Napriek tomu dnes najväčšie priemyselné zväzy upozorňujú vládu, že bez výrazného rozvoja veterných a solárnych elektrární môže Slovensko začať prichádzať o investorov. Na prvý pohľad je to paradox. Ak už vyrábame elektrinu takmer bez emisií, prečo potrebujeme ďalšie obnoviteľné zdroje? Odpoveď netreba hľadať ani tak v energetike, ale skôr v európskej legislatíve.
Jadro je základ, ale nestačí
Európska únia jadrovú energetiku nezakazuje. Naopak, zaradila ju medzi strategické technológie v Akte o čistom nulovom priemysle (Net-Zero Industry Act) a za určitých podmienok ju uznáva aj v európskej taxonómii udržateľných investícií. Aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová opakovane zdôrazňuje, že Európa bude potrebovať „obnoviteľné zdroje aj jadrovú energiu“ na dosiahnutie klimatickej neutrality.
Na úrovni politických deklarácií teda spor medzi jadrom a obnoviteľnými zdrojmi neexistuje. Problém vzniká o úroveň nižšie, a to v konkrétnych sektorových pravidlách.
Kľúčová je smernica Únie RED III účinná od novembra 2023, ktorú mali členské štáty transponovať do 21. mája 2025. Zavádza pre priemysel povinnosť každoročne zvyšovať podiel obnoviteľných zdrojov o 1,6 percentuálneho bodu, pričom do plnenia tohto cieľa sa započítava iba „obnoviteľná elektrina“, nie elektrina z jadrových elektrární.
Podobný tlak vytvára aj nové nariadenie EÚ o batériách. Od februára 2025 postupne zavádza povinnosť deklarovať uhlíkovú stopu batérií a od roku 2028 stanoví jej maximálne limity. Výrobcovia automobilov a batérií preto čoraz častejšie požadujú elektrinu z nových obnoviteľných zdrojov prostredníctvom dlhodobých PPA kontraktov.
Slovensko túto smernicu neprevzalo v stanovenom termíne, preto Európska komisia voči nemu začala konanie pre oneskorenú transpozíciu. Jej ustanovenia sa postupne zavádzajú novelami energetickej legislatívy, zákona o podpore OZE aj pravidiel EIA, ktoré majú urýchliť povoľovanie nových projektov.
Smernice EÚ menia pojmy
Európska únia prostredníctvom smernice CSRD zaviedla aj pravidlá ESG (Environmental, Social, Governance), ktoré od vybraných firiem s viac ako 1 000 zamestnancami a obratom nad 450 miliónov eur vyžadujú zverejňovať, aký vplyv má ich podnikanie na životné prostredie, spoločnosť a ako sú riadené. Cieľom je poskytnúť investorom, bankám a obchodným partnerom lepší prehľad o udržateľnosti podnikania.
Práve spomínaná smernica RED III, pravidlá pre výrobu obnoviteľného vodíka, časť požiadaviek dodávateľských reťazcov či mechanizmy ESG reportingu totiž vo viacerých prípadoch nepracujú s pojmom bezemisná elektrina, ale výlučne s pojmom obnoviteľná elektrina.
Pre investora preto často nie je rozhodujúce, že elektrina pochádza z jadrovej elektrárne s minimálnymi emisiami. Potrebuje preukázať, že pochádza z obnoviteľného zdroja, najčastejšie prostredníctvom dlhodobého PPA kontraktu s veterným alebo solárnym parkom.
Výsledkom je tak protirečenie dnešnej európskej energetickej politiky. Jadro sa síce uznáva ako strategický bezemisný zdroj, no časť regulačných pravidiel vytvára dopyt výlučne po obnoviteľnej elektrine.
Nie ideológia, ale zákazník
To zároveň vysvetľuje, prečo slovenský priemysel nezačal z večera do rána presadzovať veterné elektrárne z ekologických dôvodov. Dôvod je oveľa pragmatickejší.
Automobilky, výrobcovia batérií či technologické firmy dnes čoraz častejšie požadujú od svojich dodávateľov elektrinu s garantovaným obnoviteľným pôvodom. Nejde pritom iba o legislatívu Európskej únie. Tieto požiadavky prichádzajú aj od investorov, bánk, poisťovní a globálnych zákazníkov.
Ako upozorňuje riaditeľ Slovenskej asociácie pre elektromobilitu Patrik Križanský: „Ak chceme na Slovensku vidieť nových investorov alebo si udržať výrobu a pracovné miesta, ktoré už dnes máme, bez obnoviteľných zdrojov energie to jednoducho nepôjde.“ Dodáva, že toto je realita fungovania dnešných medzinárodných dodávateľských reťazcov.
Nie náhodou preto čoraz viac podnikov uzatvára dlhodobé PPA kontrakty, ktoré im zabezpečia stabilnú cenu elektriny aj jej obnoviteľný pôvod. Lenže práve tu Slovensko naráža na ďalší problém. Nemá dostatok nových veterných ani solárnych parkov, z ktorých by podniky mohli takúto elektrinu nakupovať.
Veterné elektrárne a obavy obyvateľov
Diskusia o veterných elektrárňach sa na Slovensku často vedie, akoby išlo o ideologický spor medzi ochranou prírody a klimatickým aktivizmom.
Realita je podstatne zložitejšia.
Obavy obyvateľov nie sú vymyslené. Ľudia riešia zásahy do krajiny, možné vplyvy na vtáctvo, hluk, krajinný ráz či hodnotu nehnuteľností. V mnohých regiónoch navyše vznikol pocit, že sa o veľkých projektoch rozhoduje bez dostatočnej komunikácie s miestnymi komunitami.
Aj preto vyvolali pripravované akceleračné zóny takú silnú spoločenskú reakciu. Tie však súvisia s transpozíciou smernice RED III, ktorou si Slovensko plní povinnosti voči Európskej únii. Ich zavedenie je zároveň jedným z krokov na odstránenie nedostatkov, pre ktoré Európska komisia voči Slovensku začala konanie.
Treba však rozlišovať medzi dvoma vecami.
Akceleračná zóna neznamená automatické povolenie výstavby veternej elektrárne. Znamená iba to, že štát vopred identifikoval územia, kde by povoľovanie mohlo byť jednoduchšie. Každý konkrétny projekt bude musieť aj naďalej prejsť posudzovaním vplyvov na životné prostredie a získať súhlas samosprávy. Tá bude mať naďalej právo veta. Bez podpory obce teda veterné elektrárne nevyrastú. Bez podpory samosprávy nebude možné veterný park postaviť.
Na druhej strane je rovnako pravda, že ak Slovensko nebude schopné nové obnoviteľné zdroje budovať doma, priemysel ich bude musieť nakupovať zo zahraničia alebo presúvať investície tam, kde budú dostupné.
Nejde o vietor. Ide o priemysel
Pripravované investície, ako napríklad Volvo pri Košiciach alebo výroba batérií v Šuranoch či rozvoj elektromobility, budú potrebovať veľké objemy elektriny s preukázateľným obnoviteľným pôvodom. Rovnaké požiadavky dnes totiž uplatňujú aj veľké automobilky voči svojim dodávateľom.
Slovenské jadrové elektrárne sú základom stability celej našej sústavy. Zjavne však potrebujú doplniť zdroje, ktoré európska regulácia a globálny trh považujú za obnoviteľné.
Práve v tom spočíva najväčší paradox dnešnej situácie. Slovensko patrí medzi krajiny s najčistejšou výrobou elektriny v Európe, no to ešte automaticky neznamená, že dokáže splniť nové požiadavky investorov.
Diskusia o veterných elektrárňach preto nie je len sporom o krajinu či estetiku. Je to debata o tom, či chceme zostať priemyselnou ekonomikou aj v čase, keď sa pravidlá európskeho trhu menia rýchlejšie než energetická infraštruktúra.
Možno práve tu by sa mala začať seriózna verejná diskusia. Nie otázkou, či sme za alebo proti veterným elektrárňam, ale otázkou, ako chce Slovensko zabezpečiť dostatok obnoviteľnej elektriny pre priemysel, ak ju od neho bude požadovať trh aj súčasná európska regulácia. Pretože ignorovať tento problém neznamená zachovať súčasný stav, znamená to prenechať budúce investície krajinám, ktoré naň našli odpoveď skôr.
Zväz automobilového priemyslu: Rozhodujúca je technologická neutralita
Po zverejnení článku zaslal redakcii Štandardu svoje spresňujúce stanovisko aj výkonný viceprezident Zväzu automobilového priemyslu SR (ZAP SR) Pavol Prepiak. V ňom uvádza, že víta diskusie o budúcnosti slovenskej energetiky a jej vplyve na konkurencieschopnosť priemyslu.
Za dôležité však považuje spresniť postoj zväzu, že automobilový priemysel na Slovensku nepodmieňuje svoju budúcnosť rozvojom veterných a solárnych elektrární. „Do diskusií sa zapájame z dôvodu významného odberateľa elektrickej energie a zákazníka pre elektrickú energiu vyrábanú bezemisne a z obnoviteľných zdrojov,“ spresňuje s tým, že v diskusiách na tieto témy je potrebné pozorne rozlišovať, ako ktorí účastník definuje svoje potreby, záujmy a preferencie.
Zväz zároveň pripomína, že medzi obnoviteľné zdroje nepatria iba veterné a solárne elektrárne, ale aj vodná energia či biomasa, ktoré v súčasnosti tvoria významnú časť domácej výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov. Diskusia o budúcom energetickom mixe by preto mala podľa ZAP SR zahŕňať všetky dostupné technológie a zohľadňovať ich technické, ekonomické aj regionálne špecifiká.
Budúcnosť slovenského automobilového priemyslu podľa Prepiaka preto nemožno spájať s rozvojom jednej či dvoch konkrétnych technológií výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov. „Zväz automobilového priemyslu pri zabezpečovaní elektrickej energie z bezemisných a obnoviteľných zdrojov výhradne presadzuje princíp technologickej neutrality bez preferovania konkrétneho technologického riešenia,“ konštatuje vo svojom stanovisku.
Za rozhodujúce považuje, aby dlhodobá energetická politika Slovenska zabezpečila dostatok stabilnej, dostupnej, nízkoemisnej a cenovo konkurencieschopnej elektrickej energie pri súčasnom rešpektovaní klimatických a environmentálnych cieľov. Podľa zväzu je to jeden z predpokladov na zachovanie konkurencieschopnosti slovenského aj európskeho automobilového priemyslu.
