Predtým bolo otváranie zložitých káuz najmä výsadou veľkých redakcií. Tie mali k dispozícii plne funkčné, skúsené tímy a dostatočne veľké rozpočty. Lenže s nástupom sociálnych sietí a po finančnej kríze v roku 2008 sa začalo všetko pomaly otáčať proti mediálnym domom.

Globálna zmena médií

V tomto prípade nejde len o český problém. Je to globálna zmena mediálneho prostredia, ktorá sa v strednej Európe prejavuje po svojom. Priestor, ktorý predtým patril veľkým redakciám, dnes obsadili iní hráči.

OSINT analytici (Open Source Intelligence, spravodajské informácie z otvorených zdrojov, poznámka redakcie), politickí marketéri, rôzni aktivisti alebo jednoducho anonymní ľudia s dobrou motiváciou a dostatkom času. Strhnúť na seba pozornosť je v tomto prostredí každodenným bojom a Paukner ho hrá mimoriadne dobre.

Jeho metódou je ťaženie z otvorených zdrojov. A práve v tom spočíva sila aj pasca toho, čo robí. Samotná verejná informácia pôsobí nevinne, pretože je overiteľná a zdanlivo neutrálna. Lenže do obehu nikdy nevstupuje sama. Niekto ju musí nájsť, dať do kontextu, načasovať a ukázať prstom, kto je v tomto príbehu zloduch.

Nová investigatíva už nestojí na tom, že niekto vynesie tajnú zložku z ministerstva. Všetko už dávno leží na stole, počnúc katastrom a končiac starými snímkami zo sociálnych sietí. Ide len o to, kto dokáže tieto čriepky poskladať do výbušného celku.

Pauknerove texty preto nefungujú ako klasické články. Je to skôr munícia. A toto prirovnanie nie je len obrazné, pretože jednou z dôležitých liniek je muničná iniciatíva. Každá spomenutá zmluva alebo meno majú v čitateľovi vyvolať pocit, že sa pozerá na prepletený systém klientelizmu a mediálneho krytia.

Tieto spojenia môžu byť presné, niekedy sú však dosť prepálené. Na tom však nezáleží. Hlavné je, že čitateľ dostane do ruky mapu. A len čo ju raz prijme za svoju, začne podľa nej vnímať celú politiku.

Konflikt ako distribučný kanál

Skutočný problém preto nie je iba v tom, či má Thomas Paukner pravdu v každej jednotlivej kauze. Dôležitejšia je otázka, prečo pre jeho štýl práce vôbec vznikol taký obrovský priestor.

Zrodil sa v novom informačnom svete, ktorý je oveľa rýchlejší, agresívnejší a menej prehľadný. Lenže aj v ňom narážajú všetci noví hráči na klasický problém sliepky a vajca. Zásadnou otázkou zostáva, ako sa dostať do stredu pozornosti, keď vás zatiaľ nikto nepozná, a ako verejnosti dokázať svoju relevanciu, keď o ňu práve v tej chvíli ešte len bojujete.

Práve spor so Seznamom.cz ukazuje, že Paukner tento rébus vyriešil veľmi múdro. Nešiel len po jednotlivých kauzách, ale vyvolal konflikt s hlavným filtrom českej verejnej debaty. A to nie je len vedľajšia epizóda, ale samotné jadro celej operácie.

Vôbec pritom nemusíme prijať Pauknerovu verziu, že Seznam.cz jeho texty na platforme Médium zámerne „priškrcoval“ alebo preňho menil pravidlá. Podstatné je, že si zo sporu s najsilnejším hráčom na trhu urobil vlastný distribučný kanál. Kým písal o zákazkách alebo zbrojároch, bol len jedným z mnohých anonymov, ktorí tvrdia, že odhalili megakauzu.

Vo chvíli, keď ukázal prstom na Seznam.cz, sa pravidlá hry otočili. Zrazu už nešlo o to, čo tvrdí o hnutí STAN alebo Strnadovcoch, ale o debatu, či najväčší český internetový gigant nerozhoduje o tom, čo ľudia smú a nesmú čítať.

V tom spočíva jeho najväčšia komunikačná sila. Každý protiúder okamžite otáča vo svoj prospech. Keď Seznam jeho text odmietne, má hneď v ruke dôkaz, že si korporátne médiá nechcú robiť svoju prácu. Keď novinári z Denníka N začnú pátrať po jeho identite, zistia, že namiesto kauzy lovia autora.

A keď veľké redakcie riešia, kto stojí za profilom, interpretuje to ako potvrdenie, že trafil citlivé miesto. Je to dokonalá slučka, v ktorej platí, že čím viac sa inštitúcie bránia, tým viac mu pomáhajú upevňovať príbeh o systéme, ktorý sa snaží nepohodlného kritika umlčať.

Paukner sa sťažuje, že ho mainstream nechce pustiť dovnútra, a práve vďaka tejto sťažnosti sa stáva jeho súčasťou. Nečaká, kým si ho médiá všimnú, ale donúti ich k tomu. A vo chvíli, keď sa novinári začnú verejne pýtať, kto to vlastne je, má vyhrané. Anonymný účet prerástol do celoštátnej agendy a samotný rozruch sa stal potvrdením jeho vlastného vplyvu.

Architekt situácií a interpretácia moci

Zvláštnou kapitolou je fakt, že Paukner nefunguje len ako zdroj káuz, ale rovno aj ako komentátor propagandy. Keď publiku vysvetľuje zasvätené taktiky ako stealing thunder (vziať niekomu vietor z plachiet) alebo false bait (falošná návnada), zabíja dve muchy jednou ranou.

Učí čitateľov čítať politickú komunikáciu s väčšou podozrievavosťou a sám sebe dodáva legitimitu. Tým jasne naznačuje, že nie je len ďalší anonym, ale vidí politikom do kariet a pozná pravidlá hry, ktorú tu s verejnosťou hrajú.

Týmto ťahom sa posúva z úlohy obyčajného oznamovateľa do úlohy sprievodcu. Samotná kauza môže byť zložitá a preťažená odkazmi, ale tento mechanizmus moci je pre čitateľov zrazu úplne zrozumiteľný a získavajú tak pocit, že odhalili účelové zahmlievanie a snahu vyrábať dymovú clonu.

Práve preto je Paukner taký nebezpečný protivník. Vystupuje ako architekt situácií. Kauzu načasuje, vopred popíše, ako sa bude protistrana brániť, a samotnú reakciu systému potom rovno integruje do svojho príbehu.

Vytvoril dokonalú pascu, v ktorej sa každá reakcia otáča proti oponentom. Mlčanie sa v tomto kontexte vníma ako zametanie pod koberec, obhajoba sa berie ako dôkaz strachu a pátranie po jeho identite ukazuje, že trafil citlivé miesto.

Či už sa po jeho textoch rozbehne vyšetrovanie, alebo ticho vyšumia, Paukner vyhráva. V prvom prípade získava auru človeka, ktorý rozkopol mravenisko. V druhom má ďalší dôkaz o prehnitom systéme, ktorý chráni vyvolených. Jeho výkladový rámec víťazí tak či tak. Nehrá totiž len o pravdivosť jednotlivých tvrdení, hrá o interpretáciu celého verejného priestoru.

Hon na jeho skutočnú identitu, či už ide o jednotlivcov, PR tím alebo celú informačnú operáciu, je preto vlastne druhoradý. Skutočný Pauknerov odkaz spočíva v tom, že ukázal cestu. Vzal otvorené dáta, poskladal z nich výbušný príbeh, vyvolal stret s médiami a nechal samotný systém, aby z anonymného účtu urobil celoštátnu tému.

Ukázal, že na rozhýbanie debaty nepotrebujete vlastniť noviny. Stačí len pochopiť, že verejné dáta sú dnes regulárnou zbraňou. A kto dokáže ovládnuť ich výber, rytmus a distribúciu, ten skrátka diktuje pravidlá hry.