Čítanie klasikov ruskej literatúry, ako bol napríklad Fiodor Dostojevskij, nám prekvapivo môže poskytnúť pohľad do toho, čo sa deje v ruskej ekonomike. Tento znalec ruskej duše si jedného dňa do svojho denníka poznamenal slová: „Myslím, že najhlavnejšou, najzákladnejšou duchovnou potrebou ruského národa je potreba utrpenia, stáleho a neutíšiteľného, všade a vo všetkom.“
Ruská ekonomika a spoločnosť teda fungujú najlepšie, keď sú pod tlakom. A čím je tento tlak väčší, tým viac sa spoločnosť dokáže prekonať.
História nám túto schopnosť ruského národa podávať výkony pod hrozbou ukázala nespočetnekrát. Okrem období pokoja, ktoré sú pre ruskú spoločnosť veľmi ťažké, má tento prístup aj iné úskalia. Aby utrpenie mohlo fungovať a ďalej človeka burcovať k lepším výkonom, musí sa postupom času neustále zväčšovať.
Po pár rokoch si človek na utrpenie zvykne. Ľudská psychika našťastie takto funguje. Tento vzorec sa opakuje aj teraz v ruskej ekonomike. Po fáze tvrdého úsilia prichádza fáza opotrebovania, ale všetko sa deje stále vo vojnovom režime.
Limity ekonomiky pod tlakom
Práve tento vzorec sa v určitej podobe objavuje aj dnes. Ruská ekonomika prvé roky vojny nepôsobila ako systém mieriaci k zrúteniu. Naopak, dokázala sa prispôsobiť. Sankcie, izolácie a rastúce vojenské výdavky ju nezastavili, ale presmerovali. Štát začal koncentrovať zdroje do zbrojnej výroby, armády a sektorov napojených na vojnu. Tlak zvonka aj zvnútra sa stal zdrojom výkonu.
Lenže model založený na tlaku má svoje hranice. Aby ďalej mobilizoval, musí sa tlak udržiavať alebo dokonca stupňovať. To, čo v prvej fáze vyvolá mimoriadne úsilie, sa po čase mení na únavu, opotrebenie a vyčerpanie.
Ruská ekonomika sa tak dnes nachádza v bode, keď vojnový režim stále drží systém pohromade, ale zároveň začína odhaľovať jeho limity. Najvýrečnejším dôkazom závažnosti tejto situácie je fakt, že sa ruská centrálna banka prvýkrát od začiatku vojny zbavila svojich zlatých zásob a v prvých štyroch mesiacoch roku 2026 predala 900-tisíc uncí. Ruská centrálna banka tak bezpochyby reagovala na pokles príjmov z ropy a zo zemného plynu, ktoré za toto obdobie medziročne spadli o 38 percent.
Situácia v Iráne však spôsobila obrat v cenách ropy, ktorý Rusku určite pomôže. Na druhej strane je krajina medveďa z veľkej časti viazaná dlhoročnými kontraktmi so svojimi partnermi. Aktuálne vysoké ceny ropy a zemného plynu síce ruskej ekonomike pomôžu a možno zabránia ďalším predajom zlatých rezerv, ale nezbavia krajinu štrukturálnej závislosti od nerastných surovín. A tie sú cyklické.
Rusko tak nepotrebuje extrémne vysoké ceny ropy, ktoré automaticky znižujú dopyt, ale stabilne vysoké. Keby sa cena ropy v nasledujúcich niekoľkých rokoch ustálila na 80 až 100 dolároch za barel, tak by to ruskému rozpočtu bohato stačilo na pokrytie aktuálnych výdavkov a dopĺňanie štátnej pokladnice bez nutnosti siahať do rezerv. Lenže problémy tamojšej ekonomiky nemožno minimalizovať iba na ceny ropy a zemného plynu. Tie síce predstavujú jeden z dôležitých pilierov, ale nie jediný.
Miznúca pracovná sila a vojnové opotrebenie
Aktuálny problém ruského hospodárstva je na prvý pohľad opačný ako ten, ktorý rieši rad vyspelých európskych krajín. Krajinu netrápi vysoká nezamestnanosť, ale naopak, jej mimoriadne nízka úroveň. Rozbeh vojnovej ekonomiky zrazil nezamestnanosť z predvojnových zhruba 5,1 percenta na súčasných približne 2,2 percenta. V normálnych časoch by to mohlo vyzerať ako známka sily, v ruskom prípade je to však čoraz viac príznak vyčerpania.
Dôvody sú dva. Časť mladých a ekonomicky aktívnych mužov odišla do armády, či už pre mobilizáciu, alebo vysoké náborové odmeny. Zároveň prudko vzrástol dopyt po pracovníkoch v zbrojnom priemysle a v odvetviach napojených na vojnovú výrobu. Mnohé podniky prešli na nepretržitú prevádzku a trojzmenný režim. To, čo v prvej fáze vojny pomohlo ekonomiku udržať nad vodou, teda nové zákazky, vyššie mzdy a pocit mimoriadnej mobilizácie, sa teraz obracia vo svoj opak.
Práve tu je dobre vidieť problém opotrebovania. Nízka nezamestnanosť už neznamená iba dostatok práce. Znamená aj to, že firmy nemajú prístup ku kvalifikovanej pracovnej sile, musia zvyšovať mzdy rýchlejšie ako produktivitu a súťažia o čoraz menší počet dostupných ľudí.
Vojnový priemysel navyše vysáva pracovníkov z civilných sektorov, ktoré potom strácajú schopnosť rásť, modernizovať sa a udržať bežnú výrobu. Ruská ekonomika tak síce ďalej funguje naplno, ale čoraz častejšie pripomína stroj, ktorý je nútený pracovať bez prestávky a bez možnosti opravy.
To však nie je všetko. Hlavný problém totiž leží v otázkach vysokých sadzieb a nastavení celej menovej politiky.
Cena za záchranu rubľa
Strojkyňou ruskej finančnej obrany je predovšetkým guvernérka centrálnej banky Elvira Nabiullinová. Patrí k ľuďom, ktorí dokázali ruskú ekonomiku na sankčný šok pripraviť lepšie, než Západ očakával.
Keď po začiatku invázie na Ukrajinu prišiel útok na rubeľ a hrozba finančnej paniky, centrálna banka reagovala prudkým zvýšením úrokových sadzieb až na 20 percent. Tento krok bol bolestivý, ale účinný, pretože pomohol zastaviť prepad meny, stabilizovať bankový systém a získať čas.
Neskôr mohla Nabiullinová sadzby postupne znižovať. Lenže od roku 2023, keď sa ukázalo, že vojna nebude krátkou „špeciálnou operáciou“, ale dlhým vyčerpávajúcim konfliktom, sa logika menovej politiky znovu obrátila.
Ruská ekonomika sa začala prehrievať, štát pumpoval peniaze do armády a zbrojného priemyslu, mzdy rástli rýchlejšie ako produktivita a inflácia sa vracala. Centrálna banka preto musela sadzby znovu zvyšovať, aby bránila rubeľ, tlmila infláciu a udržala domáce úspory v ruskej mene.
Tu sa ukazuje jeden z kľúčových rozdielov medzi ruskou a západnou ekonomikou, ktorým je otázka dlhu. Rusko si mohlo dovoliť tvrdšiu menovú politiku aj preto, že vstupovalo do vojny s relatívne nízkym štátnym dlhom. Aj po niekoľkých rokoch konfliktu sa ruský verejný dlh pohybuje iba okolo 18 percent HDP. To dáva centrálnej banke priestor držať sadzby vysoko bez okamžitej hrozby dlhovej krízy, akú by podobné sadzby vyvolali v rade západných ekonomík.
Ruska inflácia
Lenže aj tento model má svoje hranice. Aktuálna sadzba centrálnej banky je 14,5 percenta, zatiaľ čo inflácia sa pohybuje okolo 5,6 percenta. Pre domácnosti a firmy tak vzniká zvláštna motivácia, pretože peniaze je výhodnejšie nechať ležať v banke, než ich utrácať alebo investovať.
V prvej fáze to pomáha stabilizovať menu a brzdiť infláciu. V ďalšej fáze to však začína dusiť civilnú ekonomiku. Ľudia menej míňajú, firmy odkladajú investície a bežný úver sa stáva príliš drahý.
Najviditeľnejšie je to na trhu s bývaním. Trhové hypotéky sa pri takýchto vysokých sadzbách pohybujú značne nad úrovňou, ktorú si môže dovoliť bežná domácnosť, a často presahujú 20 percent ročne. Štát sa snaží tento problém zmierňovať dotovanými hypotékami, ale aj tie sa pohybujú okolo deviatich percent a navyše platia len pre vybrané skupiny. Výsledkom je ekonomika, ktorá síce formálne zostáva stabilná, ale za cenu čoraz väčšieho odriekania.
Nabiullinovú preto v Rusku čoraz častejšie kritizujú za príliš prísnu menovú politiku. Lenže práve táto prísnosť je zároveň jedným z dôvodov, prečo sa ruský finančný systém doteraz nezrútil. V tom spočíva paradox celej vojnovej ekonomiky.
Opatrenia, ktoré ju v prvej fáze zachránili, ju v druhej fáze začínajú dusiť. Vysoké sadzby držia pohromade rubeľ a bankový systém, ale zároveň brzdia spotrebu, investície a normálny život. Aj tu sa opakuje logika ruského vojnového modelu: snaha prežiť za cenu bolesti, ktorá sa musí neustále predlžovať.
Nabiullinová ruskú ekonomiku nezachránila tým, že by túto bolesť odstránila. Zachránila ju tým, že ju dokázala rozložiť v čase. Vojna však trvá príliš dlho a bolesť určená na dočasnú stabilizáciu sa mení na trvalý stav. Len čo si na ňu spoločnosť aj ekonomika zvyknú, prestáva pôsobiť ako mobilizačná sila. Nevedie už k mimoriadnemu výkonu, ale k únave, odkladaniu normálneho života a postupnému opotrebovaniu systému.