Spor o 13. dôchodky

Najzaujímavejší spor sa týka 13. dôchodkov v kontexte evidentnej nutnosti tretieho kola konsolidácie, bez ktorej vláde hrozí, že do volieb vstúpi s biľagom kolapsu verejných financií, ktoré čoraz viac veštia ratingové agentúry.

Kým minister financií Ladislav Kamenický (Smer) naznačil, že tŕňom v oku ratingových agentúr sú práve trináste dôchodky, pre ministra práce Erika Tomáša (Hlas) ide o „vlajkovú loď“ strany Hlas, vykolíkovanú ako červenú čiaru, ktorej prekročenie by znamenalo odchod Hlasu z koalície.

Olej do ohňa pridal minulý týždeň aj Tibor Gašpar zo Smeru, ktorý spochybnil plošnosť príspevkov slovami o tom, že by privítal ich „adresnejšie“ prideľovanie.

Trinásty dôchodok je však pre Hlas nedotknuteľný a zásah doň je dôvodom na ultimatívne vyhrážky. Tak situáciu postavil Erik Tomáš.

Otázne však je, či je vláda vôbec schopná efektívne konsolidovať, pokiaľ nie je ani čiastočne pripravená siahnuť na bonusový dôchodok aspoň pri najsolventnejších penzistoch – v zmysle Gašparovho návrhu.

Trináste dôchodky väčšina ekonómov považuje za významný zásah do verejných financií, podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť ide o jeden z hlavných faktorov rastu výdavkov na penzie, ktorý je merateľný veľkosťou 0,65 percenta HDP. Podľa inštitútu INESS je plošné rozdávanie trinástych dôchodkov selektívnou podporou odtrhnutou od príjmovej reality.

Súčasný model trinástych dôchodkov je dlhodobo nefinancovateľný, čo naznačuje aj Kamenický, na ktorého bedrách spočíva hľadanie kvadratúry kruhu – udržať verejný rozpočet, ale bez možnosti siahnuť na jeho najviditeľnejšie problémy. Jeho pozícia v Smere je pritom prislabá, aby dokázal rázne presadiť prelomenie ultimatívnej požiadavky koaličného partnera.

Faktom je, že konsolidácia je nutná a politicky môže prísť najneskôr rok pred voľbami. Čiže čoskoro. Inak to už nepôjde.

Paradoxné je, že pre Smer aj Hlas by čiastočné obmedzenie trinástych dôchodkov nemuselo znamenať žiadny zásadný rez do vlastných volebných preferencií. Ak by boli o dávku „pripravení“ relatívne bohatí ľudia, podpory pre sociálno-populistické strany by sa to dotklo podstatne menej, ako si sugerujú.

Pre Hlas však ide o totem, ktorý nesmie byť povalený. V tomto momente taký razantný a nekompromisný postoj strany môžeme považovať skôr za volebný kalkul a snahu vyhraniť sa voči Smeru než za racionálny postoj.

Vláda tak má objektívny problém, ktorý vzhľadom na povahu vzťahov vo vnútri koalície môže predstavovať vážne vnútrokoaličné napätie.

Dankov slamený panák

Trochu menej serióznym spôsobom sa pokúsil postaviť premiéra do pozoru predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko. Presnejšie, Robert Fico by podľa jeho predstáv mal zraziť opätok pred slameným panákom, ktorého mu líder SNS predstavil ako svoju „hrozbu“.

Keď Danko hrozí odchodom z vlády, verejnosť a zrejme ani premiér to už neberú ako čosi vážne. Danko sa predsa „politickou samovraždou“ vyhráža „obtýždeň“, no pri jeho najnovšom pokuse vyhraniť sa voči zahraničnej politike Smeru sa treba pristaviť.

Táto scéna nám trochu približuje, v akej paralelnej realite žijeme. A to na oboch koncoch perspektívy. Robert Fico je predsa v európskych salónoch považovaný za proruského trola a protieurópskeho rebela.

A Danko ho v súčasnosti de facto kritizuje za to, že je príliš proeurópsky a proukrajinský.

Premiéra totiž obvinil, že s ministrom zahraničia Jurajom Blanárom (Smer) klame verejnosť a v Bruseli podporuje popletené návrhy o urýchlenom vstupe Ukrajiny do Európskej únie. Dankova podmienka na zotrvanie vo vláde spočíva v zastavení tejto podpory a o vstupe Ukrajiny do EÚ sa má rokovať až po skončení vojny na jej území.

V tomto však môže Danko zostať pokojný. Sám dobre vie, že vodenie Ukrajincov za nos a fiktívne sľuby o ich vstupe do Únie zo strany eurolídrov patria k základným kameňom európskej propagandy. Jej prvotnou prioritou je, aby Ukrajina bola ochotná pri oslabovaní Ruska „krvácať“ čo najdlhšie a aby jej nenapadlo snažiť sa o mier.

Danko sa usiluje vyvolať dojem, že Fico podporuje vstup Ukrajiny do Únie ešte počas trvania konfliktu. Háčik je v tom, že tento postoj je nepriechodný v samotnej EÚ.

Keď však príde na rad téma skutočného vstupu Ukrajiny do Únie, teda faktické potopenie EÚ, európski lídri sú skeptickejší. Obmedzujú sa na formulky o jasnej a zrejmej perspektíve Ukrajiny v Európe – niekedy v budúcnosti.

Šance na „urýchlený“ vstup do eurobloku sú však blízke nule. Eurolídri sú síce premianti v snahách podpíliť si vlastný konár, na ktorom navyše pri väčšine tém visia dolu hlavou, no rozhodnutie o urýchlenom konci EÚ priviazaním balvanu menom Ukrajina k potápajúcej sa lodi je priveľkým sústom aj pre nich.

Postoj údajného Putinovho služobníka Fica je pritom totožný s nemeckým kancelárom Friedrichom Merzom. Ten rozhodne schladil požiadavky Ukrajiny na vstup už v roku 2027, ktoré označil fakticky za vylúčené. Ešte v apríli opakovane vyhlásil, že rýchly vstup Ukrajiny do Únie nie je reálny.

Ukrajina by podľa nemeckého kancelára musela splniť všetky prístupové kritériá, čím vlastne Merz prevzal Ficov starší postoj. Ide, pravdaže, o eufemizmus – Ukrajina nebude schopná splniť kritériá na vstup ešte veľmi dlho. Merz pritom zašiel ešte ďalej. Po samite na Cypre naznačil, že Ukrajina zrejme bude musieť v mene mierovej dohody akceptovať stratu územia, aby sa jej otvorila cesta do Únie.

Merz nepriamo pomenoval fakt, že ukončenie vojny je nevyhnutnou podmienkou, aby sa vôbec mohlo začať približovanie Ukrajiny k týmto kritériám.

V rámci hybridných mediálnych operácií tak sledujeme pozoruhodné mimikry akejsi bizarnej paralelnej reality, v ktorej je Fico „serióznymi“ médiami a „demokratickými“ štátnikmi predstavovaný ako proruský trol za výroky, ktoré po ňom preberá líder najsilnejšej európskej krajiny (a po ňom opatrnejšie aj niekoľko ďalších).

Zároveň sa mu jeho koaličný kolega vyhráža odchodom z koalície za to, že je príliš proukrajinský.

Zbrojenie pre Ukrajinu

O niečo relevantnejšie však pôsobí Dankova ďalšia podmienka, keď od premiéra žiada odmietnutie obrannej spolupráce s Ukrajinou. Je to vážna téma, keďže ide o krajinu vo vojnovom stave. Slovensko patrí k pomeru veľkosti HDP medzi jej najvýznamnejších zbrojárskych partnerov, čím sa fakticky prehlbuje nepriateľstvo s Ruskom.

O tejto téme sa vzhľadom na jej vážnosť vôbec nediskutuje. Voličská väčšina pritom v posledných voľbách rozhodla, že vťahovanie Slovenska hlbšie do konfliktu s Ruskom si nepraje, napriek tomu sa deje opak.

Znakom vyššie zmienenej paralelnej reality vytváranej mediálnym blúznením je fakt, že Fico je kritizovaný za to, že chcel dodávky pre Ukrajinu ukončiť. Miera dodávok munície v rámci súkromného zbrojárskeho biznisu však za jeho vlády narástla.

Inými slovami, aby Fico mohol naďalej podporovať Ukrajinu, musí pravidelne cestovať do Moskvy a udržiavať si status disidenta.

Prázdna rétorika v tomto prípade nie je chyba, ale nástroj. Slovenský. Teda nástroj malej krajiny, ktorá sa v citlivých obdobiach musí obávať o svoj osud a opatrne našľapovať bez veľkých a hrdinských hesiel. Tie sú pre mocné krajiny, ktoré sú vždy pripravené malé národy na periférii „hrdinsky“ obetovať.