Boj proti veterným elektrárňam alebo za ich výstavbu je dnes presne prípadom, keď sa z technickej otázky stane ideologický boj. Aj napriek tomu môžeme povedať, že českú spoločnosť prebudili energetická kríza spojená s vojnou na Ukrajine a následne vojna v Iráne či vzrastajúce požiadavky na elektrickú energiu zo strany dátových centier.
Energia a energetické otázky sa dostávajú do stredu záujmu. Najpálčivejšou otázkou je problém energetickej suverenity, ktorý by sa dal zhrnúť otázkou, či bude mať Česká republika v budúcnosti dostatok elektrickej energie a či dokáže vyrobiť elektrinu za dostupné ceny.
Keď sa z energetiky stane ideológia
Pri tejto otázke v spojitosti s veternými elektrárňami sa však veľmi rýchlo prebudí ideologické štiepenie. Jedným z dôležitých predsudkov k celej otázke je vzťah k Európskej únii. Jej priaznivci vidia vo veterných elektrárňach budúcnosť európskej energetiky, konkrétne v ich bezemisnosti a technologickej vyspelosti.
Odporcovia Únie si, naopak, na veterných elektrárňach všímajú typický prejav bruselskej zlovôle. Veterníky neriešia energetickú sebestačnosť a navyše hyzdia prirodzený ráz krajiny. Vzťah k nim je tak priamo alebo nepriamo úmerný vzťahu daného politika či jeho zoskupenia k Európskej únii.
Situácia okolo veterníkov je taká vyhrotená, že napríklad v programe Českej televízie Reportéri neváhajú hovoriť o tom, že Rusko môže mať záujem na tom, aby krajina odmietla veterníky, a teda aj svoju energetickú suverenitu. Inak povedané, bude ďalej energeticky závislá od Ruska.
Mohlo by Vás zaujímať
Stret zelenej politiky s realitou ekonomiky: veterná energia naráža na svoje limity
Ide však o typ argumentov, ktorý kvalitu celej diskusie znižuje. Dá sa na to pozerať aj opačne. V ruskom záujme môže byť aj opak, pretože ak by Česko zaplavili veterníky, bolo by potrebných oveľa viac záložných zdrojov na výrobu elektrickej energie. A tými sú často plynové elektrárne.
A čím viac by mala Česká republika plynových elektrární, tým viac by vzrástla jej závislosť od zemného plynu. Teda od komodity, ktorej rast ceny aj dopytu po nej je v ruskom národnom záujme.
Veľkou chybou by tak bolo nahrádzať debatu o ekonomickom zmysle a technologických vlastnostiach veterných elektrární špekuláciami o tom, čo je a čo nie je v ruskom záujme.
V Česku došlo po vlaňajších parlamentných voľbách k posunu. Fialova vláda bola silno proúniová. A to sa odrazilo aj v agende s veterníkmi. Česká vláda pôvodne preverovala územie s rozlohou 2 685 štvorcových kilometrov na akceleračné oblasti OZE, čo boli vopred vybrané územia, na ktorých malo byť následne jednoduchšie a rýchlejšie povoľovanie projektov výstavby obnoviteľných zdrojov energie. V tomto prípade predovšetkým veterných a solárnych elektrární.
Andrej Babiš spoločne s Motoristami nie sú zástancami vystúpenia z Európskej únie, zároveň sú však kritikmi celej agendy Green Dealu. A práve veterné elektrárne a preverovanie územia im dali zámienku tento odpor zmaterializovať do konkrétnej podoby.
Ekonomika veterníkov proti politike Green Dealu
Filip Turek dokonca vo vyhlásení vlády veľmi jasne zhrnul dôvody, ktoré viedli vládu k revízii tohto programu. Medzi hlavné argumenty patria nestabilita výroby elektrickej energie z veterníkov a následná nutnosť záložných zdrojov. To je všeobecná pravda. Tu má vláda pravdu v tom, že v Česku nie sú také dobré veterné podmienky ako v Dánsku.
Český kabinet prijal okrem svojich klasických argumentov, ako je zásah do krajiny a prírody, aj nové. Ide o zabetónovanie plôch či malý prínos veterných elektrární do českého energetického mixu, ktorý sa spolieha predovšetkým na jadrové a uhoľné elektrárne. Aj keby sa výkon veterných elektrární zdvojnásobil, dosahoval by iba dve percentá vyrobenej energie.
Najzaujímavejšie argumenty si vládny splnomocnenec nechal na koniec – v podobe ekonomického argumentu, že podporu veterných elektrární platia spotrebitelia dokonca aj v situácii, keď je trhová cena elektriny záporná. Ekonomicky nie je energia z obnoviteľných zdrojov podriadená zákonu trhu, ale dotáciám. Bez nich by sa totiž toľko alternatívnych zdrojov nestavalo.
A v neposlednom rade je celý projekt veterných elektrární výsledkom tlaku z EÚ, a nie toho, že by zodpovedal českej energetickej potrebe. Z energetického pohľadu bude pre túto krajinu dôležitá výstavba ďalšieho bloku jadrovej elektrárne v Dukovanoch. Práve s týmto projektom by mala EÚ radšej pomáhať, keby jej skutočne išlo o zabezpečenie lacnej energie pre budúce generácie.
Český postoj sa odrazil aj na konkrétnych rozhodnutiach. Z pôvodne Fialovou vládou preskúmaných 2 685 štvorcových kilometrov počítal prvý vládny návrh v apríli tohto roka so 474 štvorcovými kilometrami a 91 oblasťami. Nasledoval konečný júlový návrh a v ňom bolo 297 štvorcových kilometrov a 61 oblastí.
Babišova vláda sa pochválila, ako sa postavila na odpor bruselským úradníkom. Tento postoj bol takým typickým českým švejkovským gestom. Správny postoj odporcu veterných elektrární by, samozrejme, spočíval v tom, že by odmietol akékoľvek akceleračné zóny. To však súčasná vláda neurobila.
Dôvodom na tento dvojaký postoj sú, ako inak, peniaze. Podľa oficiálneho vyjadrenia ministerstva pre miestny rozvoj by Česko pri nesplnení záväzku vymedziť akceleračné oblasti mohlo prísť o viac než miliardu eur z Národného plánu obnovy.
Mohlo by Vás zaujímať
Prečo slovenský priemysel potrebuje viac veternej a solárnej energie
Stredoeurópsky kompromis
Veterné elektrárne sú dobrým príkladom stredoeurópskeho kompromisu. Kabinet Andreja Babiša sa vymedzil proti Bruselu, ale hranica odporu bola limitovaná dotačným programom. Česko v tomto postoji nie je samo. Na podobnú cestu sa vydalo Slovensko.
Priaznivci Európskej únie budú považovať správanie českej a slovenskej vlády za typický prejav vypočítavosti. Lenže to je dosť krátkodobé. Dianie okolo veterných elektrární do istej miery relativizuje diktát z Bruselu a ukazuje, že existuje možnosť hľadania tretej cesty.
Kruh sa uzavrel, čím sa vraciame na začiatok článku. Debata o veterných elektrárňach by nemala byť diskusiou o Európskej únii, ale o tom, ako má vyzerať česká energetika. Práve tu má platiť princíp subsidiarity.
Každá krajina má iné podmienky a európske zmluvy napokon členským štátom ponechávajú právo rozhodovať o vlastnej skladbe energetických zdrojov. Jeden energetický mix pre celú Európu nedáva zmysel. Otázka pre Česku republiku je oveľa praktickejšia: čo dokáže krajine zaistiť dostatok elektriny za cenu, ktorú ešte unesú domácnosti a priemysel?
Mohlo by Vás zaujímať
Slovenské elektrárne otvorili najväčšie batériové úložisko v Novákoch
