Úlohou budúcich historikov bude prísť na to, prečo sa Donald Trump skutočne rozhodol zaútočiť na Irán. Urobil krok, pred ktorým všetci jeho predchodcovia v Oválnej pracovni cúvli, hoci dôvody naň zostávajú viac-menej nezmenené.
Bol hlavným spúšťačom tlak izraelského premiéra, boj o ropu alebo snaha o záchranu amerického dolára? Išlo len o stávku na šťastie v ilúzii, že sa na Blízkom východe podarí zopakovať priaznivý scenár z Venezuely? Alebo prezident počítal s tým, že rázna demonštrácia sily zabezpečí Spojeným štátom lepšiu rokovaciu pozíciu pred kľúčovými rokovaniami s Čínou?
Nech už bol bezprostredný motív akýkoľvek, dnešná realita je neúprosná: máme tu šesťtýždňový konflikt, silne obmedzenú prevádzku v Hormuzskom prielive, drahú ropu a zdevastovanú infraštruktúru v celom regióne.
Ak však prestaneme vnímať tento konflikt iba cez prizmu morálky alebo okamžitých taktík, odhalí sa nám oveľa hlbšia pravda. V priamom prenose sledujeme prejavy úpadku amerického impéria.
Koniec absolútnej vojenskej nadvlády
Zmeňme však perspektívu. Odhliadnime od morálnych súdov a pozrime sa na tento konflikt ako na jasný príznak úpadku americkej hegemónie. Paradoxom je, že Spojené štáty sa rozhodli zaútočiť na Irán práve v okamihu, keď ich imperiálna sila slabne.
Samotné znovuzvolenie Donalda Trumpa možno vnímať ako prejav tohto ústupu z globálnej scény. Bežní Američania sú unavení z úlohy svetového policajta. Trápia ich chátrajúca domáca infraštruktúra, inflácia a strata kúpnej sily a oprávnene sa pýtajú, prečo Washington desaťročia riešil problémy celého sveta na úkor tých domácich. Zapojenie sa do iránskeho konfliktu teraz tento štrukturálny úpadok odhaľuje v plnej nahote.
Spomeňme si na inváziu do Iraku v roku 2003, ktorá sa pod heslom „šok a hrôza“ stala prehliadkou absolútnej technologickej a konvenčnej vojenskej nadradenosti. V prípade Iránu je situácia diametrálne odlišná. Hoci Teherán nepochybne utrpel drvivé počiatočné straty, dokázal úder absorbovať. A aj po šiestich týždňoch si zachoval schopnosť asymetrickej odvety vrátane kritického ochromenia dopravy v Hormuzskom prielive. Mýtus o obrovskej vojenskej dominancii USA sa rozplynul.
Iránsky odpor navyše odhalil ďalšiu dlhodobú zraniteľnosť, ktorá potvrdzuje pád impéria: ustrnutie vo vojenskej doktríne. Washington vyslal k perzským brehom úderné zoskupenia lietadlových lodí, teda multimiliardové kolosy, ktoré boli v 20. storočí vrcholným nástrojom americkej projekcie sily.
Dnes však pôsobia ako zraniteľný anachronizmus. Iránski stratégovia si starostlivo vzali ponaučenie z prebiehajúcej vojny na Ukrajine. Tá po štyroch rokoch jasne dokázala, že tradičné a extrémne drahé prostriedky, či už ide o ťažké obrnené vozidlá, alebo veľké vojnové lode, strácajú svoju efektívnosť. V modernej vojne už nerozhoduje hrubá oceľ, ale sofistikované roje lacných dronov a presné protilodné rakety, ktoré dokážu hegemónovi zasadiť paralyzujúcu ranu za zlomok ceny.
Strata schopnosti adaptácie je predsa len jedným z najstarších príznakov upadajúceho impéria. Nie je to žiadna novinka, stačí si spomenúť na starý Rím, ktorého kedysi neporaziteľné légie nakoniec nedokázali pružne čeliť asymetrickým taktikám barbarov na svojich hraniciach.
Ekonomické trhliny a erózia petrodolára
Ako teda hodnotiť tento aktuálny konflikt z pohľadu historických pádov impérií? Prebiehajúca vojenská akcia totiž americký úpadok nevyrieši. Aj v prípade drvivého úspechu, aký hlása Trump, by išlo len o zdržovaciu taktiku.
Nejde o žiadne veľké strategické víťazstvo, tento konflikt funguje skôr ako urýchľovač histórie. Keby k útoku nedošlo, pochybnosti o americkej vojenskej hegemónii by len naďalej ticho tleli pod povrchom. Teraz sa však naplno prejavujú v ekonomickej realite.
Konflikt predovšetkým dramaticky prehlbuje deficit amerického štátneho rozpočtu. Pripomeňme, že hlavným motívom Trumpovej agresívnej colnej politiky v roku 2025 bola snaha zvrátiť bilanciu zahraničného obchodu a naplniť štátnu pokladnicu. Táto stratégia sa však v konečnom dôsledku ukázala ako fiasko.
Administratíva musela čiastočne ustúpiť od ciel, pričom sa nepodarilo odvrátiť negatívne makroekonomické dôsledky. Súčasné vysoké ceny ropy a zemného plynu síce môžu krátkodobo podporiť americký energetický export, ale tento prínos má svoje limity. Enormné ceny energií totiž dopadajú predovšetkým na Európu, ktorú uvrhujú do hlbokých ekonomických ťažkostí. Ekonomické vysávanie vlastných kľúčových spojencov je tou najhoršou možnou stratégiou na udržanie globálneho impéria.
Zároveň tiká časovaná bomba v podobe amerického dlhu a financovania samotného konfliktu. Prezident sa zámerne vyhýba pojmu „vojna“, aby nemusel žiadať Kongres o schválenie a vyhol sa tak legislatívnym obmedzeniam. Ale aj asymetrické vojenské operácie pohltia astronomické sumy.
Spojené štáty sa navyše budú musieť vyrovnať s ďalšou vlnou sekundárnej inflácie. Aj keby bol jej rozsah obmedzený, úplne to paralyzuje Trumpovo želanie výrazne znižovať úrokové sadzby. Výnosy amerických štátnych dlhopisov tak zostanú pod tlakom a budú rásť.
K tomuto rastu prispieva navyše ďalší nebezpečný faktor: centrálne banky rozvíjajúcich sa krajín, ako je Turecko, sa musia zbaviť obrovského množstva amerických dlhopisov, aby podporili svoje vlastné kolabujúce meny. Tie oslabujú práve pod tlakom geopolitickej neistoty a nutnosti financovať extrémne drahé dodávky ropy. A to ešte nikto nedokáže vyčísliť, akú časť svojich rezerv v amerických aktívach budú musieť predať bohaté blízkovýchodné ropné monarchie na povojnovú obnovu.
Celý tento reťazec udalostí nakoniec ústi do kľúčovej otázky: udrží si americký dolár status svetovej rezervnej meny? Hegemónia petrodolára sa rozpadá. Irán jasne dáva najavo, že za svoje komodity a potenciálne aj za akési de facto tranzitné poplatky v Hormuzskom prielive bude požadovať platby v iných menách.
Zásadné je, že si túto nevyhnutnosť uvedomilo aj mnoho ďalších štátov. Konflikt ich prinútil urýchlene hľadať alternatívne zdroje surovín a budovať paralelný platobný systém mimo dosahu oficiálnych trhov ovládaných dolárom.
Koniec éry globálneho prebytku
Posledným a z dlhodobého hľadiska možno vôbec najpodstatnejším aspektom tohto konfliktu je odhalenie štrukturálneho nedostatku energie a surovín. Éra ich globálneho prebytku sa definitívne chýli ku koncu. S ňou sa končí aj Pax Americana, systém, ktorý stál na americkej záruke plynulých dodávok a globálnom prerozdeľovaní zdrojov.
Dôvodov na tento posun je niekoľko. Geopolitika sa už netočí výlučne okolo ropy – kritických strategických surovín pribúda a úzkym hrdlom sa stáva už len ich samotné spracovanie. Trpkou iróniou súčasnosti je, že hoci sa Západ horlivo snaží budovať bezuhlíkové ekonomiky, iránska kríza nám nemilosrdne pripomenula našu pretrvávajúcu závislosť od fosílnych palív. Skutočnou Achillovou pätou je pritom zemný plyn. Jeho nedostatok odhaľuje absolútnu nepripravenosť našej energetickej transformácie na nadchádzajúce desaťročie.
Obnoviteľné zdroje, vyhlasované za spásu 21. storočia, potrebujú na stabilné fungovanie záložné kapacity, ktoré pokryjú výpadky, keď nesvieti slnko a nefúka vietor. Túto úlohu doteraz plnili flexibilné plynové elektrárne.
Vzhľadom na globálny nedostatok a extrémne ceny plynu sa však tento model rúca. To je, mimochodom, dôvod, prečo na mnohé rozvojové krajiny napriek ich masívnym investíciám do zelenej energie čaká paradoxná renesancia uhlia, čím sa celý globálny ekologický prínos vymaže. Teoretickou bezuhlíkovou alternatívou je síce jadrová energia, ale Západ do veľkej miery stratil schopnosť stavať nové bloky v primeranom čase, čo ich cenu vyháňa do astronomických výšok.
Pre nás, Európanov, tak iránsky konflikt a slabnúci vplyv Spojených štátov fungujú predovšetkým ako brutálny budíček a urýchľovač histórie. Politickou témou číslo jeden na nadchádzajúce mesiace a roky už nebude len teoretická debata o dekarbonizácii, ale základná otázka hospodárskeho prežitia: ako si kontinent zabezpečí stabilnú a cenovo dostupnú energiu vo svete, v ktorom Spojené štáty už nezaručujú bezpečný a plynulý chod vecí?