Šírka solidarity

Medzinárodná účasť ukázala šírku solidarity, o ktorú sa Irán môže aspoň symbolicky oprieť. Oficiálnu delegáciu vyslalo zhruba tridsať štátov. Na vysokej politickej úrovni sa zúčastnili predstavitelia štátov v širšom iránskom susedstve: Irak, Turecko, sprostredkovateľ mierových rokovaní Pakistan aj všetky štáty Kaukazu (Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko) a Strednej Ázie (Tadžikistan, Uzbekistan, Kirgizsko, Kazachstan).

Z Perzského zálivu dorazila nielen delegácia neutrálneho Ománu, ale aj Katar so Saudskou Arábiou, majúce na svojom území americké ciele, ktoré sú terčom iránskych odvetných útokov. Pritom krátko po pohrebe zničili iránske rakety v Saudskej Arábii niekoľko amerických vrtuľníkov.

Nikto, samozrejme, nečakal Kuvajt, Bahrajn či Emiráty, ktoré sa orientujú výlučne na USA a nesú najväčší diel iránskej odvety. Hneď dvomi delegáciami boli zastúpené Afganistan (talibanský minister zahraničia i protitalibanská opozícia) a Libanon (minister obrany aj vysokí predstavitelia hnutia Hizballáh).

Ale vysokí predstavitelia dorazili aj z Bieloruska, zo Srbska, z Mjanmarska, Bangladéša, Indonézie, Malajzie, Nikaraguy, Egypta či Burkiny Faso. Na nižšej úrovni sa zúčastnili Rusko (bývalý prezident Dmitrij Medvedev), Čína a India.

Na druhej strane, chýbali Brazília a Južná Afrika, ktoré sa inak rady prezentujú ako hlasy globálnej alternatívy k západnej hegemónii. Inými slovami, počas siedmich dní preukázali úctu najprominentnejšej obeti americkej agresie predstavitelia podstatnej časti nezápadného sveta vrátane tých, ktorí udržujú intenzívne vzťahy s USA, ako Irak, Turecko, Saudská Arábia, Katar, Egypt či Arménsko.

Ľudová udalosť

Pohreb bol zároveň ľudovou udalosťou. Na zhromaždeniach a sprievodoch v niekoľkých iránskych mestách, kam ajatolláhove pozostatky putovali, sa podľa iránskych médií zúčastnilo viac než štyridsať miliónov ľudí. Len na teheránskom programe sa podľa televízie Al-Džazíra zúčastnilo okolo dvanásť miliónov.

Tým, ktorí tvrdia, že Iráncov do ulíc nahnal režim, možno namietnuť, že niečo také by bolo možné v radoch státisícov či azda miliónov, nie však desiatok miliónov.

A potom je tu aj susedný Irak, kde iránsky režim nikam nikoho naháňať nemohol, a napriek tomu tu zaznamenali rovnako masovú účasť. Keď predposledný deň pohrebu pristálo lietadlo s rakvou v posvätnom šíitskom meste Nadžáf, na letisku čakal iracký premiér s časťou vlády. Na obrady v Nadžáfe a Karbale potom dorazilo až desať miliónov smútiacich.

Len na porovnanie: na každoročnej púti do Mekky sa zúčastňuje zhruba poldruha milióna pútnikov a na práve ukončené majstrovstvá sveta vo futbale dorazilo necelých sedem miliónov fanúšikov.

Sedemdňová udalosť bola triumfom iránskeho režimu. Vláda, o ktorej začiatkom tohto roka západné médiá tvrdili, že ju jej ľudia nenávidia a zvonku sa tak bude dať ľahko zvrhnúť, preukázala, že sa dnes opiera o domácu legitimitu a medzinárodnú podporu, o ktorej sa väčšine jej západných i arabských nepriateľov ani nesníva.

Skandovanie smrť Amerike, smrť Izraelu, volanie po odvete či kameňovanie portrétu Donalda Trumpa mohlo byť režimom pripravené, ale iste zároveň vyjadrovalo náladu účastníkov. Akoby to Američania nemohli vydržať a posledný deň pohrebu, keď boli pozostatky uložené v Mašhade, bombardovali železničné spojenie medzi týmto mestom a Teheránom.

Každý má vlastnú interpretáciu

Išlo však o niečo iné. Američania začali útoky po tom, ako Irán 7. júla, dva dni pred ukončením pohrebu, zasiahol v Hormuzskom prielive katarský tanker so skvapalneným plynom. Vo Washingtone to vzali ako porušenie memoranda o porozumení, ktoré v polovici júna s Iráncami dohodol viceprezident JD Vance.

Američania reagovali okamžite a disproporčne. Zaútočili na osemdesiat iránskych cieľov a znovu uvalili sankcie na iránsku ropu, čím spustili súčasnú vlnu útokov a protiútokov.

Ukazuje sa, že sa s Iránom nezhodnú na interpretácii článku 5 memoranda, ktorý hovorí: „Po podpísaní tohto memoranda o porozumení prijme Iránska islamská republika všetky opatrenia a vynaloží maximálne úsilie na zaistenie bezpečného prejazdu obchodných plavidiel, a to bezplatne iba na čas 60 dní, z Perzského zálivu do Ománskeho mora a opačným smerom a odmínovanie zo strany Iránskej islamskej republiky bude plne sprevádzkované do 30 dní.“

Irán chápe svoju zodpovednosť za bezpečný prejazd tak, že sa na iránskych úradoch budú lode registrovať a tie im následne určia trasu a potvrdia, že môžu prejsť. Chce si tým udržať kontrolu nad prevádzkou v Hormuzskom prielive.

Kontrola nad úžinou sa ukázala jeho najdôležitejším strategickým aktívom v prebiehajúcom konflikte, porovnávaným s jadrovou zbraňou, a do budúcnosti by mu mala umožniť zaviesť poplatky za prechod, z ktorých chce financovať rekonštrukciu zničenej krajiny.

To USA nechcú pripustiť. Iránsku zodpovednosť za bezpečný prejazd si vykladajú tak, že sa veci vrátia pred február tohto roka, keď Irán dopravu v úžine nereguloval. Aby Američania iránsku interpretáciu podkopali, vyzývali lode, aby sa iránskym úradom vyhýbali a plavili sa v časti úžiny priliehajúcej k Ománu. Zasiahnutý tanker mal vypnuté komunikačné zariadenia a na iránske výzvy nereagoval.

Kto to vyprovokoval

Sila americkej reakcie však naznačuje, že veslo vo Washingtone prebrali sionistickí jastrabi, ktorým sa memorandum vyrokované viceprezidentom od začiatku nepáčilo a útok na tanker využili ako zámienku na jeho roztrhanie. Koniec koncov, sám Vance sa verejne posťažoval, že časť izraelskej vlády chce nekonečnú vojnu s Iránom a že tieto sily vedú vo Washingtone veľmi účinnú vplyvovú kampaň.

Nedá sa vylúčiť ani to, že samotný útok na tanker bol dielom iránskych jastrabov, ktorí chceli Američanov vyprovokovať. Ich túžbu po odplate nemohlo memorandum uspokojiť a udržiavanie Američanov vo vojne môžu vidieť ako cestu k ich oslabovaniu aj k vlastnému mučeníctvu. Po pohrebe a ďalších amerických útokoch sú silnejší ako predtým.

Iránu určite neprekáža, že do konfliktu vstupujú ich húsíjskí spojenci, a je možné, že ich o to požiadali. Ak to tak bolo, tak iránskej žiadosti pomohli samotní Saudi.

Keď sa húsíjská delegácia vracala z pohrebu, rakety odpálené zo saudského územia poškodili letisko v Sanná, kde malo jej lietadlo pristáť. Nakoniec pristálo za núdzových podmienok inde.

Húsíovia reagovali útokom na Saudskú Arábiu a uzavretím Červeného mora pre saudské exporty ropy. Útok na jemenské letisko bol z hľadiska Saudskej Arábie natoľko kontraproduktívny, že po strate jednej exportnej trasy stráca aj druhú. Špekuluje sa aj o tom, či mala vláda v Rijáde veci pod kontrolou alebo či za saudským útokom nestáli vonkajší hráči.

Kľúčom môže byť napokon čerstvé oznámenie o americko-saudskej jadrovej spolupráci. Má Saudom umožniť, aby si vytvorili kapacity na obohacovanie uránu, čo je dôležitý krok na ceste k vlastným jadrovým zbraniam. Niet pochýb o tom, že za niečo také museli vo Washingtone tučne zaplatiť. A možno len špekulovať, čím platili.

Mimo špekulácií sú však rastúce ceny benzínu a nafty, klesajúce strategické zásoby, rastúce averzie Američanov k vojne a blížiace sa jesenné polčasové voľby. Trump reaguje ako obvykle výlevmi nadávok a vyhrážok. Len už ho nikto neberie vážne.