Dva podstatné rozdiely medzi Hegerom a Radičovou

V pondelok sme si pripomenuli desať rokov, čo padla vláda Ivety Radičovej. Tento text bude o dvoch rozdieloch, ale rovnako dôležité sú aj dve podobnosti.

Tá prvá je, že vláda je mimoriadne rozhádaná, definuje ju neustály prúd konfliktov. Druhá podobnosť je tá, že ľudia, ktorí skúšajú meniť krajinu k lepšiemu, aspoň niektorí z nich, majú teraz opäť príležitosť.

Lenže práve to, ak pridáme tie neustále konflikty, je aj zdrojom frustrácie.

Otázka pre tento text ale znie: Hoci je dnes situácia v Matovičovej koalícii azda po každej stránke horšia, konflikt strieda konflikt, ako je možné, že Hegerova vláda to dokáže ustáť?  

Čím sa to Hegerova vláda líši od Radičovej kabinetu?

Faktory sú dva.

Po prvé, Radičovú tie nekonečné konflikty unavovali a vyčerpávali, až ju dohnali do úplného rohu. Nemali by sme zabudnúť, že sama tiež mnohé spory eskalovala a hrotila. Aj vo vlastnej strane (Mikloš), aj vo vláde (Figeľ, Sulík), aj voči opozícii.

A Heger? To je iný prípad. Každé ráno sa tvári, akoby nebolo včerajška. To, čo Radičová nedokázala uniesť, Heger ignoruje. A ešte sa pri tom usmieva.

Nejde len o neho, ide to všetkým. Matovič, Sulík, Kollár, Remišová, Kolíková… oni si na to jednoducho zvykli.

Krajinu, ako vidieť na prieskumoch verejnej mienky, to irituje, ale vládni politici sa každé ráno budia do slnečného dňa.

Sú ako maturanti, ktorí majú stále čas. A možno dúfajú, že pre pandémiu budú maturity nejaké iné, že komisia (voliči) prižmúri očko.

Je tu však aj druhý rozdiel, možno vážnejší.

Zahraničná politika. Radičovej vláda tiež kopila problémy, ktoré nedokázala riešiť, ale jeden konflikt bol iného druhu. Euroval musel prejsť, lebo EÚ. Fico zneužil Dzurindov precedens, ktorý tiež predtým z opozície nehlasoval za európsku zmluvu, keď to podmienil domácou témou, a vláda padla.

Súčasná koalícia sa poučila a zahraničnú politiku ignoruje s rovnakým úsmevom ako pri straníckych hádkach. Green New Deal a koniec spaľovacích motorov po roku 2035? Ticho. Fond obnovy a dotovanie niečoho, čo nie je vždy náš záujem a potreba? Ticho. Sekírovanie Poľska za niečo, čo máme na Slovensku „poľskejšie“ ako Poľsko? Tichučko. Vnútorné oslabovanie V4? Ticho. Nakupovanie amerických zbraní, akoby sme boli Izrael? Ticho. Sulíka už nezaujíma ani eurozóna, kedysi jeho srdcovka.

Existuje len jedna výnimka a práve vtedy sa vláda zatriasla.

Bol to Sputnik a proxy spor o vzťahu k Rusku a EÚ, keď išlo o Európsku liekovú agentúru a schválenie Sputnika bez jej súhlasu. Vtedy sa viacerí koaliční poslanci spätili, tí najprogresívnejší odišli do opozície. Matoviča nahradil Heger.

Slovensko na to doplatilo, lebo Sputnik mohol pomôcť desiatkam tisíc Slovákov, namiesto toho bol zdiskreditovaný a vyvezený. Neprerobili sme na ňom ani euro, na rozdiel od Astry. Ale aj o tom je už vo vláde radšej ticho.

Druhý rozdiel je ale, zdá sa, poučenie z konca Ivety Radičovej. Kým sa vláda nerozháda na spore voči Bruselu, môže sa každé ďalšie ráno usmievať.