Miška Kolenčíková je v paliatívnej starostlivosti, pri ktorej už cieľom liečby nie je úplné vyliečenie, ale zmierňovanie ťažkostí a zabezpečenie čo najlepšej kvality života. Napriek náročnej situácii premieňa toto obdobie na tvorivý rozprávkový projekt pre svoje deti aj okolie. Spolu so synmi vo veku osem a desať rokov vytvára Viloriu – čarovný svet miniatúrnych domčekov, postavičiek, víl a škriatkov.
Výrobou kreatívnych domčekov pomáha nielen sebe, ale ich predajom aj deťom v nemocniciach – aby aj ony mohli v týchto priestoroch na chvíľu zabudnúť na svoje starosti a ponoriť sa do sveta fantázie.
Zrodil sa nápad
„Viloria vznikla z túžby vytvoriť niečo, čo po mne zostane nielen mojim synom, ale prinesie radosť aj ďalším rodinám. Nie je to len o miniatúrnych domčekoch. Je to pozvanie na chvíľu spomaliť, odložiť telefóny, sadnúť si spolu za stôl a tvoriť,“ vraví pre Štandard mama Miška, ktorá verí, že deti nepotrebujú dokonalé hračky, ale spoločné zážitky.
Keď si vymaľujú vlastný domček, vymyslia mu meno, vytvoria okolo neho malú záhradku a vlastný príbeh, vzniká podľa nej niečo oveľa cennejšie než hotový výrobok – chvíle strávené spolu. Pre zakladateľku projektu je Viloria dôkazom, že aj z náročného životného obdobia môže vzniknúť niečo, čo rozdáva radosť, spája ľudí a zbližuje rodiny.
„Keď som si uvedomila, že čas je to najcennejšie, čo môžem svojim synom dať, chcela som vytvoriť niečo, čo nám prinesie spoločné chvíle už dnes a zároveň im zostane aj do budúcnosti,“ hovorí mama, ktorá si praje, aby jej dvaja synovia mali na ňu pekné a hmatateľné spomienky, keď tu už pre nich nebude.
Prvý domček, ktorý vyrobila, vznikol práve z tejto myšlienky a celkom spontánne. Ako Miška spresňuje, keď ho jej synovia videli, okamžite začali rozmýšľať, kto v ňom býva, ako sa volá a čo každý deň zažíva.
„Vtedy som si uvedomila, že nejde len o domček, ale o začiatok celého čarovného sveta Vilorie,“ rozpráva mama, ktorá sa napriek svojmu ochoreniu v pokročilom štádiu usmieva.
Postupne sa z jedného domčeka stal celý svet Vilorie – miesto plné fantázie, príbehov a radosti, o ktoré sa dnes môže podeliť aj s ďalšími rodinami. Je to miesto, ktoré podnecuje detskú fantáziu, domov pre víly a škriatkov, kde si každé dieťa môže vymyslieť vlastný príbeh.
Miška približuje, že tvorenie bolo súčasťou jej života oveľa skôr, než vznikol projekt. Dvanásť rokov navrhovala a ručne vyrábala svadobné oznámenia, pozvánky a ďalšie papierenské doplnky na svadby a rôzne podujatia.
Bola to pre ňu práca plná detailov, kreativity a radosti z vytvárania niečoho jedinečného.
„Po prvom ochorení, narodení detí a počas obdobia covidu sa táto kapitola postupne uzavrela,“ hovorí o období, keď prvýkrát začala navštevovať priestory nemocnice. „Keď mi ochorenie do života prišlo druhýkrát, tvorenie dostalo nový zmysel,“ zdôveruje sa mama dvoch chlapcov, ktorá spolu s nimi aj vymyslela samotný názov projektu – Viloria.
„Je to spojenie niečoho, kde bývajú víly, ale v malých zlatučkých vilách,“ vraví s tým, že vďaka tomuto projektu môže opäť tvoriť, tentoraz pre deti, rodiny a spoločné zážitky.
Tvorenie Miške pripomína, že aj keď si človek nemôže vybrať všetko, čo mu život prinesie, vždy si môže vybrať, čo po sebe zanechá. „Keď navrhujem nový domček alebo vidím deti a rodiny, ako si ho maľujú a vytvárajú mu vlastný príbeh, mám pocit, že robím niečo, čo bude žiť ďalej,“ konštatuje.
V paliatívnej starostlivosti si podľa nej človek začne oveľa viac uvedomovať hodnotu času. „Preto sa snažím každý deň využiť na niečo, čo prinesie radosť iným,“ vraví a dodáva, že ak jej domčeky budú naďalej spájať rodiny, rozžiaria nemocničné chodby alebo vyčaria úsmev dieťaťu, bude mať pocit, že Viloria splnila svoj zmysel.
„To mi dáva silu pokračovať,“ dodáva.
Ako tvorenie spojilo rodinu a susedov
Spočiatku bola výroba domčekov a postavičiek len spoločnou rodinná aktivita. „Chceli sme si so synmi vytvoriť vlastný rozprávkový svet a tráviť spolu čas,“ konštatuje dvojnásobná mama.
Zlom podľa nej nastal vo chvíli, keď prvé domčeky umiestnili do predzáhradky pred svojím domom.
Prvú predzáhradku vytvorili mama a jej synovia úplne sami. „Vysadili sme bylinky, každú označili menovkou a medzi ne umiestnili prvé domčeky,“ približuje Miška tvorbu tejto záhradky, ktorá im trvala asi tri hodiny.
Ľudia sa podľa jej slov pri nich začali zastavovať, fotografovali si výtvory, vracali sa tam s deťmi a pýtali sa, kde sa domčeky vzali a či by si ich mohli namaľovať aj oni: „Vtedy som si uvedomila, že domčeky neprinášajú radosť len nám, ale dokážu spájať aj úplne cudzích ľudí.“
Tvorenie napokon nespojilo len jej rodinu, ale aj susedov a ľudí z okolia, s ktorými začali spoločne skrášľovať ich okolie na Kramároch v hlavnom meste. Ako Miška poznamenáva, veľkú radosť jej robí, keď sa do budovania predzáhradiek zapájajú celé rodiny s deťmi.
Zatiaľ čo niektoré susedy pomáhali vyčistiť priestor pred domom, aby tam vysadili kvety, deti prinášali do záhradky vlastnoručne namaľované domčeky. Postupne tak vznikol susedský kútik – miesto, kde sa teraz môžu všetci stretnúť, posedieť si pri káve a porozprávať sa.
Susedské stretnutie spojilo malých aj veľkých
Jedno takéto stretnutie sa uskutočnilo aj nedávno. Spojilo susedov, deti aj ich rodičov pri spoločnom tvorení.
„V spolupráci s OZ Kramársky susedský život sme pripravili podujatie, na ktorom si deti maľovali vilorijské domčeky a vytvárali pre ne vlastné príbehy,“ vraví mama Miška a dodáva, že atmosféra bola veľmi príjemná, plná smiechu, rozhovorov a tvorivej energie.
„Domčeky nemaľovali iba deti, do tvorenia sa zapojili aj rodičia,“ približuje pre Štandard Michaela Paľušová, zakladateľka občianskeho združenia, ktoré zakúpilo všetky domčeky a farby potrebné na vytvorenie ďalšej takejto predzáhradky.
Ako organizátorka tohto dňa dodáva, že od dospelých mala pozitívne reakcie, napríklad: „Bolo perfektné na hodinu vypnúť a niečo tvoriť.“
Z tohto stretnutia nakoniec vznikla nová predzáhradka, ktorá dnes robí radosť obyvateľom aj okoloidúcim. „Postupne do nej pribudli domčeky, ktoré si deti na podujatí samy namaľovali,“ konštatuje Miška s tým, že každý z nich je jedinečný a nesie v sebe kúsok fantázie svojho malého autora.
Deti tak podľa Michaely Paľušovej navyše nadobudnú aj vzťah k prírode, keď chodia záhradku polievať, hrajú sa v nej s domčekmi a premiestňujú ich, čomu sa veľmi teší.
Ako domček vzniká
Miška priblížila samotný proces tvorby domčekov od prvých krokov. „Najskôr navrhnem jeho tvar a drobné detaily tak, aby mal vlastný charakter a príbeh,“ opisuje. Potom ho vytlačí na 3D tlačiarni z ekologického PLA materiálu, ručne skontroluje, očistí a pripraví na maľovanie.
Objasňuje však, že to najdôležitejšie sa deje až potom. „Domček ožíva v rukách detí a rodičov, ktorí mu farbami, menom a vlastnou fantáziou ‚vdýchnu život‘,“ hovorí zakladateľka projektu a dodáva, že každý hotový domček je preto originál.
Miška má na starosti väčšinu návrhov, prípravu modelov aj výrobu domčekov. Je však veľmi rada, že sa k nej pripojili zakladateľka občianskeho združenia Michaela (projektová koordinátorka) a Robert (technický špecialista) Paľušovci, keďže by celú logistiku, prezentácie, návrhy a workshopy v pokročilom štádiu choroby už nezvládla.
„Robo je tichý motor, Michaela je moja kópia, ideme ruka v ruke,“ hovorí o svojom tíme mama, ktorá vyzdvihuje aj synov z oboch rodín, ktorí sú neoddeliteľnou súčasťou projektu.
Ako odhaľuje, sú ich prvými testermi, kritikmi aj nekonečným zdrojom nápadov. „Často prídu s menami postavičiek, vymýšľajú ich príbehy alebo povedia, čo by sa im na domčekoch páčilo,“ vysvetľuje Miška. Mama chlapcov vraví, že deti občas prídu s ulomeným komínom domčeka alebo nestabilným hríbikom, čo je pre nich dôležitý moment testovania. Ak teda výrobok neprejde ich testovaním, do ponuky nejde.
Rozprávkový svet tu zostane navždy
Ako mama s onkologickým ochorením vraví, takéto tvorenie jej zároveň pomáha hovoriť so synmi o náročných témach, na ktoré by sa inak hľadali slová len veľmi ťažko.
„Keď spolu maľujeme alebo vymýšľame príbehy pre domčeky, vzniká prirodzený priestor na otázky, obavy aj úprimné rozhovory,“ zdôveruje sa Miška a konštatuje, že sa niekedy práve pri tvorení povie to najdôležitejšie.
„Často sa so synmi usmejeme pri mojom obľúbenom domčeku a hovorím im, že raz v ňom budem bývať, keď sa premením na vílu,“ hovorí Miška.
Ako vysvetľuje, je to ich vlastný rozprávkový spôsob, ako hovoriť aj o veciach, ktoré nie sú jednoduché. Deťom tento spôsob zároveň dáva priestor chápať ich vlastným tempom a s nádejou namiesto strachu. Ako však priznáva, nie vždy sa jej to skutočne darí.
„Predstavujem si, že po Bratislave a raz možno aj po ďalších mestách budú vznikať malé vilorijské predzáhradky,“ sníva Miška. Verí, že s každým novým namaľovaným domčekom sa budú tieto miesta postupne rozrastať a spolu s nimi budú pribúdať aj nové príbehy.
„Možno raz pôjdu moji synovia na prechádzku mestom – s kamarátmi, s partnerkou alebo už so svojimi deťmi – a niekde objavia vilorijskú predzáhradku. A budú môcť povedať: ,Toto vzniklo vďaka našej mame,’“ zdôveruje sa Miška.
Nemyslí si však, že stopa lásky pre jej deti musí byť veľká alebo nápadná. „Niekedy stačí malé miesto, kde sa ľudia na chvíľu zastavia, usmejú alebo si vytvoria peknú spoločnú spomienku,“ zamýšľa sa a dodáva, že ak bude Viloria prinášať radosť ešte dlho po tom, ako tu už nebude, má pocit, že bude žiť ďalej.
Miška si želá, aby bola Viloria pre jej synov predovšetkým zbierkou tých najkrajších spoločných spomienok. Aby si raz nespomenuli len na domčeky, ale na hodiny, ktoré spolu strávili ich navrhovaním, maľovaním, vymýšľaním príbehov a smiechom.
Zároveň by bola rada, keby si z tohto projektu odniesli aj niečo do života. Aby pochopili, že život je o trpezlivosti, o nájdení vlastného cieľa a o pomalom kráčaní za ním. „Nie vždy sa všetko podarí na prvýkrát, ale keď sa človeku nedarí, nie je hanba zastaviť sa, nadýchnuť sa a potom pokračovať ďalej,“ dodáva.
Treba priniesť radosť tam, kde jej je niekedy najmenej
Kúpou kreatívneho domčeka či postavičiek môžu ľudia nielen skrášliť svoje záhradky či predzáhradky, ale pomôžu tak aj deťom, ktoré bojujú so zákerným ochorením. Za každý štvrtý predaný domček venuje Miška jednu kreatívnu súpravu pacientom v nemocnici.
Ako poznamenáva aj zakladateľka OZ Kramársky susedský život Michaela Paľušová, bolo by pekné, keby sa takto inšpirovali aj iné občianske združenia, komunity či materské školy a spoločne investovali do času, ktorý prinesie nielen nové predzáhradky, ale aj nové priateľstvá.
Pre pacientov v nemocnici pripravujú Miška a jej tím súpravy s akrylovými fixkami, ktoré sú ideálne na maľovanie priamo na nemocničnom lôžku. Ako spresňuje, ľahko sa používajú, nerobia neporiadok a uľahčujú prácu zdravotníckemu personálu.
„Viem, aké dôležité je mať aj v nemocnici chvíľu, keď človek nemyslí na vyšetrenia ani liečbu,“ približuje Miška. Verí, že tvorenie dokáže aspoň na okamih preniesť deti, ich rodičov, ale aj samotných pacientov do sveta fantázie a priniesť im úsmev.
Ako opisuje, v nemocnici sa často čaká dlhé hodiny – na vyšetrenia, na lekára, na výsledky, ktoré môžu zmeniť život. „V tichu nemocničných chodieb je veľmi ťažké nemyslieť na svoj osud,“ otvorene hovorí Miška.
Práve preto by s projektom chcela priniesť na tieto miesta trochu farieb, tvorivosti a nádeje. „Ak sa niekto pri maľovaní domčeka aspoň nachvíľu prestane sústrediť na svoj strach a odíde s úsmevom alebo peknou spomienkou, potom Viloria splnila svoj účel,“ dodáva Miška.
Zakladateľka projektu približuje, že cieľom je priniesť ich do Národného onkologického ústavu, na detské onkologické oddelenie v Národnom ústave detských chorôb aj na detské oddelenie srdcovo-cievnych chorôb.
Miška hovorí aj o svojom sne vytvoriť pri nemocniciach malé Viloria predzáhradky, „miesta, ktoré budú rásť spolu s pacientmi“. Keď sa dieťa alebo dospelý pacient bude cítiť lepšie a dokáže sa postaviť na vlastné nohy, bude môcť prísť do záhradky a umiestniť do nej svoju vlastnoručne namaľovanú vilku.
Každý domček tak bude podľa nej symbolom nádeje, odvahy a príbehu človeka, ktorý nestratil chuť tvoriť ani v náročnom období života.
Domčeky v záhradkách, kvetináčoch či škôlkach
Zakúpené domčeky, dedinky a kreatívne súpravy z projektu Viloria, ktoré Miška navrhuje a vyrába, si môžu ľudia dotvoriť podľa vlastnej fantázie a postaviť si svoj vlastný rozprávkový svet.
„Každý domček je len začiatkom príbehu. Nechceme ľuďom povedať, ako má vyzerať alebo aké farby má mať. Práve naopak, chceme im dať priestor zapojiť vlastnú fantáziu,“ vysvetľuje dvojnásobná mama.
S kreatívnou súpravou si teda každý môže domček namaľovať podľa seba, dať mu meno, vytvoriť mu vlastný príbeh a postupne okolo neho budovať svoj malý rozprávkový svet. „Niekto si ho postaví do kvetináča, iný do záhrady, na balkón alebo do vilorijskej predzáhradky spolu s ďalšími domčekmi,“ dodáva.
Čo je však pre Mišku pri kúpe takýchto kreatívnych domčekov a postavičiek najdôležitejšie, je spojenie rodiny: „Chceme, aby deti tvorili spolu s rodičmi či so starými rodičmi, rozprávali sa, smiali sa a vytvárali spoločné spomienky.“ A ak sa popritom podarí znížiť počet hodín, ktoré deti aj dospelí trávia pred obrazovkami digitálnych zariadení, splní jej projekt ďalší zo svojich cieľov.
Ďalšie Miškine sny
Miškin najväčší sen je, aby sa na sídliská postupne vrátil duch susedstva, ktorý si pamätá z detstva. „Som rodená Kramárčanka a vyrastala som v dobe, keď sa ľudia o svoje okolie starali prirodzene. Nečakali, čo urobí mesto. Vnímali ho ako svoju vlastnú záhradu,“ spomína.
Pamätá si, ako babky po zime vyhrabávali lístie, aby bolo okolie opäť pekné. Mali vtedy suseda, ktorý strihal tuje do nádherných tvarov. Nikto ho za to neodmeňoval ani nechválil, robil to jednoducho preto, lebo mu na tom záležalo. A všetci si to podľa Mišky vážili.
„Bola by som šťastná, keby Viloria pomohla prebudiť práve tento pocit spolupatričnosti,“ zamýšľa sa. Aby podľa nej ľudia nevnímali verejný priestor ako niečí cudzí, ale ako miesto, o ktoré sa oplatí spoločne starať a kde vznikajú krásne spomienky.
„A čo sa týka môjho ďalšieho sna, ten si zatiaľ nechám pre seba. Verím totiž, že niektoré sny treba najskôr potichu žiť a až potom o nich rozprávať,“ dodáva na záver mama dvoch malých chlapcov.