Keď sa Nemci v týchto dňoch pokúšajú vysporiadať so smrteľným islamistickým útokom na dúhovom pochode v Berlíne – teda s dôsledkom vlastných zlyhaní v migračnej politike – ako kamufláž používajú podobný vzorec, ako slovenskí progresívci použili pri vražednom útoku v Teplárni. Vinníkom je vraj aj konzervatívna pravica, ktorá svojou netoleranciou vytvára podobným incidentom vhodné prostredie.
V oboch prípadoch bol pritom útočníkom zradikalizovaný mladík, ktorý s konzervatívnou pravicou či kresťanstvom nemal nič spoločné – a napriek tomu sa progresívna politicko-mediálna úderka snaží útoky zarámcovať ako akési zlé ovocie kritiky dúhovej politiky.
A to sťažuje hľadanie odpovedí a riešení.
Slovenský terorista bol vraj kresťanista
Keď americkými extrémistami zradikalizovaný mladík Juraj strieľal v bratislavskej Teplárni na príslušníkov queer komunity, progresívni politici a ich médiá, podobne ako výbor europarlamentu, nad problémom nedokázali uvažovať v skutočných kategóriách. Nezamýšľali sa nad pravými príčinami teroristického útoku, čo by im následne umožnilo uvažovať nad prevenciou.
Vinníkmi útoku mladíka Juraja v dúhovej Teplárni mali byť vraj rôzni „kresťanisti“, konzervatívni politici a podobne. Išlo o najvážnejší hoax, ktorí sa na istý čas usadil v slovenskom mediálnom povedomí. Skutočné príčiny útoku a motívy vraha nezaujímali progresívne kádre ani omylom. Tragickú smrť dvoch mladých ľudí zneužili na presadzovanie úzkych ideologických politických cieľov a útok na oponentov, ktorí s vraždou nemali nič spoločné.
Tento hoax pritom už od prvých dní vyvracali všetky dostupné informácie a aj neskoršia vyšetrovacia správa, ktorá pomenovala príčiny vrahovej radikalizácie. Tie kotvili v zahraničných sociálnych sieťach a dokonca mali pramálo spoločné aj s našim domácim extrémistickým podhubím.
Napriek tomu prišli prevychovávatelia z Bruselu poučovať Slovákov, ako majú zabrániť ďalším podobným vraždám. Dospeli k predvídateľnému záveru. Ako zabrániť terorizmu a radikálom, aby nepáchali nenávistné útoky na spoločnosť? Treba viac ideologickej propagandy.
Skupina Bruselom vyslaných europoslancov, ktorá prišla na Slovensko vysvetliť „príčiny radikalizácie“ miestnej spoločnosti, sa snažila z tragédie politicky vyžmýkať, čo sa len dalo. V súvislosti s teroristickým útokom na Tepláreň napríklad vyčítali, že Slovensko neuznalo homomanželstvá ani zväzky rovnakopohlavných párov a stále nevypočulo hlas pokroku, ako má podporovať mrzačenie zdravých mladých ľudí pri snahe o ich medicínsku tranzíciu.
Presne takáto politická zmena by vraj zabezpečila, aby sa neopakoval podobný útok. Vrah, ktorý sa zradikalizoval na amerických weboch, a ktorý bojoval proti systému – a jeho primárnym cieľom bol kresťanský expremiér Eduard Heger, ktorého nezastihol pri jeho bytovke - by sa vraj útoku na bezbranných ľudí v Teplárni nedopustil. Absurdita tohto naratívu volala do neba, progresívne elity však k rozumu nepriviedla.
V ich svete je to inak. Ak by sa predsa príslušníci menšín preoperovali na iné pohlavie, určite by ich to pred nebezpečnými teroristami chránilo lepšie.
Ich argument by sa pritom dal použiť aj opačne – že je to práve LGBTI propaganda, pre ktorú vzniká neriešiteľná spoločenská polarizácia prinášajúca viac násilia páchaného voči sexuálnym menšinám.
Motív konania mladíka, ktorý v osudný večer vytiahol na svoje obete zbraň, s tým však vôbec nesúvisel.
Aj preto sa nakoniec ujal extrémne zavádzajúci záver bruselskej úderky, podľa ktorej bol útok na Tepláreň výsledkom „atmosféry nenávisti a neznášanlivosti voči komunite LGBTIQ+ na Slovensku a jej zastrašovania“, ktorú „živia (...) aj zástupcovia cirkvi“. A nie teroristickým činom mladíka, ktorý sa radikalizoval na zahraničných weboch.
Táto nenávistná dezinformačná kampaň „občianskeho sektora“, progresívnych politikov a médií, ktorá sa strhla po útoku, znemožnila akúkoľvek zmysluplnú debatu o dôsledkoch a príčinách podobných útokov, ktoré zasiahli spoločnosť.
Tragédia mala byť využitá výlučne na jediný účel: politickú agendu, ktorá sa v krajine prirodzeným politickým spôsobom nedokáže presadiť.
Na Slovensku sa pritom podobný teroristický útok stal prvýkrát. V západnej Európe, odkiaľ prišli naši „vychovávatelia“, sa dejú pravidelne a veľmi často ich páchajú neintegrovaní migranti. Nebýva však zvykom, aby po každom teroristickom útoku prišla do napadnutej krajiny úderka europoslancov politicky prevychovávať spoločnosť.
Nomenklatúrne kádrovanie o tom, aké politické zmeny treba urobiť, aby sa krajina stala pokrokovou, však v Nemecku zjavne nie sú potrebné.
Za islamistický útok je vraj zodpovedná konzervatívna pravica
Po útoku na dúhový pochod v Berlíne, spáchanom zradikalizovaným moslimom s migračným pozadím, sa spustil podobný mechanizmus mediálnej manipulácie ako na Slovensku. Viaceré nemecké médiá perami svojich komentátorov pripísali vinu aj konzervatívnej pravici či kresťanom, vrátane vládnucej CDU/CSU.
Zodpovednosť za útok vraj nesie aj AfD, čiže strana, ktorej politická základňa je vybudovaná práve na upozorňovaní na dôsledky masovej nelegálnej migrácie. Opätovne sa objavili výzvy, že AfD treba zakázať. A, samozrejme, vybraní jednotlivci podľa dnes už tradičného vzorca naznačovali, že za útokom môže stáť aj Vladimir Putin.
Absurdné konšpiračné teórie pri snahe zakamuflovať skutočné pozadie útoku – vrah bol islamistami zradikalizovaný syn migranta z Libanonu – zašli skrátka ešte ďalej, ako slovenská mainstreamová dezinfoscéna.
Ale pozor! Tieto snahy o odvrátenie pozornosti od skutočnosti majú pre ich autorov logiku. Politické a mediálne elity boli v predsa v prvej línii snahy o prilákanie a privítanie čo najväčšieho množstva nelegálnych migrantov. Ich oponenti, ktorých často neprávom nazývali fašistami, upozorňovali na riziká takejto politiky. Aj nedávny útok totiž ukázal, že takáto politika je schopná v krátkom čase premeniť kedysi bezpečné nemecké ulice na miesta, kde je takmer na dennom poriadku násilie a strach pred zradikalizovanými menšinami, ktorých počet členov narastá.
Hrozba pre spoločnosť však podľa ľavicovej propagandy vyplýva z nárastu nepriateľstva voči queer komunite zo strany pravicových extrémistov. Háčik je, samozrejme, v tom, že onen „pravicový extrém“ poukazuje na dlhodobú koalíciu progresívnej ľavice a islamského prvku na európskej scéne.
Islamský prvok, ktorý vďaka ľavicovej politike rastie do nebývalých rozmerov, pritom len ťažko môže byť kompatibilný s progresívnymi politikami. Progresívci na Západe už mali priveľa možností všimnúť si, že keď pozvú státisíce moslimov z prostredia islamistických škôl wahábizmu a saláfizmu, len ťažko ich prevychovajú na dúhovú agendu a homosexuálne zväzky.
Európska budúcnosť, v ktorej sa nárast islamizmu a moslimského extrémizmu v dôsledku masovej nelegálnej migrácie dnes už nedá len tak zastaviť, prinesie úplne opačný problém. Rozhodne netreba čakať harmonické spolunažívanie queer komunít a desaťtisícov zradikalizovaných islamistov, pre ktorých je dúhová agenda červeným súknom.
Mediálny útok na rozum
Progresívna ľavica teda nemá lepšiu možnosť, ako obviňovať nevinného politického súpera, vrátane „konzervatívneho náboženstva“, zo šírenia nenávisti. Ide vlastne o sebazáchovný pud. Inak by museli priznať, že boli spolupáchateľmi premeny európskych metropol.
Je pozoruhodné, do akých čudných záverov tieto argumentačné vývrtky ústia. Miestna organizácia Strany ľavice napríklad vyhlásila, že podmienky na podobné útoky vytvára úmyselné šírenie anti-queer a anti-trans ideológie „konzervatívnymi aktérmi“.
Až po kritike strana do vyhlásenia pridala zodpovednosť islamistických organizácii, ktoré sa ocitli v rovnakom koši vinníkov, ako „konzervatívni aktéri“. Ešteže si súdruhovia všimli a priznali islamizmus aspoň ako sekundárny zdroj útoku na berlínsky dúhový pochod.
Kancelár Friedrich Merz vo svojom spomienkovom prejave dokonca ako jednu z príčin násilia páchaného islamistami označil vtipy o queer komunite, keďže násilie sa začína „netoleranciou, vylúčením, diskrimináciou, hlúpymi poznámkami a nevhodnými vtipmi“.
Podľa textu v britskom Guardiane sú si zase radikálni islamisti a kresťanskí politici celkom podobní, len používajú iné metódy nenávisti voči queer komunitám.
Sú títo ľudia vôbec disponovaní nad problémom uvažovať? Všimnúť si, kedy a ktoré progresívne politiky podporovali inváziu miliónov nelegálnych migrantov z ideologicky nekompatibilných krajín do Európy? A to, že nezanedbateľná časť týchto prišelcov je radikalizovaná, alebo sa radikalizuje priamo v Európe?
Sú to práve ľavicovo-liberálne kádre, ktoré sa zdráhajú informovať o tom, že násilnosti páchané radikalizovanými migrantami sú na vzostupe. V Británii sa úrady zdráhajú zverejniť podrobné štatistiky. Tamojší, ale aj francúzski či nemeckí policajti zase dostávali v individuálnych prípadoch inštrukcie, podľa ktorých mali pred verejnosťou kamuflovať nárast radikalizácie a násilia v uliciach spôsobeného migrantami.
Rámcovať útoky v Nemecku a na Slovensku ako vojnu vyhlásenú „otvorenej spoločnosti“ (rozumej dúhovej), v ktorej má prsty najmä konzervatívny a pravicový svetonázor, nijako nepomáha riešeniu a podchyteniu podobných problémov.
Pravý zdroj podobného násilia, ktoré môže rásť, sa nachádza úplne inde. A práve týmto smerom sa progresívna ľavice odmieta pozrieť. Namiesto toho hľadí iba doprava.
Islam je vítaný, pravica nie
Neschopnosť triezvo a pravdivo pomenovať problém znamená, že Európa nebude disponovať prostriedkami, ako útokom čeliť.
Naopak, v priestore politických elít, ktoré masovú migráciu presadzovali, dnes naďalej prevládajú ideologické ilúzie o tom, ako Nemecko dokáže hordy islamistov prevychovať a vytvoriť z nich dobrých občanov. Pravicu – ktorá na skutočný problém dlhodobo upozorňovala – progresívci zrejme nepovažujú za schopnú prevýchovy, a preto musí padnúť za obeť namiesto skutočných vinníkov.
Medzitým v Nemecku rastie počet násilne uvažujúcich islamistov, ktorí sa môžu veselo radikalizovať aj priamo v centrách európskych metropol – v mešitách, ktoré môžu radikálni imámovia prirodzene využívať ako miesto na získavanie nových stúpencov a ich indoktrináciu. Tak, ako to bolo aj v prípade Abdula Ballouta, ktorý útočil v Berlíne.
O schopnosti Nemcov asimilovať cudzorodý kultúrny prvok paradoxne svedčí aj samotný fakt, že Abdul sám nebol migrantom, ale narodil sa a vyrastal v Berlíne. Zradikalizovaný bol až miestnou moslimskou náboženskou inštitúciou. Gastarbeiterom bol jeho otec, ktorý pochádzal z Libanonu a v Nemecku sa udomácnil navonok ako slušný občan, no jeho príbuzní doma bojovali za Islamský štát.
Propaganda by sa mohla chytiť slamky a uvádzať, že otec sa integroval, nie už však syn. Ten sa oblúkom vrátil k tomu najhoršiemu, čo jeho kultúrny a mentálny vzorec prináša po nezvládnutej integrácii. Aj to by bol však len veľmi krkolomný pokus. Podčiarkol by iba to, že asimilácia kultúrne nekompatibilných prvkov je omnoho náročnejšia, než sú si súdruhovia ochotní pripustiť.