Péter Magyar, maďarský premiér, pri príležitosti výročia podpísania Trianonskej mierovej zmluvy vyhlásil, že Maďarsko je „jediná krajina na svete, ktorá susedí sama so sebou“.
Tento výrok okamžite vyvolal ostrú reakciu na slovenskej strane. Minister zahraničných vecí Juraj Blanár ho označil za absurdný a popierajúci históriu, premiér Robert Fico hovoril o siláckych rečiach a predseda SNS Andrej Danko o politickej a historickej nevzdelanosti.
Predseda opozičnej SaS Branislav Gröhling považuje Magyarove slová za jeho prvé zakopnutie. Minister práce Erik Tomáš (Hlas) mu odkázal, že Maďarsko susedí s jednou suverénnou Slovenskou republikou. Po tom, ako PS na čele s Michalom Šimečkom koncom novembra 2025 na výjazdovom zasadnutí v Komárne položilo na stôl otázku Benešových dekrétov, teraz líder progresívcov (ne)pochopiteľne mlčí.
Výrok nie je izolovaným incidentom, zapadá do širšieho kontextu aktivít maďarských inštitúcií na Slovensku. Je to politicko-symbolický akt, ktorý otvára hlbšie otázky o tom, ako národy vnímajú svoje hranice, históriu a suverenitu v 21. storočí.
Trianon ako historická realita
Trianonská mierová zmluva z roku 1920 predstavovala právny základ pre oslobodenie z rakúsko-uhorského „žalára národov“. Pre Maďarsko znamenala koniec veľmocenských ambícií a návrat k etnickému jadru, pre Slovensko však naplnenie dlhoročných túžob po vlastnej štátnosti a ukončenie nadvlády. Zároveň umožnila vznik nových suverénnych štátov na základe princípu sebaurčenia národov, ktorý sa presadzoval v celom povojnovom usporiadaní Európy.
Aj keď môžeme chápať bolesť maďarského národa, Trianon nesmie slúžiť ako nástroj na relativizáciu dnešných hraníc. Medzinárodné právo, Helsinské dohody z roku 1975, zmluva o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci, ako aj vstup oboch krajín do Európskej únie a NATO tieto hranice jasne stabilizovali.
Opakované používanie formulácií, aké použil Magyar, otvára priestor pre revizionistické čítanie histórie, v ktorom suverenita susedných štátov vyzerá ako dočasná alebo nedokončená. Je potrebné zdôrazniť, že Trianon nebol jednostranným aktom pomsty, ale súčasťou širšieho procesu národného formovania v strednej Európe.
Slovenský národný vývoj od obrodenia cez memorandové hnutie až po vznik Československa bol organickou súčasťou týchto dejín. Ignorovať tento kontext a redukovať celú epochu na maďarský naratív víťazov a porazených bráni skutočnému historickému vyrovnaniu.
Tri desaťročia pokusov o zmierenie
Slovensko-maďarské vzťahy sa už viac ako tri desaťročia pohybujú medzi spoluprácou a nedôverou. Po páde komunizmu sa objavili viaceré pokusy o historické zmierenie. Slovenská politická reprezentácia sa ospravedlnila Židom za príkoria počas vojnového slovenského štátu a odsúdila princíp kolektívnej viny voči Nemcom. Podobné gesto malo vzniknúť aj medzi Slovákmi a Maďarmi. Narazilo však na rozdielne pohľady na vlastné dejiny.
Kým Slovensko očakávalo pomenovanie maďarizácie či Viedenskej arbitráže, maďarská strana nebola pripravená otvárať všetky historické témy. Napriek tomu sa podarilo dosiahnuť aspoň niektoré dôležité dohody. Kľúčová bola najmä slovensko-maďarská zmluva z roku 1994, v ktorej Budapešť uznala nedotknuteľnosť hraníc.
Ani to však neukončilo historické spory. Neúspešne sa skončili aj neskoršie iniciatívy parlamentov a biskupských konferencií vrátane výzvy „Odpúšťame a prosíme o odpustenie“ z roku 2006.
Práve táto skúsenosť ukazuje, že problémom nikdy nebola samotná existencia maďarskej menšiny na Slovensku, ale odlišné chápanie minulosti a postavenia národa za hranicami vlastného štátu. Preto aj dnes platí, že dobré susedské vzťahy sa budujú na vzájomnom rešpekte k suverenite, nie na historických nárokoch.
„Felvidék“ pretvára realitu
Výrok Pétera Magyara nie je osamotený. Súbežne prebieha dlhodobá kultúrna a symbolická aktivita, ktorej ktorá vyvrcholila darovaním encyklopédie „Slovensko – historický Felvidék“ veľvyslancom Maďarska Csabom Baloghom slovenským inštitúciám.
Termín „Felvidék“ sa ako označenie severných častí bývalej monarchie výraznejšie presadil až v 19. storočí v období maďarizácie. Nie je to starobylý, neutrálny názov pre celé územie dnešného Slovenska, ale relatívne nový konštrukt spojený s centralistickou politikou Budapešti.
V maďarskom vydaní encyklopédie došlo k dominantnému pomaďarčeniu názvov miest a k rámcovaniu celého Slovenska ako maďarského historického regiónu. Takýto prístup presahuje rámec legitímnej prezentácie kultúrneho dedičstva maďarskej menšiny.
Stáva sa pokusom o presadenie alternatívneho historického naratívu, v ktorom slovenská štátnosť a identita ustupujú do pozície regionálnej poznámky pod čiarou. Toto prekrstenie suverénneho štátu na „historický Felvidék“ je formou mäkkého iredentizmu, ktorá podkopáva vzájomnú dôveru.
Nie je to nič nové. Už v roku 1990 vyhlásil maďarský premiér József Antall, že sa cíti byť premiérom 15 miliónov Maďarov, a dnes sa tá istá expanzívna logika prejavuje cez propagáciu Felvidéku namiesto suverénneho Slovenska.
Suverenita ako základ
Suverenita nie je prázdny pojem. Je to základný pilier stabilného medzinárodného poriadku. Zahŕňa právo každého štátu na nedotknuteľnosť hraníc, územnú celistvosť a slobodné formovanie vlastného historického príbehu. Keď jeden sused naznačuje, že hraničí „sám so sebou“, implicitne spochybňuje plnohodnotnú existenciu druhého štátu ako suverénneho subjektu.
V dnešnej Európe, ktorá čelí demografickým, energetickým a bezpečnostným výzvam, je takéto relativizovanie kontraproduktívne.
Slovensko a Maďarsko zdieľajú mnoho spoločných záujmov, od regionálnej infraštruktúry cez hospodársku spoluprácu až po ochranu tradičných hodnôt pred unifikovaným progresivistickým tlakom. Platforma V4 má zmysel práve vtedy, keď národné štáty vystupujú ako rovnocenní partneri, nie ako dediči historických krívd.
Lepšie vzťahy si vyžadujú vzájomný rešpekt. Bez rešpektu k výsledkom mierových zmlúv, k štátnosti a právu Slovákov na vlastný pohľad na spoločné dejiny zostávajú všetky deklarácie o priateľstve len prázdnymi slovami.
Realizmus namiesto nostalgie
Realizmus v zahraničnej politike odmieta dva extrémy: naivný internacionalizmus, ktorý popiera národné identity, a revizionistický nacionalizmus, ktorý ignoruje realitu 21. storočia. Maďarsko má právo starať sa o svojich krajanov za hranicami, ale výlučne v rámci rešpektu k suverenite susedov. Slovensko musí jasne hájiť svoje záujmy, pričom zostáva otvorené pragmatickej spolupráci.
Péter Magyar a slovenskí predstavitelia majú možnosť posunúť bilaterálne vzťahy na novú úroveň. To si vyžaduje upustenie od symbolických gest, ktoré dráždia a polarizujú, a sústredenie sa na konkrétne projekty v hospodárstve, energetike, doprave a kultúrnej výmene založenej na reciprocite.
Historické naratívy budú vždy čiastočne odlišné, a to je prirodzené dedičstvo našich dejín. Dôležité je, aby tieto rozdielnosti neblokovali spoločnú budúcnosť.
Suverénne Slovensko nie je historickou provinciou ani „Felvidékom“. Je to plnohodnotný európsky štát s vlastnou kontinuitou, kultúrou a právom na existenciu. Maďarsko rovnako nie je izolovaným ostrovom, ale susedom suverénnych štátov. Len vzájomné uznanie tejto reality môže vytvoriť predpoklady pre skutočne dobré, trvalé a prospešné susedské vzťahy.