Americká vláda už od januára 2025 zvýšila diplomatický, sankčný a vojenský tlak na krajiny Latinskej Ameriky. Návratom Donalda Trumpa do Bieleho domu sa tak spustili procesy, ktoré vyústili do únosu venezuelského vodcu Nicolása Madura a jeho manželky Cilie Floresovej.
Prezidenta a lídra bolívarovskej revolúcie uniesla jednotka Delta Force 3. januára, navyšovanie vojenskej prítomnosti sa však začalo už pol roka predtým. Trump najskôr aktualizoval Monroeovu doktrínu tak, aby mohol zasahovať proti južným susedom aj z dôvodu hostenia cudzích strategických aktív – a Caracas ako spojenec Číny už nemal veľa možností.
Pentagón v rámci protidrogovej operácie Južný oštep vyslal do Karibského mora dve lietadlové lode s obojživelnými skupinami, ktoré útočili na malé člny a ponorky údajne patriace kartelom. Tie Trump klasifikoval ako „narkoteroristické“ organizácie, keďže svojimi nelegálnymi obchodmi ohrozujú americké životy.
Námorníci v útokoch zlikvidovali vyše 100 podozrivých, čo sa pochopiteľne zo všetkých strán stretlo s kritikou za zabíjanie civilistov v zahraničí. Americký rezort diplomacie medzitým zaradil Madura na čelo Kartelu sĺnk, zásah Delta Force preto Pentagón označil ako „policajnú“ (law enforcement) operáciu.
Americký scenár spočívajúci v sankciách, vyhrážkach a posilňovaniu vojenskej prítomnosti pred samotným útokom je vcelku jasný a možno ho zopakovať aj proti iným krajinám, ktoré Trumpov dodatok Monroeovej doktríny považuje za predĺženie strategických protivníkov.
Hoci do úvahy prichádzajú aj susedná Kolumbia či Nikaragua, najviac „úvodných“ krokov smeruje práve na adresu Kuby.
Asymetrický zápas
Na vládu v Havane uvalili Američania sankcie už od revolúcie, ktorá v roku 1959 zvrhla spojenca Washingtonu generála Fulgencia Batistu. Po Trumpovom znovuzvolení však Biely dom zaviedol politiku „maximálneho tlaku“ podobnú tej voči Iránu.
V rámci tohto tlaku však Spojené štáty začiatkom tohto roku zaviedli energetickú blokádu, ktorej výsledkom bola humanitárna kríza. Palivové embargo zastavilo dodávky z Mexika, čo sa stretlo s kritikou OSN.
Stupňovanie tlaku voči Havane si v polovici mája všimol aj portál Axios, ktorého zdroje však odmietli úvahy, že by Pentagón plánoval inváziu podobnú tej vo Venezuele. Kubánsky minister zahraničia Bruno Rodríguez túto blokádu označil za kolektívne trestanie Kubáncov, ktoré má „genocídny charakter“. Napriek tomu Havana v polovici mája hostila americkú delegáciu, na čele ktorej stál riaditeľ CIA John Ratcliffe.
Toho privítal jeho kubánsky náprotivok na ministerstve vnútra, ktorý podľa vyhlásenia vlády zdôraznil, že Havana nepredstavuje hrozbu pre americkú národnú bezpečnosť. Na stretnutí 14. mája figuroval aj minister Lazaro Alvárez Casas a Raulito Rodríguez Castro, vnuk druhého vodcu Raúla Castra. Jeho dedko pritom čelí obvineniu za zostrelenie amerického lietadla v roku 1996.
Brat revolucionára Fidela Castra a jeho priamy nástupca podľa americkej prokuratúry nariadil zostrelenie dvoch lietadiel humanitárnej organizácie Brothers to the Rescue. Vyšetrovací spis sa podľa informácií magazínu Miami Herald mal odtajniť v stredu – čo ministerstvo aj spravilo vo večerných hodinách.
V ten istý deň však kubánsky minister pre energetiku a ťažbu Vicente de la O Levy oznámil, že ostrovnej krajine došli všetky zásoby nafty a vykurovacieho oleja, pričom výpadky elektriny trvali aj 22 hodín denne.
Ako pre televíziu CBS News vysvetlil anonymný agent CIA, americká vláda nepožaduje zmenu režimu, ale predovšetkým to, že ostrov „nemôže byť bezpečným útočiskom pre amerických protivníkov na západnej hemisfére“.
Ratcliffe podľa zdrojov denníka Wall Street Journal Kubáncom v rámci vyjednávaní pripomenul únos Madura, čo sa stretlo s otvorenými obavami. Faktom však je, že počas „policajného“ útoku na Venezuelu zahynulo približne 100 ľudí, z toho asi 30 patrilo k etnicky kubánskej ochranke prezidenta.
Práve pre túto revolucionársku spojitosť Caracasu a Havany vyhlásil prominentný jastrab Lindsey Graham, že „Kuba je ďalšia na rade“. Senátor za Južnú Karolínu tak vo svojej podstate naznačil, že venezuelský scenár sa dá zopakovať v ktorejkoľvek krajine Latinskej Ameriky.
Prvý výstrel Havany?
Kubánska vláda sa však zrejme nedala odradiť a údajne nakúpila viac ako 300 vojenských dronov. Podľa utajených spravodajských informácií, ktoré získal Axios, ich hodlá využiť pri plánovaných útokoch na základňu Guantanámo, kde sa nachádza aj väznica pre teroristov.
Ďalším potenciálnym terčom kubánskych dronov, ktoré táto krajina v posledných rokoch nakupovala od Ruska a Iránu, môže byť podľa amerických tajných služieb aj floridské mesto Key West na ostrovoch Florida Keys [slovo „key“ alebo „cay“ je slangovým výrazom pre pieskový ostrovček, pozn. red.].
Mesto leží od brehov Kuby len asi 144 kilometrov, pripomenul Axios a dodal, že tieto informácie spravodajskej komunity môžu slúžiť ako zámienka k preventívnemu útoku síl USA. Tajné služby však v Havane odhalili aj prítomnosť iránskych vojenských poradcov, čo okrem budovania sebaobrany budí mimoriadne obavy na pozadí vojny v Iráne.
„Keď si uvedomíme, že takéto technológie sú tak blízko, a to v rukách rôznych nežiaducich aktérov od teroristických skupín cez drogové kartely až po Iráncov a Rusov, je to znepokojujúce,“ povedal portálu anonymný predstaviteľ s tým, že ide o „rastúcu hrozbu“.
Kubánska vláda správu o nákupe útočných dronov dementovala. „Rovnako ako každá krajina má aj Kuba právo brániť sa proti vonkajšej agresii. Nazýva sa to sebaobranou a chráni to medzinárodné právo a Charta OSN,“ uvádza sa vo vyhlásení ambasády.
Režim bratov Castrovcov označila americká vláda za štátneho sponzora terorizmu, a to najmenej trikrát. Respondenti Axiosu Havanu opísali ako „hlavu hada“, ktorá exportuje revolúciu na zadnom dvore Spojených štátov. Niektorí preto zásah vo Venezuele vnímali ako úvodnú časť operácie proti Kube.
Ohrievanie vzťahov
Absencia Kubáncov v centre moci v Caracase sa už tiež stihla prejaviť. Vláda, ktorú vedie Madurova viceprezidentka Delcy Rodríguezová, spolupracovala s Federálnym úradom pre vyšetrovanie (FBI) na deportácii podnikateľa a exministra priemyslu Alexa Saaba do USA.
Tento pôvodne kolumbijský podnikateľ zbohatol vďaka vládnym zákazkám od Madurovej vlády a figuroval aj v jeho kabinete. Rodríguezová ho odvolala a vydala do Spojených štátov, kde čelí trestnému stíhaniu.
Saaba už v minulosti zatkli na Kapverdách, keď pristál počas letu do Iránu, aby doplnil palivo. V roku 2023 ho však vtedajší americký prezident Joe Biden vymenil za 10 amerických občanov zadržaných vo Venezuele.
Toto ohrievanie vzťahov medzi americkým impériom a štátmi v jeho sfére vplyvu sa zrejme podpísalo na vyhlásení ministra zahraničia Marca Rubia pri príležitosti kubánskeho dňa nezávislosti. Ten sa po španielsky prihovoril svojim súkmeňovcom a oznámil, že federálna vláda navrhla balík humanitárnej pomoci v hodnote 100 miliónov dolárov.
Z nedostatku paliva a potravín tento potomok kubánskych emigrantov z Floridy potom obvinil práve komunistickú vládu. „My v USA vám ponúkame pomoc nielen pri zmiernení súčasnej krízy, ale aj pri budovaní lepšej budúcnosti,“ povedal vo videopríhovore.
Už predtým sa uštipačne vyjadril na adresu vlády susedného štátu. „Nejde o to, že sú komunisti, problém je, že sú to neschopí komunisti,“ vyhlásil po návrate Trumpa z návštevy Číny. V stredajšom príhovore upozornil, že distribúciu americkej humanitárnej pomoci bude musieť koordinovať katolícka cirkev.
Meno Castro nedá Američanom spávať
Zameranie sa na 94-ročného Castra, ktorý bol v bratovej vláde ministrom obrany a od roku 2008 prezidentom, nie je náhodné. Hoci v roku 2018 skončil na poste prezidenta a o tri roky neskôr aj na poste prvého tajomníka ústredného výboru strany, jeho nástupca Miguel Díaz-Canel podľa Kubáncov nemá takú moc a Castro ďalej pracuje zo zákulisia.
Počas ôsmeho zjazdu Komunistickej strany, na ktorom najmladší Castro oznámil svoju rezignáciu, tento armádny generál vo výslužbe vyhlásil, že bude vždy pripravený „s nohou v strmeni“ brániť socialistickú Kubu.
Aj v nasledujúcich rokoch pôsobil ako verejná persóna, dokonca v Národnom paláci prijímal spriatelených prezidentov či politických lídrov, doplnila televízia CNN.
„Strana je len fasáda. Díaz-Canel nemá absolútne žiadnu moc. Tú majú Raúl a ozbrojené sily, ktoré okrem zbraní disponujú aj bankovými účtami,“ povedal pre televíziu riaditeľ Kubánskeho výskumného inštitútu na Florida International University Sebastián Arcos.
Raúl, ktorý podľa reportáže CNN „visel bratovi na perách“, prevzal štafetu po Fidelovi Castrovi ešte za jeho života. Vodca revolúcie a Hnutia 26. júla bol na sklonku života ťažko chorý, a keďže niektoré prelomové udalosti vedúce k revolúcii prežili spoločne, najmladší zo siedmich súrodencov sa javil ako ideálny následník.
Ako vysvetlil Arcos, kubánska porevolučná vláda pôsobila, ako by mala dve hlavy – viditeľnú, teda Fidela, a tú, ktorá „tam bola od začiatku“. Raúl totiž okrem ministra obrany a ďalších funkcií pôsobil aj ako styčný dôstojník so Sovietskym zväzom a jeho organizačný talent umožnil Komunistickej strane Kuby udržať sa pri moci aj po jeho rozpade v roku 1991.
Práve súhra bratov bola podľa Arcosa dôvodom, prečo bolo odovzdanie moci v roku 2006 – keď sa Raúl stal dočasným prezidentom – bez násilia. „V totalitných režimoch zvyčajne dochádza k stretom alebo vnútorným napätiam. Na Kube sa to nestalo,“ pripomenul.
V rokoch 2010 až 2014 tiež došlo k ekonomickému uvoľneniu, pričom v tomto období mohli po desaťročiach vykonávať činnosť živnostníci. Od prvého oteplenia vzťahov s prezidentom Barackom Obamom v júli 2015 (obnovenie diplomatických vzťahov, otvorenie veľvyslanectiev a výmene veľvyslancov), však Raúl začal kumulovať väčšinu ekonomickej moci v štátnom konglomeráte GAESA. Dohľad nad týmto podnikom vykonáva najmä armáda.
Nedávna reportáž denníka New York Times podotkla, že nejde len o „dohľad“ – generálny štáb túto spoločnosť doslova spravuje, pričom tak kontroluje takmer 70 percent kubánskej ekonomiky. Týmto spôsobom sa armáda sama financuje, zároveň vlastní najlukratívnejšie hotely, čerpacie stanice, supermarkety či dokonca zmenárne.
„GAESA funguje ako štát v štáte. Nedovoľuje kubánskej vláde vykonávať audity účtovníctva. Všetky zisky, ktoré vygeneruje, si GAESA necháva, a zhrabujúc peniaze mimo centrálnej banky ich následne prevádza späť vojenskej vládnucej triede,“ vysvetlil denník.
Podsekretár Pentagónu v Obamovej administratíve Frank Mora pre Times vysvetlil, že kubánska armáda je omnoho pragmatickejšia než iné zložky štátu, v dôsledku čoho Fidel Castro umožnil mladšiemu bratovi Raúlovi založenie podniku – pre prípad, že by sa ozbrojené sily museli financovať samé.
Táto finančná sieť sa podľa zistení denníka El Toque rozprestiera aj v Angole, kde podniká najmenej osem spoločností prepojené s GAESA v sektoroch ako vzdelávanie, zdravotníctvo či stavebníctvo. Prostriedky z tejto krajiny sa cez konglomerát dostávajú do rúk armáde, ktorá donedávna spolupracovala s vládou Nicolása Madura.
Práve proti týmto finančným machináciám sa postavil prezident Díaz-Canel, ktorý v decembri minulého roka povolil v rámci vnútroštátnych transakcií používať americký dolár. Nariadením vlády tiež oprávnil ministerstvo hospodárstva vydávať licencie pre zmenárne, čím sa snažil vyňať ich spod pôsobnosti generálneho štábu.
„Od 17. decembra môžu malé podniky, družstvá a hospodárske subjekty otvárať účty v cudzích menách, zadržiavať príjmy a platiť v cudzích menách, a to v rámci modelu úplne kontrolovaného štátom, ktorý potvrdzuje krízu pesa a postupujúcu skrytú dolárizáciu,“ spresnil španielskojazyčný portál UHN Plus.
Díaz-Canel vystúpil 14. decembra pred Národným zhromaždením so šokujúcim prejavom, v ktorom opísal ekonomickú situáciu Kuby ako „hospodársky kolaps“. Nekontrolovateľná inflácia a paralyzovaná výroba, ktorú otvorene priznal v pléne parlamentu, sa však dotkla bežných Kubáncov, nie armády – ktorá ďalej zarábala cez konglomerát GAESA.
Po takmer siedmich dekádach tak režim rodiny Castrovcov nadobúda prvé trhliny, a je pravdepodobné, že ich Spojené štáty využijú na podobnom princípe ako v prípade Venezuely. Po medzizastávke v Iráne teda možno očakávať, že sa americkí vojenskí jastrabi opäť preorientujú na svoj zadný dvor.