Večer 8. mája, pol dňa pred začiatkom osláv na Červenom námestí v Moskve, vydal Volodymyr Zelenskyj prezidentský dekrét, v ktorom nariadil „povoliť 9. mája 2026 uskutočnenie vojenskej prehliadky v meste Moskva (Ruská federácia)“. O dekréte informovalo aj ukrajinské veľvyslanectvo na Slovensku.
Doplnil aj súradnice vymedzujúce presnú plochu, ktorá nemala byť – a napokon naozaj nebola – vystavená ukrajinským útokom. Svoje rozhodnutie odôvodnil rokovaniami s Washingtonom, početnými žiadosťami a humanitárnymi dôvodmi.
Niečo za niečo
Jednou z hlavných podmienok ukrajinského neútočenia na stoličné mesto Ruska počas osláv porážky Nemecka a oficiálneho konca druhej svetovej vojny v Európe bola výmena zajatcov vo formáte tisíc za tisíc.
Ruský prezident Vladimir Putin sa však večer po oslavách vyjadril, že Ukrajina nie je na výmenu pripravená. Zatiaľ tak nie je jasné, či k nej dôjde. Podľa viacerých pozorovateľov môže ísť zo strany Putina v prípade nedodržania prísľubu výmeny zajatcov o pomstu za uštipačný tón Zelenského dekrétu.
Či sa už výmena zajatcov uskutoční, alebo nie, oslavy a ich neodmysliteľná časť v podobe vojenskej prehliadky boli veľavravné a nebolo možné nevšimnúť si v porovnaní s predošlými rokmi výrazne skromnejší rozpočet a neporovnateľne menšie nasadenie vojakov a techniky.
Všetko je raz prvý raz
Ruská armáda, až do začiatku invázie na Ukrajinu považovaná za druhú najsilnejšiu armádu sveta, mala každý rok čo ukázať a na oslavy v Moskve sa tak bez ohľadu na ideologické pozadie tešili milovníci vojenskej techniky, military nadšenci aj inak nezúčastnení pozorovatelia. Ľudovo povedané, vždy sa bolo na čo pozerať.
Celý záznam tohtoročných osláv na ústrednom moskovskom námestí je doteraz voľne dostupný a nemožno si nevšimnúť, ako kamera viackrát ukazuje človeka nesúceho „jadrový kufrík“. Čierny kufrík na odpaľovanie jadrových zbraní sa totiž tento rok stal jediným žolíkom, ktorým sa mohlo ruské vojsko pochváliť.
Pochod jednotiek cez Červené námestie totiž trval iba 16 minút – najkratšie od roku 1945 – a nebola prítomná ťažká vojenská technika. Pre nízky počet vojakov sa štátna televízia vyhýbala záberom z dronov, pri ktorých by veľké námestie pôsobilo ľudoprázdno.
Nebo síce preťalo deväť lietadiel Su-30 a MiG-29, ku ktorým sa na záver pridala šestica Su-25 rozprašujúca farby ruskej vlajky, ale na napravenie dojmu to nestačilo. V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi išlo o príliš skromnú šou.
Líder hovorí a koná
Pozornosť mnohých isto upútalo aj správanie ruského prezidenta po skončení prehliadky. Namiesto tradičného prechodu skrz námestie a spoločného kladenia vencov pri večnom ohni so zahraničnými hosťami sa Putin iba krátko pozdravil s niekoľkými veteránmi a rýchlo nastúpil do obrneného vozidla.
V ňom si to nasmeroval priamo do ústrednej mestskej pevnosti – Moskovského kremľa – vzdialenej len niekoľko stoviek metrov. Otázky bezpečnosti dnes očividne zohrávajú mimoriadne významnú úlohu.
Putin však zaujal aj tým, čo hovoril. Vo svojom prejave venoval veľkú pozornosť zásluhám takzvaného „zadného frontu“ počas sovietsko-nemeckej vojny (v ruskej historiografii nazývanej Veľká vlastenecká vojna).
Svoje slová zjavne vzťahoval na súčasnú situáciu a smeroval ich pracovníkom priemyslu, poľnohospodárstva a vedy, ktorým priamo poďakoval za ich vklad k úspechom ruskej armády počas „špeciálnej vojenskej operácie“.
Ako sme už v Štandarde písali, obmedzovanie internetu a ropný dážď v Tuapse nahlodávajú odhodlanie Rusov v tyle pokračovať v protiukrajinskom ťažení, a podobné slová im asi mali trochu odhodlania dodať.
Na nálade divákom nepridal ani v predošlé roky bodrý a čulý dirigent vojenskej hudby. Generálmajor Timofej Majakin pôsobil tentoraz viditeľne utlmene a jeho pohybom chýbala dynamika. Je to drobnosť, avšak dobre vystihuje atmosféru tohtoročných osláv, ktorú bolo možné počas osláv čítať aj z Putinovho výrazu tváre. Mračné počasie celý výjav iba dopĺňalo.
Ponuro počas sloty
Zarážajúci bol aj nízky počet zahraničných hostí, medzi ktorými chýbali aj dlhoročné stálice osláv z postsovietskych štátov.
Pri príležitosti 9. mája dostali niektorí veteráni sovietsko-nemeckej vojny jednorazový príspevok vo výške 80-tisíc rubľov (asi tisíc eur), čo je menej ako v Bielorusku, Kirgizsku, Uzbekistane, Tadžikistane alebo Kazachstane. Nevedno však, či ide o skúposť alebo o ďalší prejav trhlín v ruskom hospodárstve.
Od rozpadu Sovietskeho zväzu nepôsobila „prehliadka víťazstva“ ešte nikdy tak ponuro ako tentoraz. Podujatie, ktoré ešte pred pár rokmi ohromovalo svet svojou veľkoleposťou a pompou, dnes pripomína skôr ceremóniu štátu snažiaceho sa udržať si niekdajší obraz veľmoci.
Príznačné je aj to, že Rusi, ktorí vojnové snaženie Kremľa na Ukrajine podporujú, na sociálnych sieťach čoraz častejšie zverejňujú zábery z prehliadok z rokov 1945, 1985 či 2010 – akoby v minulosti s clivotou hľadali obraz sily, ktorá im dnes začína chýbať.