Naopak, na strane Caracasu teraz vystupujú do popredia obavy z blížiaceho sa konfliktu frakcií v rámci chávistickej vlády. Na jednej strane stojí minister obrany Vladimir Padrino López, ktorého analytici považujú za „oportunistu“ schopného dohodnúť sa s každým, proti nemu pravdepodobne bude minister vnútra Diosdado Cabello, tvrdý ideológ, ktorý spolupracuje s kubánskymi exulantmi z Madurovej ochranky.
Práve skutočnosť, že zo stovky zabitých vo Venezuele bolo takmer 30 Kubáncov, nahráva teórii, že títo „exportéri revolúcie“ budú ďalšími na rade, na ktorých dopadne kladivo amerického impéria. Aj Rubio a senátor za Južnú Karolínu Lindsey Graham už o tom otvorene hovorili.
Ministerstvo zahraničia dokonca po únose venezuelského vodcu zverejnilo čiernobielu fotku Trumpa so sloganom: „Toto je NAŠA hemisféra.“
Biely dom, Pentagón aj vybraní republikáni v Kongrese sa pri obhajobe zásahu v Latinskej Amerike odvolávali na Monroeovu doktrínu. Piaty prezident USA James Monroe totiž v jednom z prejavov v Kongrese varoval európske mocnosti, aby nezasahovali proti separatistom vo vlastných kolóniách na západnej pologuli Zeme.
S touto doktrínou, ktorú rozšíril Theodore Roosevelt tým, že si priznal právo vojensky zasahovať proti „nepriateľským“ štátom na povestnom zadnom dvore USA, operoval Trump aj v najnovšej národnobezpečnostnej stratégii. Dokument z novembra 2025 ďalej rozširuje právo na zásahy, keď Amerike priznáva toto právo aj vo veci „podpory narkoterorizmu“.
Rusko, Irán, Dánsko, NATO
Útok na Venezuelu však v sebe niesol aj varovanie pre ostatné štáty nepísanej aliancie, ktorú americkí zahraničnopolitickí experti nazývajú CRINK: Čína, Rusko, Irán a Severná Kórea. Okrem KĽDR totiž všetky menované štáty s venezuelským režimom spolupracovali a spája ich aj odmietanie americkej svetovládnej moci či multipolarizmus.
Rusi dokonca Američanom počas prvej Trumpovej vlády ponúkli, že sa stiahnu z Venezuely – ale len v prípade, že sa USA stiahnu z Ukrajiny. Po únose Madura s touto sedem rokov starou komunikáciou vyrukovala bývalá pracovníčka Rady pre národnú bezpečnosť Fiona Hillová.
Rovnako jasné však nie je to, že o podobný hemisférický postup sa Trump snaží v prípade Grónska. Niekoľko amerických investorov si predbežne vybavilo koncesie v minerálnom priemysle, najväčší ostrov na svete však stále nominálne patrí Dánskemu kráľovstvu.
To, že Trump „nevylúčil“ použitie vojenskej sily proti spojencovi v Severoatlantickej aliancii (NATO), znepokojilo Európu ako celok. Napriek tomu sa dánska premiérka Mette Frederiksenová či francúzsky prezident Emmanuel Macron zmohli len na tvrdé vyhlásenia.
Voči Aliancii bol Trump kritický už v prvom funkčnom období, na samite v Haagu v júni 2025 dosiahol jeden zo svojich politických cieľov. Členské štáty NATO totiž schválili postupné zvýšenie obranných výdavkov na päť percent HDP do roku 2035, americký líder sa tak môže pochváliť tým, že „donútil Európanov platiť za vlastnú obranu“.
„Impérium znamená, že využívame svoj vplyv, ak potrebujeme, aby iná krajina niekam nasadila vojsko,“ povedal vlani v auguste bývalý učiteľ dejepisu a komentátor portálu Blaze menom Auron MacIntyre. Ten vystúpil v šou Tuckera Carlsona, bývalého moderátora televízie Fox News, v ktorej opísal zmenu amerického zriadenia z republiky cez oligarchiu k principátu.
Štandard sa pomalému, no istému nástupu akejsi formy cisárstva v USA venoval vo vyššie citovanom článku. Základom MacIntyreovej teórie je podobnosť s vývojom Rímskej ríše od kráľovstva cez republiku, oligarchiu, rané cisárstvo (principát) až po vrcholné cisárstvo (dominát).
Americký cisár
Kráľovské štádium USA podľa dejepisára trvalo do vojny za nezávislosť, keďže trinásť kolónií v skutočnosti patrilo Veľkej Británii. Po ňom nasledovalo republikánske obdobie otcov zakladateľov, ktoré však vyústilo do toho, čo MacIntyre nazýva „vládou peňazí“. Obe veľké politické strany sa totiž spoliehajú na donorov či sponzorov.
Posun k de facto cisárstvu nastáva vtedy, keď sa namiesto viacerých mocenských centier v rámci deľby moci (Kongres, Biely dom, najvyšší súd) moc v krajine sústredí do jedného centra. MacIntyre v auguste Tuckerovi pripomenul, že zatiaľ čo v minulosti sami kongresmani vypracúvali návrhy zákonov, v súčasnosti na to existuje akási „kasta“ profesionálov, ktorých nazval termínom „policy makers“ – tvorcovia agendy.
Ide tak o novú vrstvu zákonodarcov, ktorí svojím zaradením v systéme americkej vlády spadajú pod Biely dom, teda exekutívna moc si uzurpuje právomoci legislatívy. Rovnako je to aj v prípade ciel, ktorými Trump od apríla 2025 „trestá“ štáty, ktoré považuje za „neposlušné“.
Podľa ôsmeho článku americkej ústavy sú dane, clá a ďalšie poplatky výlučne v moci Kongresu. Trump počas svojho „dňa oslobodenia“ využil zákon o mimoriadnych ekonomických právomociach, ktorý vo vybraných prípadoch údajne prepožičiava právo daní a ciel prezidentovi.
Tento posun k odlišnej forme vlády bol viditeľný už v období medzi voľbami v novembri 2024 a inauguráciou v januári 2025. Trump do svojho prechodového tímu – ktorý zabezpečuje odovzdanie moci – vymenoval ľudí z mimovládnej organizácie America First Policy Institute (AFPI).
Okrem toho, že generálna manažérka inštitútu Linda McMahonová sa stala ministerkou školstva, sa AFPI pochválil aj tým, že vypracoval desiatky návrhov vládnych nariadení, ktoré sú pripravené na prezidentov podpis hneď v prvý deň jeho vlády.
Tieto nariadenia sa môžu stať zákonmi, ak o nich hlasuje Kongres, ten ich však nevytvoril – čím sa degraduje zo zákonodarnej inštitúcie na „potvrdzovača“ právnych noriem, ktoré vytvorila výkonná moc.
V spojitosti s tým, že Trump svojimi mierotvornými snahami vstúpil do regiónov ako južný Kaukaz, indický subkontinent či Zadná India, tak čoraz viac napĺňa svoje imperiálne ambície. Aj Rím bol veľmocou preto, že uplatňoval svoju predstavu mierového spolunažívania národov – pax Romana.
Súčasný ekvivalent pax Americana na rozdiel od toho rímskeho siaha omnoho ďalej než po hranice kontinentu, čo Trump niekoľkokrát vyjadril, keď sa chválil tým, že „zastavil osem vojen“. Hoci prestrelky medzi Thajskom a Kambodžou sa opäť rozhoreli a konflikty na Ukrajine a v Pásme Gazy trvajú stále, tieto situácie mu aj tak dávajú príležitosť správať sa ako cisár mierotvorca.
Aj fakt, že konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom sa skončil prítomnosťou Trumpovho mena – „Trumpova cesta medzinárodného mieru a prosperity“ namiesto „Zangezurský koridor“ – na južnej hranici ruského imperiálneho priestoru, či plán na „Trumpovu ekonomickú zónu“ v južnom Libanone svedčia o posune od značky „USA“ k značke „Trump“.
Nástup principátu si tak viacero popredných svetových médií všimlo až po zajatí Nicolása Madura či po obnovení diskusie o „získaní“ Grónska.
Mnoho indícií k tomuto nástupu však bolo viditeľných už po Trumpovej inaugurácii. A hoci takáto zmena historických rozmerov trvá dlho, jej prejavy budeme sledovať alebo nás budú prekvapovať na pravidelnej báze.
