Vo februári 2022 sa rozpútala vojna na susednej Ukrajine, o rok a pol neskôr v Izraeli či v Pásme Gazy. Okrem týchto široko medializovaných konfliktov trvali aj občianske vojny v Líbyi, Etiópii, Jemene, donedávna aj v Sýrii.
Nedlho po smrti pápeža Františka priniesol Štandard rozhovor s prominentným slovenským diplomatom Marekom Lisánskym, ktorý našu krajinu zastupoval pri Svätej stolici a Maltézskom ráde viac ako šesť rokov. Bývalý titulár po vzore zosnulého rímskeho biskupa opísal túto sériu konfliktov ako „reťaz vojen“, ktorá obkolesuje Saharu a celú Európu a tiahne sa aj na predný dvor EÚ – na Balkán.
Ako ukazujú dáta monitorovacieho agregátora Global Conflict Tracker z dielne Rady pre zahraničné vzťahy (CFR), v posledných dvoch dekádach na celom svete pribúdajú bojiská. Dlhotrvajúce konflikty v Izraeli/Palestíne, Iraku, Iráne, Kurdistane, Kašmíre, Zadnej Indii, Mexiku a Kolumbii sa zároveň s „výpomocou“ od Venezuely, Ruska a Ukrajiny začínajú čoraz viac prelievať.
Posledná vojna na pomyselnom okraji spomínanej reťaze vojen sa de facto skončila začiatkom tohto tisícročia, a kým na začiatku stála Juhoslovanská socialistická federatívna republika, na konci v roku 1999 boli ako „Juhoslávia“ chápané už len Srbsko a Čierna Hora – ktorá sa osamostatnila v roku 2006.
Etnický konflikt v bývalej Juhoslávii sa však vyznačoval brutalitou, s akou sa európske národy stretli naposledy v druhej svetovej vojne, teda aspoň 50 rokov predtým. Jedným z hlavných príčinných faktorov tejto brutality bolo rozdielne náboženstvo – a príčiny týchto rozdielností siahajú tam, kam vedú všetky cesty.
Prefektúra Ilyrikum ako kameň úrazu
Najneskôr od vlády cisárov Diokleciána a Konštantína I. Veľkého sa rímska administratíva pokúšala o reorganizáciu – provincie boli rozlohou malé na to, aby sa dali jednoducho riadiť zhora. Preto začali pribúdať ďalšie poschodia štátneho aparátu, a tým aj byrokracie.
Niekoľko provincií tak tvorilo diecézu (nie zhodnú s dnešnými cirkevnými, hoci tie z rímskych berú inšpiráciu) a niekoľko diecéz tvorilo prefektúru. Tie boli podľa jedného z výnimočne dobre zachovaných nedatovaných prameňov Notitia Dignitatum štyri – Gália (s Hispániou či Britániou), Itália a Afrika, Ilýria (Ilyrikum vrátane Panónie a Dalmácie) a Oriens, teda Východ.
Pred vládou Konštantína boli bežne vymenovávaní traja prefekti, po jeho smrti v roku 337 si jeho synovia rozdelili ríšu na štvrtiny, pričom dvaja vládli ako „väčší cisári“ (augusti) a ďalší dvaja ako akísi „menší cisári“ (caesares). Na základe tohto rozdelenia boli od roku 395 vymenovávaní štyria prefekti na pravidelnej báze.
Ilyrikum bolo jedinou prefektúrou, ktorá každého polstoročia vznikala a opäť zanikala. Posledný nekresťanský cisár Julián Apostata ju rozpustil v roku 361, jeho prasynovec Gratián ju v roku 375 zase obnovil. V roku 379 ju však degradoval na diecézu, rozdelil na dve a časť s názvom Panónia podriadil Západorímskej ríši.
Západní augusti si však po smrti Teodózia I. Veľkého [ktorý roku 385 zaviedol kresťanstvo ako štátne náboženstvo, pozn, red.] v roku 395 nárokovali aj Východné Ilyrikum, čo vyriešil až Teodóziov vnuk Valentinián III., ktorý z pozície západného augusta odmietol nárok na tento kus zeme.
Napriek potvrdeniu Východného Ilyrika ako administratívnej súčasti Východorímskej ríše spadala cirkevná organizácia pod stolec svätého Petra. Biskupi celého západného Balkánu tak boli nominálne podriadení rímskym pápežom, ktorých vikári zvykli sídliť v meste Sirmium (dnes Sremska Mitrovica, Srbsko) alebo Solún (dnes Thessaloníké, Grécko).
Prelínanie latinského a gréckeho kresťanstva spôsobilo nejednoznačnosť v tom, že historici nedokážu určiť obdobie odtrhnutia prefektúry od Ríma. Ako najskoršie sa javí obdobie pred rokom 692 – v tom roku sa konal takzvaný piato-šiesty koncil (consilium quinisextum), ktorý rímska cirkev neuznala.
Koncil známy aj ako Trullánska synoda totiž odmietol a odsúdil praktiky latinskej cirkvi, predovšetkým zákaz vstupu do diakonského či kňazského stavu pre ženatých mužov (celibát), no aj dodržiavanie pôstu v soboty Veľkonočného pôstu (Quadragesimale).
Ako ďalšie obdobie vhodné na úvahu o prechode spod Ríma pod Konštantínopol prichádza prvá polovica 9. storočia, teda Fotiova schizma – podľa konštantínopolského patriarchu, ktorý vyslal Konštantína a Metoda k Slovanom. Patriarcha odmietol uznať nárok pápeža Mikuláša I. na cirkevnú jurisdikciu nad Ilyrikom, Sicíliou a Kalábriou a odsúdil západnú dogmu Filioque.
Ide o významný kristologický spor, ktorý dodnes nie je vyriešený. Katolícka cirkev v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery hlása, že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna (ex Patre Filioque procedit). Pravoslávne cirkvi to odmietajú a formuláciu považujú za doplnok v rozpore so závermi ekumenických koncilov.
Spomínaní vierozvestcovia prišli na Veľkú Moravu v roku 863, o necelé štyri roky neskôr však odišli do Ríma. Tam priniesli ostatky tretieho pápeža Klimenta, ktoré objavili na Kryme. Výmenou za to im pápež Hadrián II. posvätil cirkevnoslovanské preklady Svätého písma a liturgických kníh.
Z tohto procesu – ktorý je vizuálne zachovaný na freske v Bazilike svätého Klimenta v Ríme – sa nezdá, že by Fotiova schizma pretrvala. Neskorší arcibiskup Metod, pôvodom zo Solúna, bol vymenovaný za titulára Sriemskej arcidiecézy práve Hadriánom. Išlo teda o bežné prepojenie západných a východných predstaviteľov kléru (hoci s rozdielmi v liturgii, ako kvasený či nekvasený chlieb).
Svätý Metod však podľa historika Alexandra Avenaria do konca svojho pôsobenia trval na záveroch piato-šiestej synody, v dôsledku čoho stratil podporu kráľa Slovanov Svätopluka I. Ten jeho žiakov, svätých sedempočetníkov, vyhnal za hranice Moravy a tí následne smerovali do Bulharska.
Rozpor medzi Západom a Východom tak ďalej tlel, v roku 1054 došlo k ďalšej schizme. Kardinál Humbert de Silva Candida v hneve exkomunikoval patriarchu Michala I. Kerrularia, ktorý obratom vyobcoval kardinála a celú jeho delegáciu, nie však pápeža Leva IX. Za skutočný rozkol však niektorí historici považujú až rok 1204 a dobytie Konštantínopolu počas štvrtej križiackej výpravy.
Silno premiešané východno-západné obyvateľstvo Východného Ilyrika či západného Balkánu odvtedy medzi sebou kreslí hranice náboženského charakteru, hoci ich jazyk či kultúra sú podobné.
Osmani a „teologický národ“
Po expanzii osmanských Turkov na Balkán sa urýchlili procesy prelievania náboženskej a etnickej identity. Akási etnifikácia náboženských skupín či, naopak, religionizácia národností sa neskôr odrazili aj na samotnej organizácii jednej z najväčších a najtrvácejších svetových ríš.
Pri konkrétnom pohľade na hranice provincií (eyalet) na Blízkom východe vidno, že Osmani rešpektovali predovšetkým náboženské členenie obyvateľstva, v dôsledku čoho mali Kurdi na severe Mezopotámie vlastný eyalet Mosul, sunniti v strednom Iraku provinciu Bagdad a šíiti na juhu eyalet Basra.
Jednotlivé administratívne celky tak slúžili na obmedzenú samosprávu náboženských komunít, nie nevyhnutne národov. Aj tie sa však dostali k slovu a Istanbul v sčítaniach ľudu okrem náboženských kategórií triedil populáciu aj na základe materského jazyka.
Toto členenie však upevnilo zaujímavý fenomén, ktorý je v juhovýchodnej Európe prítomný dodnes. Národné identity sa v omnoho väčšej miere identifikujú so zdieľaným náboženstvom. Zjednodušene by sa tak dalo konštatovať, že Chorvát = katolík, Bosniak = moslim a Srb = pravoslávny. Ide o odozvu systému známeho ako millet, ktorý doslova znamená menšinovú samosprávu.
Osmanský sultánsky dvor vo vzťahu k východnému Ilyriku (Balkánu, z perzského bala chana – predizba či balkón) pracoval s istou animozitou, ktorá sa stala základom neskorších treníc. V komunikácii s predstaviteľmi v Belehrade, Novom Pazare, Sarajeve či Kotore používali juhoslovanský dialekt s názvom štokavština.
Štokavština je jedným z ôsmich variantov archaickej juhoslovančiny, jeho základom je slovo „što“ vo význame „čo“. Paralelne s ňou existujú aj čakavština (forma „ča“) a kajkavština (forma „kaj“) či torlačtina, západná a východná bulharčina, slovinčina a burgenlandská chorvátčina (gradiščanský dialekt vo východnom Rakúsku).
Používanie štokavštiny však umocnilo dojem akejsi rozľahlej „srbskej“ časti Balkánu, hoci sa aj tento jazyk neskôr členil na varianty podľa výslovnosti dvojhlásky „ie“ – chorvátčina sa tak definuje ako ijekavčina, bosniansky jazyk ako ikavčina a srbčina ako ekavčina (na príklade „mlijeko“, „mliko“, „mleko“).
Drobné jazykové rozdiely sa po prvej svetovej vojne nejavili ako vážna prekážka na vznik Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr Kráľovstvo Juhoslávie. Skutočné rozpory však vystupovali do popredia práve v rámci náboženských rozdielností, ktoré boli základom užšej etnickej identity.
Priehrštie Juhoslávií
Nepopierateľnú úlohu hrala aj predosmanská história. Hoci je väčšina obyvateľstva Čiernej Hory pravoslávneho vierovyznania, od vyhlásenia nezávislosti v roku 2006 sa až 44 percent populácie definuje ako Čiernohorci. Ich odlišnosť je daná najmä existenciou vojvodstva Duklja (lat. Dioclea), ktorej druhý kráľ Michal I. Vojislavljević dostal od Ríma titul kráľa Slovanov.
Aj iné historické regióny ako Raška, Pomoravlje či Bosna sa vyvíjali viac-menej samostatne, ich súčasná identita má aj preto rozdielny historický základ. Kým Srbi za svojho prvého kráľa považujú Stepana Nemanju, prvým kráľom Bosniakov bol Tvrtko I. Zdanlivá historická drobnosť sa tak stáva fundamentálnou odlišnosťou, na ktorej národ stavia svoj pôvod.
Aj preto sa panslavistický koncept „Srbochorvátov“ stretol s nepochopením a jeho umelosť sa podpísala pod krátku životnosť podobne ako pri stvorenej identite „Čechoslovákov“.
Paradoxne sa v predvečer vojny v Juhoslávii za „Juhoslovana“ označil veliteľ Armády Republiky srbskej a vojnový zločinec Ratko Mladić. Jeho argumentom bolo predchádzanie občianskej vojne, ktorú očakával práve na princípe nábožensko-etnických rozporov.
Odstredivé tendencie sa nakoniec prejavili už v júli 1991, keď po desiatich dňoch vojny vyhlásilo nezávislosť Slovinsko. V septembri toho roka sa od juhoslovanskej federácie odtrhli aj Macedónsko a Chorvátsko, čo však spustilo sériu občianskych etnických vojen trvajúcich až do roku 1995.
Občania Juhoslávie, ktorí sa definovali ako Srbi, však okrem vlastného Srbska žili aj vo vnútrozemskej časti Chorvátska a na tretine územia neskoršej Bosny a Hercegoviny. Práve v Bosne sa pnutia medzi katolíkmi, pravoslávnymi a sunnitmi prejavili najbrutálnejšie.
Kým masakre armády bosnianskych Srbov v Sarajeve a Srebrenici sú všeobecne známe, vojská bosnianskych Chorvátov svojim protivníkom neostali nič dlžné. Svedectvá obyvateľov autonómnej krajiny Vojvodina poukazujú na etnické čistky aj zo strany chorvátskych armád, tie sa tiež vyznačujú náboženským základom.
Obyvatelia východného pohraničia Chorvátska (Baranja), ktorí sa prežehnávali „opačne“ (sprava doľava – ako gréckokatolíci či pravoslávni), často riskovali svoje životy a mnohí sa stali obeťami týchto čistiek.
Chorvátske sily sa na území Bosny zrážali aj s mudžahedínmi, ako sa neoficiálne nazývali ozbrojené sily krajiny, po Washingtonskej dohode v marci 1994 sa však spojili v rámci zjednotenia chorvátskej Herceg-Bosny a Republiky Bosna a Hercegovina.
Tento celok, známy ako Federácia Bosny a Hercegoviny či staršie chorvátsko-moslimská federácia, existuje dodnes ako jedna z dvoch zložiek Bosny. Druhou je Republika srbská, ktorá sa napriek Daytonskej zmluve (1995) neinkorporovala do vlastnej Bosny a aj v súčasnosti vystupuje ako federatívna republika.
Krehká Bosna
Vojsko Republiky srbskej sa plne integrovalo do celokrajinskej armády až v roku 2006. Návrh novely ústavy bosnianskych Srbov z marca 2025 by ju opäť obnovil, čo sa v krajine i v zahraničí stretlo so značnými obavami.
Už koncom roka 2021 pritom bosnianskosrbský líder Milorad Dodik predložil návrh na vystúpenie Srbov zo spoločných inštitúcií. Vyzval aj na revíziu Daytonskej mierovej zmluvy, čo by však otvorilo Pandorinu skrinku, keďže táto dohoda garantovala vnútorné hranice Bosny – a tým aj hranice Republiky srbskej.
Dodik sa ako spojenec ruského prezidenta Vladimira Putina či maďarského expremiéra Viktora Orbána v roku 2023 spoliehal na to, že víťazstvo Donalda Trumpa v USA bude možné využiť na vyhlásenie nezávislosti.
Už v lete 2024 plánoval Dodik vyhlásiť referendum o srbskej samostatnosti, vlani vo februári ho však federálny súd poslal na rok do väzenia za nerešpektovanie vysokého predstaviteľa OSN pre Bosnu Christiana Schmidta. Na šesť rokov mu zakázal zastávať verejnú funkciu, separatisti však zjavne pokračujú aj bez neho.
Parlament (skupština) Republiky srbskej obratom presadil zákon, ktorý anuloval Schmidtove rozhodnutia a zakázal vstup federálnej polície na srbské územie. Bosnianska volebná komisia preto v auguste 2025 Dodika zosadila z postu prezidenta. Skupština v októbri vymenovala jeho prívrženkyňu Anu Tršićovú Babićovú.
Spoliehanie sa na Trumpovu administratívu sa však zrejme vypláca. Dodik síce od odsúdenia najmenej trikrát navštívil Moskvu, obrátil sa však aj na Orbánovho ďalšieho spojenca: Benjamina Netanjahua. Jeho kabinet podľa srbského lídra naznačil, že Daytonskú zmluvu už teraz považuje za nulitnú.
S Dodikom vyjadril súhlas aj predseda Chorvátskej demokratickej únie Dragan Čović, ktorý 3. februára avizoval návštevu Bruselu a Washingtonu v marci, na ktorej mali „prehodnotiť“ zmluvu o Bosne.
S predstaviteľmi Republiky srbskej sa v polovici februára stretol aj osobitný vyslanec USA pre globálne partnerstvá Paolo Zampolli. S premiérom Savom Minićom avizovali niekoľko spoločných projektov. Trumpovej administratíve tak očividne neprekážajú odstredivé tendencie bosnianskych Srbov.
Schmidt podľa Rádia Slobodná Európa 11. mája ohlásil svoju rezignáciu na post vysokého predstaviteľa. Zdroje nemeckého denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung pritom naznačili, že sa tak stalo „po intenzívnom tlaku Spojených štátov“.
Okrem Ruska, Srbska či Maďarska tak ako hráč ochotný podporiť rozdelenie Bosny čoraz častejšie vystupujú aj Spojené štáty, hoci donedávna na jemnej diplomatickej úrovni.
Veľvyslankyňa USA pri OSN Tammy Bruceová na pôde Bezpečnostnej rady OSN priznala, že úrad vysokého predstaviteľa „nebol nikdy zamýšľaný ako permanentná inštitúcia“. Podporili ju v tom veľvyslanci Ruska a Číny, ktorí rovno navrhli ukončenie činnosti úradu.
Je teda otázne, do akej miery sa podarí zoskupeniu Priatelia západného Balkánu prijať Bosnu do EÚ ako jeden štát – a či sa dlhodobo sužovaná krajina nerozpadne skôr, ako by podpísala prvú dohodu o pristúpení k Únii.