V úžine všetci sledujú, ako najsilnejší štát sveta v priamom prenose predvádza svoju iracionalitu a neschopnosť a počítajú, koľko ich to bude stáť na energiách. Ale k masakrom Palestínčanov, ktoré pácha maličký americký spojenec, už otupeli.
Palestínčania nemajú na rozdiel od Iráncov páku na svetové peňaženky a tým ani nárok na dlhodobú pozornosť. Dve veci však majú obe ohniská spoločné: Izrael konflikty potrebuje a ich riešenie nie je na dohľad.
Izraelský premiér síce opakovane dáva najavo svoju nezávislosť od želaní amerického prezidenta, zvyčajne to však robí diskrétne a diplomaticky. Tentoraz však jeho „nie“ zaznelo úplne jasne. Bolo odpoveďou na návrh napĺňania mierového plánu pre Gazu, ktorý bol pod americkým dohľadom vyrokovaný s Hamasom.
Keď Trump cúva
Podmienky Trumpovho prímeria hovoria, že Hamas sa má odzbrojovať a Izrael súčasne sťahovať z Gazy. Hamas však doteraz akékoľvek odzbrojovanie odmietal.
Vyjednávači z Trumpovej medzinárodnej Rady mieru oslavovali v júli prielom, keď sa im podarilo Hamas presvedčiť, aby s tým začal. Ale Hamas tiež oprávnene trvá na tom, že svoje povinnosti musí splniť aj Izrael a začať sťahovanie. To viedlo Donalda Trumpa k oznámeniu, že mier bol dohodnutý. Izrael však v rozpore s podmienkami prímeria namietol, že sa začne sťahovať, až keď sa Hamas odzbrojí, čo je, samozrejme, pre Palestínčanov úplne neprijateľné.
Izrael nezostal len pri slovnom odmietnutí, ale vystupňoval útoky na palestínske civilné ciele. Počas prvej augustovej soboty zbombardoval sklad s lekárskym materiálom, pričom nešlo o prvý útok na zdravotnícky objekt, a deň nato zabil rekordných 19 civilistov.
Osem arabských a moslimských krajín (Spojené arabské emiráty, Katar, Jordánsko, Indonézia, Pakistan, Turecko, Saudská Arábia a Egypt), ktoré inak podporujú Trumpove mierové iniciatívy, vydalo spoločné vyhlásenie, v ktorom ostro odsúdili izraelské útoky na nemocnice a civilistov.
Po posledných útokoch prekročil počet Palestínčanov zabitých len od Trumpovho minuloročného prímeria, teda v období, keď sa už nemalo strieľať, počet 1 200 izraelských obetí teroristického útoku z októbra 2023, ktoré izraelská propaganda neustále omieľa. Na každý deň od vyhlásenia prímeria pripadá jedno zabité palestínske dieťa. Vo Washingtone sa ako zvyčajne nakoniec postavili za Izrael.
Zhrňme si to: Donald Trump sa pochválil prelomom smerom k mieru, Benjamin Netanjahu ho okríkol a Trump dal spiatočku. Nie nadarmo sa ujala skratka TACO – Trump sa vždy zľakne (Trump always chickens out). Keď ide o Izrael, TACO je vo Washingtone zákonom.
Zmluva o kolektívnej obrane ako nová geopolitická realita
Traja z ôsmich signatárov sa krátko nato zišli v Mekke, aby podpísali zmluvu o kolektívnej obrane. Podobne ako v NATO, Saudská Arábia, Pakistan a Turecko si sľubujú, že útok na každého z nich budú považovať za útok na seba. To nesúvisí s Gazou, ale so zálivom.
Americko-izraelské útoky na Irán a jeho odveta voči americkým cieľom na územiach krajín Perzského zálivu ukázali, aká problematická je americká ochrana. Nielenže Američania nechránia svojich spojencov, ale svojimi krokmi ich priamo ohrozujú.
Irán v posledných dňoch odovzdal USA a krajinám zálivu zoznam elektrární a odsoľovacích zariadení, ktoré u nich zničí v prípade útoku na iránsku energetiku. Ak by k tomu došlo, Katar, Bahrajn, Kuvajt a Emiráty by sa stali neobývateľnými a v Saudskej Arábii by sa žilo horšie ako dnes v Iráne.
Zároveň Irán oznámil blížiacu sa dohodu s Ománom o režime plavby v Hormúzskom prielive, ktorá bude zahŕňať aj tučné navigačné poplatky, ako to býva v prieplavoch. Irán a Omán sa môžu oprieť o medzinárodné právo, prieliv je výlučne v ich teritoriálnych vodách. Omán, samozrejme, berie do úvahy záujmy USA aj krajín zálivu, ale má aj svoje vlastné.
Ako krajina bez ropy a plynu si rada siahne na niečo z toho bohatstva, ktoré prepláva okolo jej brehov. Dohodou s Iránom sa postaví americkým pokusom využívať ománske vody na obchádzanie iránskej blokády úžiny. Irán tým dáva opäť najavo, že je schopný sa s arabskými susedmi dohodnúť, ak obhajuje vlastné záujmy, a nie americko-izraelské.
Saudská Arábia chápe, že bezpečnosť jej už naďalej nemôže poskytovať výlučný vzťah s USA. S Pakistanom dlhodobo spolupracuje a to do takej miery, že sa hovorí, že pakistanské jadrové zbrane sú tak trochu určené aj pre Saudov. Uzavretím trojstrannej aliancie, ktorá zahŕňa aj Turecko, však vzniká nová geopolitická realita.
Aliancia tu nie je preto, aby chránila Saudov pred Iránom, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Nebyť Američanov, Saudská Arábia by žiadnym iránskym útokom nečelila, ale kým sú Američania takto angažovaní, môže počítať s ich podporou.
Trojdohoda sa uzatvára do budúcnosti, v ktorej USA hrajú v regióne podstatne menšiu úlohu, pokiaľ vôbec nejakú. Spája tri moslimské krajiny, ktoré dlhodobo podporujú radikálne islamistické sily nielen z čisto taktických dôvodov, ako to robia aj Američania a Izraelčania, ale preto, že významná časť ich elít sa k radikálnemu islamu hlási.
Aj keď všetky tri sú dnes americkými spojencami, majú svojím profilom bližšie k Iránu ako ku komukoľvek z politického Západu. Ak sa dnes v NATO omieľajú prázdne frázy o hodnotovom spojenectve, v prípade trojdohody je také spojenectvo realitou, len tie hodnoty sú trochu iné.
Pakt by mal znepokojovať Izrael
Ak má ich spojenectvo niekoho znepokojiť, nie je to Irán, ale Izrael. Turecko a Saudskú Arábiu považuje za rivalov rovnako nebezpečných ako Irán. Ak dnes získavajú pakistanský jadrový dáždnik, Izrael stráca regionálny monopol na jadrové odstrašenie, ktorým doteraz disponoval.
Izrael dostal sám seba do nemožnej situácie. Stavil na vyľudnenie Palestíny a zničenie Iránu. Napriek brutalite, s akou postupuje, je zrejmé, že nedosiahne ani jedno z toho.
Ak by sa však dnes zastavil a USA obrátili svoju pozornosť na svoje skutočné priority, Izrael by zostal sám s nenávisťou, ktorú okolo seba zasial. Tento okamih ho tak či tak čaká. Bude však robiť všetko pre to, aby ho oddialil. Zabíjanie bude ešte nejaký čas pokračovať.