financiami.

Jednoznačne nám pomohli nájsť viac samých seba. Odkryli naše bolesti, zranenia a priviedli nás bližšie k sebe aj k tomu, kým naozaj sme. Naučili nás veci priorizovať, sústrediť sa na to podstatné a skúmať naše skutočné motívy. Myslíme si, že práve vďaka deťom môžeme žiť plnosť našich darov a talentov.

Myslím si, že deti z veľkých rodín sa prirodzene učia väčšej ohľaduplnosti, spolupráci a trpezlivosti. Vyrastajú v prostredí, kde sa stále niečo delí – priestor, čas aj pozornosť. Často sú samostatnejšie a viac vnímajú potreby druhých.

Strach či obavy mať viac detí sú normálne. Nikdy nemáme všetko dokonale pod kontrolou. Verím, že ak pristupujeme zodpovedne k sebe, k životu a k daru života, dôvera a viera v Boha sú vyháňačmi obáv. A že s každým dieťatkom prichádza nová sila – naše zručnosti, dary a talenty sa rozvíjajú do plnosti tak, aby sme to zvládli. Spolu s tým, ktorý nám deti požehnal.

Terézia a Ľudovít Švihoríkovci, šesť detí, Liptov

Ja aj manžel sme zo štyroch detí a bolo pre nás prirodzené prijať každé počaté dieťa, aj keď nebolo plánované. Zo začiatku sme žili veľmi skromne a často sme si požičiavali od starých rodičov. Tí boli ochotní vždy pomôcť či už finančne, ale aj strážením potomkov. 

Rodičovstvo nás naučilo a stále učí milovať bezpodmienečne, obetovať sa, slúžiť si navzájom, podporovať sa, pomáhať si. Bez detí by sme nezažili najväčší Boží zázrak – dar života – a naplnenie manželstva.

Keď je v rodine viac súrodencov, učia sa deliť, pomáhať si, podporovať sa navzájom. Viac spolucítia s núdznymi a sú súdržní.

V Biblii nájdete 365-krát „nebojte sa“. Netreba si predstavovať všetko to negatívne, lebo zmysel dávajú životu ľudia okolo a zážitky s nimi. Keď Boh požehná nové životy, aj rodine pomáha, nikdy neopúšťa.

Juraj a Alžbeta Kováčikovci, päť detí, Most pri Bratislave

Nevieme presne opísať pôvod tejto túžby, ale od začiatku, ako sme o rodine začali uvažovať, spomínali sme aspoň štyri deti. Našťastie nás rozpočet reálne v tomto uvažovaní neovplyvňoval, ale chápem, že to tak pre mnohých môže byť. Sám som nedávno odhadol, že pre našu rodinu znamená päť detí namiesto dvoch skoro dvojnásobne nižší disponibilný príjem. Na druhej strane, v našom okolí vidím, že mnohí ľudia, ktorí používajú argument nákladnosti väčšej rodiny, by s ňou finančný problém nemali. Stačilo by sa len uskromniť vo svojom pohodlí.

Deti nám otvorili úplne nový rozmer vnímania seba a vlastných priorít. Zrazu máte pri sebe novú osobu, spoločnú pre vás oboch, ktorú ľúbite novou láskou, a ste ochotní sa obetovať. Bez našich detí by sme nezažili rodinné spoločenstvo. To je pre nás nové a odlišné od všetkej dovtedajšej skúsenosti.

Vidíme, že ako deti pribúdali, menila sa dynamika a učia sa sociálne schopnosti, ako sú kooperácia a kompromisy, ktoré sú vo väčších rodinách asi nevyhnutné. Na revanš nikdy nie sú osamelé, majú sa o koho oprieť a s kým sa deliť o veci a zažívať ich.

Je naozaj potrebné byť pripravený spraviť z rodiny prioritu, ale potom to nie je ani také náročné, ako si mnohí zjavne myslia.

Juliana a Martin Troščakovci, osem detí, Víťaz

Od detstva sme túžili po veľkej rodine. Dieťa sme vždy vnímali ako dar a rodičovstvo ako najlákavejšiu kariéru. Je pre nás veľkou výsadou starať sa o každý zverený život. Rodičovstvo pre nás vždy znamenalo viac než vlastný komfort.

Financie neignorujeme, ale nikdy neboli rozhodujúcim faktorom pri tom, koľko detí prijmeme. Skôr sme sa učili rozlišovať, čo naozaj potrebujeme a čo je nepodstatné. Snažíme sa žiť jednoducho a zodpovedne, pretože vzťahy sú pre nás dôležitejšie než materiálne veci či luxus. Zároveň máme veľa skúsenosti, že keď sme otvorení životu, Boh sa o nás stará aj v praktických veciach.

Deti nás naučili prijímať realitu a byť viac prítomní – uvedomiť si, že práve tu a teraz nás naše dieťa potrebuje, pretože preňho sme celý svet a ostatné môže počkať. Priniesli nám veľa príležitostí na osobný rast. Chceme im dať čo najlepší príklad, preto na sebe neustále pracujeme a vzdelávame sa. Veríme, že základom ich bezpečného vývinu je pevné manželstvo, a preto vedome budujeme náš vzťah. S každým ďalším dieťaťom naša láska rástla a náš vzťah sa prehlboval.

Mladšie deti sa veľmi skoro zapájajú do života rodiny. Prirodzene sledujú situácie, ktoré ešte nie sú typické pre ich vek, a veľa sa učia z postojov, vzťahov aj z prostredia. Starší súrodenci sa zasa spontánne zaujímajú o potreby mladších, radi s nimi trávia čas, pripravujú im program a tešia sa z nich. Nemyslím si, že deti z veľkých rodín sú automaticky zodpovednejšie alebo zručnejšie. Skôr vidím, že bývajú vnímavejšie, prispôsobivejšie a prirodzene odolné.

Viete, kedy bolo rodičovstvo pre nás najťažšie? Keď sme mali dve deti. A potom sme si to začali užívať. Začali sme cestovať, objavovať nové veci, plniť si sny a žasnúť nad osobnosťou každého dieťaťa. Často dostávame otázku, či robíme deň otvorených dverí u nás doma, pretože mnohí ľudia túžia zažiť to, čo žijeme my v našej nedokonalej každodennosti. Cez nich vnímame, že v menších rodinách sa niekedy objavuje väčšia osamelosť a prázdnota.

My žijeme v rôznych spoločenstvách a komunitách a cítime veľa pomoci, podpory a priazne. Pri každom dieťati zažívame množstvo chvíľ, keď si uvedomíme, aký prázdny by bol náš život bez jedinečnosti každého z nich. Veríme, že majú veľké poslania na tejto zemi, a tešíme sa, keď uvidíme ich napĺňanie.