Z verejného priestoru či internetových diskusií sa na nás valia závery, že Slovensko je „na dne“, že sa tu nedá žiť a že mladí musia odísť. Áno, vysoké ceny potravín, drahé bývanie, frustrácia z politiky či zdravotníctva nepochybne trápia nejedného z nás, ale keď sa na vec pozrieme bez emócií a porovnáme si realitu s veľkou časťou sveta, obraz je podstatne triezvejší.
Priemerná čistá mzda na Slovensku vlani podľa štatistikov dosiahla viac ako 1 600 eur. Nie je to nemecký štandard, ale porovnávať treba porovnateľné, a to sa týka aj krajín. Ako štát máme tú devízu, že priestor, v ktorom sa nachádzame, patrí medzi tie ekonomicky stabilnejšie miesta planéty.
Slovák má prístup k pitnej vode, elektrine, internetu, zdravotnej starostlivosti, bezpečnosti a sociálnemu systému, čo väčšina sveta jednoducho nemá.
Porovnajme si to s obľúbenými dovolenkovými destináciami našincov. V Egypte sa mesačná mzda pohybuje okolo 120 až 250 eur. Mnohí ľudia tam pracujú šesť dní v týždni bez sociálnych istôt, bez dôchodkov a často bez zdravotného poistenia.
Turista vidí rezort, bazén a all inclusive. Miestny človek však často žije v realite, kde rodina počíta každé euro či dolár a kde nie je samozrejmosťou ani kvalitná pitná voda, stabilná elektrina či dostupná zdravotná starostlivosť.
Podobné je to v Tunisku či vo veľkej časti afrických krajín. Slovák si tam pripadá ako boháč nie preto, že by bol až taký solventný, ale preto, že patrí do priestoru Európskej únie, ktorý je stále jedným z najprosperujúcejších miest sveta.
Štyri eurá z desiatich
Práve tu si často neuvedomujeme jednu zásadnú vec – aký silný sociálny systém Slovensko v skutočnosti má. Štát vypláca prídavky, dávky, dôchodky, podporu v nezamestnanosti, rodičovské príspevky či pomoc v hmotnej núdzi v rozsahu, ktorý je vo veľkej časti sveta nepredstaviteľný.
Podľa INESS idú na Slovensku takmer štyri eurá z každých desiatich eur z verejných výdavkov na sociálne zabezpečenie. Analytici dodávajú, že na sociálne veci míňame viac, ako je priemer V3. A to všetko na pozadí nie práve najlepších čísel národného hospodárstva. V marci totiž štatistiky ukázali, že slovenská ekonomika vlani vzrástla len približne o 0,8 percenta v stálych cenách.
Tempo rastu tak bolo výrazne slabšie ako v predchádzajúcich rokoch, pričom Národná banka Slovenska počas minulého roka prognózy rastu znižovala a ešte na jar 2025 odhadovala rast ekonomiky približne na 1,9 percenta za celý rok.
Rozdávanie však stále ostáva v hre, a to aj napriek upozorneniam ratingových agentúr i slovenských inštitúcií, že vládnuca garnitúra má konečne reálne šetriť, aby sa konsolidácia neukazovala len na príjmovej strane.
Od opozičných politikov zaznieva kritika, ale málokedy aj reálny návrh, na ktorom by sa v záujme zlepšenia situácie mali obe strany zhodnúť. A občan je skôr ako na hádky a vzájomné útoky táborov zvedavý na konkrétne opatrenia, ktoré majú rodinám uľaviť.
Na tie čakajú aj firmy, ale skôr s obavou, či prorastové opatrenia, ktoré nesmú mať vplyv na rozpočet, nebudú rovnaké ako tie už zavedené konsolidačné, ktoré zatiaľ neznížili dlh ani po niekoľkých kolách.
Zneužívanie systému
Na jednej strane počúvame o protivetre a dianí vo svete, ktoré má na Slovensko nezanedbateľný vplyv, na druhej strane štát sám priznáva zneužívanie sociálneho systému. Najnovšie totiž ministerstvo práce pripravuje balík opatrení proti fiktívnym náhradným starostlivostiam, špekuláciám so sirotskými dôchodkami či vyplácaniu prídavkov na deti ľuďom z tretích krajín, ktorých deti na Slovensku ani nežijú.
Minister Erik Tomáš hovorí o prípadoch, keď sa deti účelovo „prihlasujú“ na starých alebo chorých ľudí, aby po ich smrti vznikol nárok na sirotský dôchodok vo výške približne 233 eur mesačne, čo je 2 796 eur ročne. A natíska sa otázka, koľko takýchto sirôt reálne je.
Samozrejme, opozícia upozorňuje, že štát nesmie pod zámienkou boja proti zneužívaniu trestať všetkých chudobných či rómske komunity. A v tomto majú kritici pravdu – sociálny systém musí byť spravodlivý, nie represívny. Už samotná existencia takejto debaty však ukazuje, že Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré si vôbec môžu nejaký sociálny systém dovoliť.
Keď však ekonomika začala slabnúť, ukázalo sa, že krajina nemá dostatočne silnú domácu podnikateľskú vrstvu ani inovácie. Slabina slovenského sociálneho systému nespočíva v tom, že by bol „príliš sociálny“, ale v tom, ako nastavuje motivácie.
Máme vysoké odvody a relatívne silnú redistribúciu, čo zdražuje prácu a zároveň znižuje rozdiel medzi nízkopríjmovou prácou a neaktivitou. To postupne oslabuje tlak na mobilitu, podnikanie či riskovanie. Systém tak často viac odmeňuje stabilitu než produktivitu. Nejde ani tak o jeho dramatické zneužívanie, ako skôr o postupné vytváranie prostredia, kde sa mnohým neoplatí výraznejšie sa posúvať.
Veci, ktoré inde nie sú samozrejmé
V mnohých častiach sveta však ľudia od štátu nedostanú nič. Žiadny rodičovský príspevok, žiadnu podporu, žiadnu pomoc pri strate práce. Ak neprídu do práce, nemajú z čoho žiť. Na Slovensku často považujeme za samozrejmosť veci, ktoré sú inde luxusom.
Teraz pohľad do EÚ. Slovensko síce zaostáva za Rakúskom, Holandskom či Dánskom, no stále sme nad viacerými krajinami Balkánu a približujeme sa južným štátom, ako je Portugalsko. Navyše máme euro, relatívne nízku nezamestnanosť a bezpečnosť, ktorú nám mnohé západné mestá môžu závidieť.
To neznamená, že sa máme uspokojiť. Slovensko potrebuje reformy, menej korupcie, kvalitnejšie školy aj zdravotníctvo. Hovoriť však, že sa tu žije „najhoršie“, je prejav luxusného pesimizmu človeka, ktorý nikdy nemusel rozmýšľať, či bude mať zajtra pitnú vodu alebo elektrinu.
Slováci často porovnávajú svoj život s Rakúskom. Lenže svet nie je len Viedeň. Svet je aj Káhira, Moldavsko, Pakistan či veľká časť Afriky a Ázie. V tomto porovnaní pritom patríme stále medzi privilegované krajiny.
Možno teda nežijeme v ideálnom štáte. Ale rozhodne nežijeme tak zle, ako si to sami často nahovárame.