Vojna v Iráne je v našich médiách rozoberaná predovšetkým z hľadiska Európy a USA. Okrem obáv z jadrovej eskalácie a zdesenia nad masívnymi ľudskými i materiálnymi škodami nás zaujíma, ako zamáva s dostupnosťou prázdninových leteniek, energiami, migráciou či americkou politikou.
Vojna však radikálne mení pomery na obrovskom eurázijskom kontinente, ktorého sme západným výbežkom. Najmä nám pripomína zásadné odlišnosti v postavení i záujmoch takých globálnych veľmocí, ako sú Rusko, Čína a India, ktoré sú často zjednodušene vnímané ako americkí rivali z BRICS. Zároveň odhaľuje svojbytnosť politiky regionálnych veľmocí, ako sú Pakistan, Saudská Arábia či Turecko, ktoré sú s rovnakým zjednodušením vnímané ako americkí spojenci.
Štáty BRICS nemajú totožné postoje k Iránu
Zoskupenie BRICS, medzi ktorého členov patrí aj napadnutý Irán, býva charakterizované ako protizápadný blok či prinajmenšom ako alternatíva k západnej hegemónii. To však neznamená, že by členovia BRICS stáli na strane Iránu.
Z vedúcich mocností BRICS k nemu stojí najbližšie Rusko. Nemá záujem na porážke Iránu, pretože by viedla k nežiaducemu posilneniu USA. Obe krajiny navyše spolupracujú na strategických projektoch: v obrannom priemysle, na severojužnej dopravnej osi či na prevádzke iránskej jadrovej elektrárne.
Ako veľmi však Rusko Iránu pomáha v súčasnom konflikte, nie je úplne zrejmé. Viditeľná je diplomatická podpora v OSN, Moskva zrejme dodáva Teheránu aj spravodajské informácie na plánovanie vojenských operácií. Inak Ukrajina vyťažuje Rusko dosť na to, aby stálo o ďalšiu zástupnú vojnu s USA.
Vojna Rusku otvorila nové príležitosti: odvrátila pozornosť USA od Ukrajiny a radikálne zvýšila globálny dopyt po plyne a rope, ktorých má Rusko dostatok. Ako dodávateľ energie Rusko dnes podstatne posilnilo aj voči svojim partnerom Číne a Indii. Doteraz sa muselo podhodnotiť a byť vďačné, že čínske a indické nákupy kompenzujú straty európskeho trhu. Peking stláčal ceny a India pod tlakom USA dokonca prestávala ruskú ropu nakupovať. Dnes sa rola obracia.
Čína sa cez Pakistan snaží sprostredkovať mier
Ani pre Čínu nie je situácia jednoznačná. Z rovnakých dôvodov ako Rusko nestojí o to, aby USA z Iránu odišli ako víťaz. Ak sa tam zapletú do vojny, ktorá ich bude vyčerpávať a poškodzovať, Washington to odkloní od jeho neskrývanej priority, ktorou je zadržiavanie Číny.
Na druhej strane, Peking potrebuje energetické a ďalšie zdroje z Perzského zálivu, nielen z Iránu, ale aj od arabských dodávateľov. Ich reálne zničenie hrozí rozsiahlymi národohospodárskymi škodami aj oslabením čínskej pozície v strategickom partnerstve s Ruskom.
Preto dnes Čína pomáha Pakistanu sprostredkovať mier. Zrejme s rozpakmi prijíma iránsku iniciatívu vyberať poplatky za plavbu cez Hormuz v čínskej mene, ktorá na Američanov pôsobí ako červené súkno a na ktorú Čína zrejme ani nie je pripravená.
India nazerá na hru veľkých
Čínske rozpaky však nie sú ničím v porovnaní s indickými. V závere Bidenovej administratívy a začiatkom Tumpovej sa India v mnohom s Moskvou a Pekingom zblížila, ale nikdy s nimi nemala spoločný ich výrazne protiamerický kurz. India pre svoju bezpečnosť považuje Čínu za väčší problém ako USA. Nakoniec, ticho akceptuje americké sekundárne sankcie na ruskú ropu a od konca minulého roka obmedzuje jej dovoz.
Zároveň už nejaký čas dáva najavo, že bude kupovať menej zbraní od tradičného dodávateľa Ruska. Vo februári oznámila nákup stovky francúzskych stíhačiek. Dva dni pred americko-izraelským útokom ukončil indický premiér Naréndra Módí návštevu Izraela, počas ktorej svojich hostiteľov uistil o strategickom partnerstve medzi obomi krajinami.
Strategické partnerstvo však chce aj s Iránom. V iránskom Čabahare buduje prístav, ktorý má byť kľúčovým strategickým bodom spojenia s Afganistanom, so Strednou Áziou a s Ruskom umožňujúcim obísť nepriateľský Pakistan. V prvých dňoch vojny prebiehalo plánové námorné cvičenie s iránskym námorníctvom. Ale keď sa iránska loď vracala z cvičenia, americká ponorka ju potopila aj so sedemdesiatimi kadetmi na palube.
India to prešla mlčaním, ako mlčala aj k samotnej vojne proti Iránu. Asi dúfala, že sa zo všetkého nejako „vymlčí“. Potom ocenila, že Irán indickým plavidlám veľkodušne dovolil preplávať Hormuzským prielivom, ktorým prechádza nielen väčšina indických importov ropy a plynu, ale aj životne nutné dodávky hnojív.
Ocenila, keď jej Američania opäť dovolili nakupovať ruskú ropu, ako ju nechávajú vďaka výnimke zo sankcií pôsobiť v Čabahare. Koná ako stredne veľká krajina, ktorá si úplne nevie rady v hre veľkých, nie ako nastupujúca globálna veľmoc, ktorá dnes navyše predsedá zoskupeniu BRICS.
S obrovskou nevôľou musia v Dillí sledovať, ako sa v dôsledku konfliktu dostáva do popredia tradičný nepriateľ Pakistan. Chopil sa úlohy sprostredkovateľa medzi USA a Iránom, čím dáva najavo, že je rešpektovaným medzinárodným hráčom s väzbami na všetky smery. Súčasne je hráčom zaujatým na obe strany. Je viazaný obrannou zmluvou so Saudskou Arábiou a súčasne je domovom silnej šíitskej menšiny s väzbami na Irán.
Ako obzvlášť výrazná sa dnes ukazuje pakistanská väzba so Saudskou Arábiou. Stojí na troch nohách: konzervatívnom sunnitskom islame, pakistanskej armáde s jadrovými zbraňami a saudských peniazoch. Pakistanské vojenské lietadlá pristáli minulý týždeň na saudskej vojenskej základni v rovnakej chvíli, keď Saudovia s Katarčanmi poskytli Pakistanu päťmiliardový úver v dolároch. Pakistan sa ocitol vo finančnej núdzi po tom, ako mu zastavili peniaze Emiráty, ktoré nestoja o šírenie islamizmu a v poslednom čase sa zbližujú s Indiou.
Islamské NATO?
O saudsko-pakistanskom spojenectve sa špekuluje ako o zárodku akéhosi islamského NATO. Jeho hlavným nepriateľom by nebol Irán, ale Izrael, ktorý dáva opakovane najavo, že existenciu akejkoľvek autonómnej islamskej veľmoci považuje za nezlučiteľnú so svojimi základnými bezpečnostnými záujmami.
V Ankare vedia, že ak sa Izraelu podarí trvalo rozložiť Irán, stane sa novým úhlavným nepriateľom sionistov práve Turecko. Od politiky tohto člena súčasného NATO bude závisieť budúcnosť islamského NATO.
Po Ukrajine a Iráne si ťažko predstaviť, že by NATO pokračovalo v nezmenenej podobe. Irán však podobne mieša kartami aj inde. Aj na globálnom Juhu platí, že existujúce geopolitické formáty môžu byť len prechodnými javmi nastupujúcej multipolarity.