Historik Letz o kauze Vojtaššák: Médiá nemôžu nahradiť nezávislý historický výskum

Do dejín Katolíckej cirkvi na Slovensku sa zapísal ako biskup budovateľ. Staval kostoly, zakladal školy, učiteľské a sociálne ústavy, farské budovy. Viedol katolícku charitu, podporoval aktivitu kňazov a laikov v rôznych katolíckych spolkoch. Bohoslovcov Spišskej diecézy formovali vynikajúci katolícki teológovia, prípadne študovali v zahraničí.

V tomto trende pokračoval aj počas existencie prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 až 1945. Zmenené podmienky však vytvárali iné prostredie. Keď sa v roku 1940 vytvorila podľa ústavy Štátna rada Slovenskej republiky, biskupa Vojtaššáka do nej vyslal ako najmladšieho sídelného biskupa biskupský zbor.

V Štátnej rade mal teda reprezentovať Katolícku cirkev?

Áno. Biskup Vojtaššák nebol politik, ale pastoračne zameraný biskup. Podobne neboli politikmi ani viacerí iní členovia Štátnej rady zastupujúci Evanjelickú cirkev a. v., Spolok sv. Vojtecha alebo Maticu slovenskú. Štátna rada mala minimálne praktické kompetencie. Išlo skôr o diskusný klub, ktorého uznesenia vládne orgány nerešpektovali.

Vojtaššák sa o politické udalosti hlbšie nezaujímal a nemal v nich dostatočný prehľad. To do značnej miery vysvetľuje jeho výroky v Štátnej rade. Niektoré z týchto výrokov sa javia ako ambivalentné a sú dôsledkom jeho dôverčivosti vo vtedajšiu vládnu moc.

Biskup Vojtaššák zrejme dostatočne neodhadol dôsledky politiky, ktoré Židom v daných podmienkach hrozili. Predmetom blahorečenia však nie je iba obdobie ohraničené rokmi 1939 až 1945, ale celý život Jána Vojtaššáka, teda najmä to, čo nasledovalo po roku 1945. Dôležité je, do akej miery bol schopný kritickejšej reflexie svojich predchádzajúcich názorov a postojov.

Keďže jeho pôsobenie zasahuje do obdobia vojnového slovenského štátu, takmer nevyhnutne to prináša mediálnu kontroverziu. Lenže vo viacerých spravodajských médiách sa o Vojaššákovi bežne píše ako o „biskupovi, ktorý kolaboroval s fašistickým režimom“, akoby to bol ustálený historický konsenzus. Ako je to podľa vás?

O biskupovi Vojtaššákovi sa za posledných tridsať rokov napísalo veľa. Médiá mu venovali osobitnú a mimoriadne veľkú pozornosť. Sú mienkotvorné médiá, ktoré sa k nemu postavili výlučne jednostranne a účelovo kriticky, iné jeho kritiku vôbec nereflektujú.

Vnímam to ako vytvorenie krajných pozícií, ktoré vedome-nevedome polarizujú pohľad na Vojtaššáka a prekážajú vzniku celistvého a objektívneho obrazu tejto slovenskej osobnosti. Treba si uvedomiť, že médiá nemôžu nahradiť nezávislý historický výskum.

Kritici Vojtaššáka obviňujú aj z toho, že nebol len pasívnym biskupom, ktorý sa politicky neangažoval, ale z vlastného rozhodnutia bol aktívnou súčasťou krutého režimu. Dá sa jeho pôsobenie počas slovenského štátu takto hodnotiť?

Biskup Vojtaššák sa nerozhodol pre pôsobenie v Štátnej rade sám z vlastnej vôle, ale bol do nej delegovaný biskupským zborom a k svojmu pôsobeniu dostal súhlas Svätej stolice. Treba teda rozlišovať dobrovoľnú aktivitu a iniciatívu od pasívnej účasti.

Pri jeho osobe sa opätovne upozorňuje najmä na jeho podpis pod žiadosťou o arizáciu Baldovských kúpeľov, ktorú podpísal ako predstaviteľ Spišskej diecézy. Aj súčasný spišský biskup František Trstenský upozorňuje, že ide o vážnu tému, ktorá sa nedá ignorovať s odkazom na „zložitosť doby“. Ako sa na tento problematický aspekt pozeráte ako historik?

Ide skutočne o vážnu tému. Baldovské kúpele, zadlžené a zdevastované, boli vyhlásené za židovský majetok a podliehali procesu arizácie. Záujemcov o ich získanie bolo viacero. Ústredný hospodársky úrad uprednostnil Spišskú diecézu, ktorú navonok formálne zastupoval biskup Vojtaššák. Kúpele sa dali ako židovský majetok získať iba arizáciou.

Pre historika sú dôležité aj okolnosti, ktoré k tomu viedli. Tu zohral kľúčovú úlohu správca učiteľského internátu v Spišskej Kapitule, právnik Cyril Salva. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že biskup Vojtaššák nemal vždy šťastnú ruku na spolupracovníkov. Prejavilo sa to v tomto prípade, ale aj predtým a potom. Salva bol ambiciózny a konjunkturálny človek. Aktívne sa zúčastnil na arizácii. Dosiahol od biskupa Vojtaššáka to, aby ho v tejto iniciatíve podporil. Je to otázka prílišnej dôverčivosti a v istom zmysle aj naivity biskupa Vojtaššáka.

Mohlo by Vás zaujímať Čo s tými „vlastizradnými“ biskupmi?

Známe je aj to, že Cirkev aktívne odporovala protižidovskej politike slovenského štátu a bránila prenasledovaných Židov. Čo vieme podľa historických dokumentov o Vojtaššákovej angažovanosti v tomto smere?

Židia na Slovensku sa stali terčom otvorených útokov a prenasledovania. Biskup Vojtaššák spoločne s ostatnými katolíckymi biskupmi podpísal protestné memorandum namierené proti rasovo motivovanému Židovskému kódexu z roku 1941.

V marci 1942 sa v liste s inými biskupmi postavil proti začiatku deportácií. V apríli 1942 sa v kostoloch Spišskej diecézy čítal necenzurovaný text obežníku, ktorý obsahoval formulácie v prospech Židov a v marci 1943 podpísal s inými biskupmi pastiersky list, ktorý otvorene vyzýval na záchranu Židov.

Zároveň podporil viacero žiadostí o udelenie prezidentskej výnimky. Je tu aj otázka dodnes nevyjasneného listu biskupa Vojtaššáka ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi z marca 1943. Tento list s najväčšou pravdepodobnosťou existoval, hoci sa ho dodnes nepodarilo v archívoch nájsť, nie je vylúčené, že bol zničený.

Jeho prílohou bolo anonymné memorandum, ktoré prinášalo desivé správy o hromadnom vyvražďovaní Židov. Mach a Vojtaššák tento list spomínajú nezávisle vo svojich výpovediach pred Národným súdom v roku 1946. Vojtaššák údajne v liste apeloval na Macha, aby sa deportácie Židov zo Slovenska neobnovili.

Podľa Konferencie biskupov Slovenska sa predtým zablokovaný proces blahorečenia znovuotvoril po preskúmaní nových archívov, ktoré akoby vrhli nové svetlo na kontroverzie spájané s biskupom Vojaššákom. O čo podľa vás išlo?

Išlo zrejme o sprístupnenie vatikánskych archívov, ktoré obsahovali viaceré cenné dokumenty o osobnosti biskupa Vojtaššáka. Sú dôležité pre jeho komplexné poznanie, osobitne rokov 1939 až 1945.

Mohlo by Vás zaujímať Historik Letz: Hlinka bol pre zahraničných novinárov ako magnet

Cirkevný proces pri skúmaní svätosti je veľmi prísny, jeho súčasťou je aj dôsledné posúdenie všetkých okolností, ktoré by mohli jeho životnú dráhu kompromitovať. Je historický výskum pri osobe biskupa Vojtaššáka natoľko pokročilý, aby sa jeho konanie v citlivom období dalo poctivo a dôsledne posúdiť?

Nazdávam sa, že historický výskum zameraný na biskupa Vojtaššáka už natoľko pokročil, že sme schopní objektívne interpretovať túto osobnosť. Samozrejme, je to otázkou poctivosti jednotlivých historikov a v neposlednom rade aj novinárov a všetkých tých, ktorí sa k tejto osobnosti vyjadrujú.

Vojtaššákovo mučeníctvo súvisí najmä s prenasledovaním počas komunistického režimu, väzením a krutým mučením. Medzi svätcami nájdeme mnoho takých, ktorí sa v skorších fázach života dopustili vážnych nekalostí, neskôr však svoje chyby oľutovali. Dá sa pri Vojtaššákovom živote vystopovať, že neskôr reflektoval obdobie vojnového slovenského štátu a možno aj priznal chyby, ktorých sa dopustil?

Dôvodom beatifikácie biskupa Vojtaššáka je jeho mučeníctvo počas komunistického režimu. Faktom ostáva, že práve táto osobnosť sa stala symbolom trpiacej slovenskej Katolíckej cirkvi počas najtvrdšej vlády komunistov.

V tom období už starý biskup s neuveriteľnou húževnatosťou a trpezlivosťou odolával sústavnému fyzickému a psychickému týraniu od svojho zaistenia v roku 1950 cez vyšetrovaciu väzbu, vykonštruovaný proces, výkon trestu až po smrť v internácii v českom Tábore v roku 1965. Vojtaššák chyby oľutoval počas procesu v roku 1951. Náznaky sú aj v iných dokumentoch.

Čomu musel biskup Vojtaššák čeliť počas komunistického režimu?

Vojtaššák sa stal zlým svedomím komunistického režimu. Báli sa jeho autority, ktorú požíval vo svojej diecéze aj na celom Slovensku. Prekážalo im jeho porozumenie a spolupráca s pražským arcibiskupom Josefom Beranom, bývalým väzňom nacistického koncentračného tábora v Dachau, jeho odhodlanie otvorene brániť práva Katolíckej cirkvi v štáte.

Aj preto postupne ovládli [komunistický režim, pozn. red.] biskupský úrad, izolovali ho a napokon uskutočnili komplikovanú akciu jeho únosu z biskupskej rezidencie v Spišskej Kapitule 15. septembra 1950. Odvtedy sa na ňom vyvŕšili. Snažili sa ho zničiť, ale nie tak, že by ho hneď zlikvidovali, ale postupne ho deptali.

Vojtaššák trpezlivo znášal rôzne formy ponižovania, šikanovania a trýznenia. Pre väzňov sa stal autoritou, pojmom, ktorí uznávali bez ohľadu na vierovyznanie, národnosť a politickú orientáciu. Pre veriacich sa stal pojmom a aj napriek jeho neprítomnosti v diecéze jeho autorita vzrástla.