Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. (Jn 15,9-11)
Každý túži po láske. Ale koľkí až časom zistia, že to, čo nazývali láskou, bolo len preoblečené sebectvo a počiatočné šťastie vystriedalo menej šťastné vytriezvenie?
No našťastie sú aj takí, ktorých napĺňa skutočná láska a ktorí z nej žijú. Obyčajne sa prejavuje pokojnou radosťou a obetavou službou. Sú to ľudia, ktorí ani nevedia byť iní než dobrí. Svätci nielen na svätých obrázkoch, ale svätci pohybujúci sa uprostred nás. Ježiš túži, aby medzi nich patril každý z nás.
Účasť na Božom živote a láske, možnosť zbožštenia ľudského a pozemského života, to nie sú len vznešené myšlienky a hlboké túžby mysticky ladených duší. V praxi sa prejavujú vernosťou prikázaniam. Že to neznamená strnulé zachovávanie zoznamu predpisov a zákazov, o tom svedčí aj to, ako Pán zachovával prikázania svojho Otca.
Ide o bytostný vzťah, ktorý zahŕňa nielen vnútro, ale aj srdce, city, emócie, plány a vôľu, a to aj v ich vonkajších prejavoch, teda v konkrétnom konaní.
V skutočnom vzťahu lásky by nemalo byť zásadných protirečení a rast v láske znamená postupné, čoraz integrálnejšie zosúlaďovanie všetkých aspektov ľudského života. Takto prežíval svoje božstvo Boží Syn „oblečený v tele“. A tak sme ho pozvaní prežívať aj my.
Láska svojou povahou nevyhnutne zahŕňa aj obetu a kríž, oheň očisťovania, no na dne duše prináša obrovskú radosť, ktorá je zároveň jej večným horizontom.
Zachovávať prikázania znamená zotrvávať v Ježišovej láske, v dávaní života. Ježiš tak vyjadruje oddanosť Otcovi a stáva sa darom pre ľudí. Dávať sa znamená obetu, zomieranie, ale aj radosť. „Keď zrno neodumrie, zostane samo…“ Je to priebežný proces, neustále zomieranie a zároveň už teraz aj neustále zakúšanie radosti z nového života.
Radosti matky, ktorá sa, hoci zoslabená bolesťou, už teší, že nový človek prišiel na svet. Ježiš nám to povedal preto, aby napriek krížom už teraz v nás prebývala aj jeho radosť, aby bola v ňom zakotvená, a teda úplná.
Má to byť také „zachovávanie“, aké zachovával aj Ježiš vo vzťahu k Otcovi: jeho „pokrmom“ bolo plniť vôľu Otca. Bola to túžba, ktorá ho stravovala ako „žiar lásky“. V našom prípade ide aj o boľavo očisťujúci proces, lebo spaľuje prejavy egoizmu, ktoré sú s láskou nezlučiteľné ako voda a oheň.
Ovocím však je radosť, a to úplná – zasahujúca celého človeka a všetky oblasti života. Aj tie, ktoré bežne radosť zakaľujú alebo spôsobujú hnev či sklamanie.
Zo seba vyprázdneného človeka „nemá čo bolieť“… Nás však zatiaľ bolí tak veľa… Je čo očisťovať a spaľovať – túžbou plniť vôľu Otca, a tou je, aby sme mali v sebe život…
Ježiš „zachovávaním prikázaní“ prežíval na ľudský spôsob svoje božstvo. Niet teda ničoho božskejšieho. Súlad činnosti a vnútorného prežívania je podmienkou zdravej spirituality: „Ostaňte v mojej láske!“
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.