Európska ekonomika nie je v jednej kríze. Je v niekoľkých krízach naraz, a to v energetickej, fiškálnej, priemyselnej aj politickej. Nízky rast, drahé energie, znova rastúca inflácia a vysoké dlhy nie sú príčiny európskej slabosti, ale jej následky. Ukazujú na staršiu chorobu. Európa totiž stráca schopnosť vyrábať bohatstvo, z ktorého platila svoj sociálny štát, svoj vplyv aj ilúzie o tom, že môže svetu určovať pravidlá.

Iránska kríza tento problém iba urýchľuje. Po strate lacného ruského plynu a Nord Streamu už Európa nemá energetický vankúš, na ktorom dlho stál jej priemyselný model. Musí platiť trhovú cenu energií v čase, keď jej konkurenti v USA alebo v Ázii často čelia priaznivejším podmienkam. To sa premieta nielen do účtov domácností, ale predovšetkým do nákladov tovární, chemického priemyslu, hút, automobiliek i poľnohospodárstva.

Výhľad Európskej komisie preto nie je povzbudivý. Vo svojej správe Spring 2026 Economic Forecast z 21. mája 2026 Komisia očakáva slabšiu ekonomickú aktivitu. Vysoké ceny energií znovu roztáčajú infláciu, čo potvrdzujú aj čísla Eurostatu, podľa ktorých vzrástla inflácia v eurozóne v apríli 2026 na tri percentá z marcových 2,6 percenta. Najväčší medziročný rast zaznamenali neprekvapivo energie, konkrétne 10,9 percenta oproti 5,1 percenta v marci.

K nepriaznivému výhľadu sa pridáva starý európsky neduh v podobe dlhu. Podľa posledných ročných dát Eurostatu predstavoval v roku 2025 verejný dlh eurozóny 87,8 percenta HDP a v celej EÚ 81,7 percenta HDP. Najvyššie zadlženie mali stále Grécko, Taliansko a Francúzsko, zatiaľ čo Nemecko bolo, naopak, so zhruba 63,5 percenta HDP v inej fiškálnej lige. Pri pohľade na tieto čísla by sa mohlo zdať, že sa Európa vracia k starému príbehu, v ktorom stojí zodpovedný sever proti zadlženému juhu.

Nová ekonomická geografia

To je však omyl. Mapa Európy sa dnes už neprekrýva so starým delením na severnú cnosť a južnú nezodpovednosť.

Španielsko rastie rýchlejšie ako Nemecko. Poľsko pôsobí dynamickejšie ako Francúzsko. Taliansko má stále priemysel, ktorý by mu mnohí závideli, ale nesie na chrbte dlh, ktorý mu zväzuje ruky.

Stredná Európa je priemyselná, ale závislá od nemeckého motora. A Nemecko, dlho považované za kotvu eurozóny, sa stalo jej najväčším otáznikom.

Skutočný problém Európy sa preto nenachádza len v rozpočtových tabuľkách, ale aj v otázke, či kontinent dokáže znovu vyrábať dosť bohatstva na to, aby uniesol svoje dlhy, sociálny model, klimatické ambície aj geopolitické sľuby. Európa sa môže pokúsiť liečiť infláciu sadzbami, dlhy fiškálnymi pravidlami a slabý rast dotáciami. Pokiaľ však nevyrieši deindustrializáciu, bude iba liečiť symptómy choroby, ktorú si dlho nechcela priznať.

Strata suverenity

Riešenie európskej deindustrializácie sa nezačína dotáciami, novými stratégiami ani ďalšími bruselskými skratkami. Začína sa presným pomenovaním problému. Európa si príliš dlho nahovárala, že úbytok priemyslu je prirodzenou cenou za prechod k modernejšej, čistejšej a viac znalostnej ekonomike. Lenže ak kontinent stráca schopnosť vyrábať kľúčové veci, nezískava tým vyššiu formu prosperity. Stráca časť svojej slobody.

Francúzsko má s týmto javom dlhoročnú skúsenosť. Jeho deindustrializácia oslabila regióny mimo metropoly, prehĺbila obchodný deficit a zvýšila závislosť od dovozu. Preto je francúzska debata pre zvyšok starého kontinentu užitočná.

V rozhovore pre Thinkerview Olivier Lluansi, expert na priemysel a energetiku, a Arnaud Montebourg, niekdajší francúzsky minister priemyselnej obnovy, pripomínajú, že reindustrializácia nie je nostalgia po továrenských komínoch. Je to otázka suverenity, sociálnej súdržnosti a schopnosti štátu financovať jeho vlastný model.

Deindustrializácia nie je len strata tovární. Je to strata schopnosti rozhodovať. Krajina, ktorá nevyrába, môže mať stále parlament, vládu aj strategické dokumenty. V kríze však zistí, že jej skutočná sloboda sa končí tam, kde sa začína dovoz antibiotík, čipov, energie alebo munície.

Tri priemyselné ilúzie

Znovuzavedenie tovární na európske územie tak môže znieť ako ďalší nový plán pre Európu. V skutočnosti by však malo ísť nielen o návrat časti výroby, ale aj o udržanie tej súčasnej. V podstate ide o európsku odpoveď na rovnakú logiku, ktorú do americkej politiky vrátil Donald Trump. Podľa neho má byť strategická výroba doma, nie iba tam, kde je práve najlacnejšia. Aby však takýto plán mohol byť úspešný alebo mal aspoň zrnko realizmu, je potrebné opustiť niekoľko mylných predsudkov.

Prvý spočíva v tom, že Európa často zamenila dekarbonizáciu za deindustrializáciu. Keď sa výroba presunie mimo kontinentu, európske štatistiky môžu vyzerať čistejšie. Planéta však nemusí byť čistejšia. Emisie sa iba presunú spolu s továrňami. Kontinent si tak môže kúpiť ilúziu zelenšej ekonomiky za cenu väčšej priemyselnej závislosti.

To je nepríjemná pravda európskej klimatickej politiky. Ak starý kontinent zavrie energeticky náročnú výrobu doma a rovnaký tovar dovezie z krajín s horším energetickým mixom, nemusí tým znížiť globálne emisie. Zníži iba vlastnú priemyselnú kapacitu. Klimatická politika, ktorá nevie udržať výrobu, sa potom ľahko stane politikou dovozu vlastnej uhlíkovej stopy.

Druhý predsudok spočíva v tom, že boj proti deindustrializácii sa chápe ako prehliadka módnych politických trendov, nie ako súbor reálnych riešení. Nespočíva v tom, že sa budú postupne dotovať startupy, potom výroba elektrických batérií, následne vakcíny a nakoniec dve posledné módne vlny v podobe dátových centier a vojenských technológií.

Továreň sa nestavia podľa rytmu tlačových konferencií. Potrebuje energiu, kapitál, kvalifikovaných ľudí, stabilné pravidlá a čas. Práve v tom spočíva slabosť európskej odpovede. Únia dokáže rýchlo vyrábať dotačné plány, ale len pomaly vytvára podmienky, v ktorých sa oplatí vyrábať.

Posledným predsudkom je predstava, že návrat tovární znamená kompletný presun všetkej výroby späť do Európy. Reindustrializácia neznamená vyrábať všetko doma. Znamená vedieť, ktoré veci si kontinent nesmie dovoliť nevedieť vyrobiť.

Európa nepotrebuje ďalší abstraktný plán konkurencieschopnosti, ale zoznam strategických výrob, medzi ktoré patria lieky, energetické technológie, obranné kapacity, kritické materiály, čipy, potravinové vstupy a priemyselné stroje. Práve táto výroba zabezpečí, že Únia bude schopná v krízach obstáť.

Európska kríza preto nie je len krízou rastu, inflácie alebo dlhu. Je to kríza kontinentu, ktorý musí znovu zistiť, či ešte vie vyrábať bohatstvo, z ktorého sa platí sociálny štát. Víťazom novej európskej ekonomiky nebude ten, kto bude najlepšie hovoriť o strategickej autonómii, ale ten, kto dokáže z reindustrializácie vyťažiť skutočné továrne, pracovné miesta a technologickú kontrolu.

Európa nemôže mať švédsky sociálny model, čínsku priemyselnú závislosť a americkú geopolitickú ambíciu zároveň.