Zároveň vyzval prezidenta Karola Nawrockého (nezávislý, s podporou strany Právo a spravodlivosť), aby útoky na Ukrajincov odsúdil aj on. Časť kritikov sa totiž domnieva, že rastu útokov pomáha aj tichý súhlas prezidenta a otvorená podpora zo strany opozície.
„Pán prezident, sme v situácii, keď sme prijali vojnových utečencov z Ukrajiny, ktorí utekali pred vojnou. Teraz je čas, aby prezident Poľskej republiky vystúpil a povedal, že to, čo sa v posledných dňoch udialo voči občanom Ukrajiny, je neprijateľné,“ povedal Duszczyk.
Rovnako vyzval prezidenta na odsúdenie vlny útokov aj premiér Donald Tusk (Občianska koalícia), ktorý je presvedčený, že ak Poľsko „dovolí banditom beztrestne biť a ponižovať ľudí len preto, že hovoria s trochu iným prízvukom“, Poliaci si pochovajú dobrú povesť krajiny. Prezident Nawrocki od začiatku svojho úradu útoky ani raz neodsúdil.
Na základe výskumných rozhovorov so vzorkou 25 ukrajinských migrantov rôzneho veku a pohlavia stačí na začatie útoku zo strany Poliakov skutočnosť, že sa rozprávajú po ukrajinsky alebo rusky, prípadne že poľsky hovoriacich Ukrajincov prezradí ich východoslovanský prízvuk. So slovnými vyhrážkami zo strany Poliakov sa na juhu krajiny stretol aj redaktor Štandardu, keďže jeho prízvuk z dôvodu stredoslovenského „zaťahovania“ považovali Poliaci za ukrajinský.
„Označili ma za banderovskú ku*vu a kričali, aby som vypadla na Ukrajinu, kým mi nedolámu nohy,“ hovorí pre Štandard s vedomím rodičov neplnoletá utečenka z Ukrajiny. Na políciu sa rodina neobrátila, lebo útočníkmi boli muži zo sídliska, na ktorom mieni ukrajinská rodina nateraz zotrvať – udanie Poliakov by podľa matky nadobro zničilo susedské vzťahy.
Násilie s podporou politikov
Nemecký portál Tageszeitung označil za jedného z hlavných vinníkov nárastu počtu útokov práve Nawrockého, ktorý nielenže útoky neodsudzuje, ale vždy, keď je to možné, rozdúchava protiukrajinské nálady.
„Poľská historická pamäť odsudzuje vraždenie poľských detí zo strany Nemcov a Ukrajincov. Rovnako to odsudzujem aj ja. O vlastných prehreškoch voči deťom okolitých národov však (ľudia) skromne mlčia. A čo je najhoršie, tolerujú nevyprovokované násilie voči nepoľským deťom v súčasnosti. Nie v roku 1943 alebo 1944, ale v roku 2026,“ povedala pre Štandard ukrajinská poslucháčka odboru histórie na univerzite v Krakove, ktorá sa tento rok pre svoju národnú identitu stretla s dvomi slovnými útokmi.
Dňa 14. augusta sa na mapu útokov na ukrajinské deti pridala Bydhošt v Kujavsko-pomoranskom vojvodstve na severe Poľska. Štyridsaťšesťročná Poľka a tridsaťštyriročný Poliak fyzicky napadli neplnoletých súrodencov z Ukrajiny – 12-ročného chlapca a 14-ročné dievča.
Tusk vyhlásil, že si je vedomý historických krívd medzi Poliakmi a Ukrajincami, „ale útočiť na deti je jednoducho protipoľské“. Zároveň vyzval útočníkov, aby sa sami prihlásili na polícii. Zdôraznil, že útoky narúšajú dlhodobo budovaný obraz krajiny ako ostrova bezpečia.
Toto je Poľsko!
Na sociálnych sieťach sa Poliaci komentujúci dianie v krajine čoraz častejšie uchyľujú k starším naratívom o tom, že Tusk – ktorý je etnicky Kašub, nie Poliak – je nemecký agent. Z toho podľa kritikov pramení jeho prísny postup voči Poliakom, ktorí útočili na Ukrajincov.
Niekoľko mesiacov sa ozývajú aj hlasy Poliakov, podľa ktorých stojí za čoraz častejšími slovnými a fyzickými útokmi na Ukrajincov šovinistická rétorika opozičných politikov. Tí podľa kritikov nielen využívajú súčasné protiukrajinské nálady, ale ich aj výdatne podnecujú.
Okrem bývalej vládnej strany Právo a spravodlivosť (PiS) ide hlavne o radikálnejšie strany, ako sú Konfederácia koruny Poľskej – na čele so známym Grzegorzom Braunom – a Konfederácia.
Minister spravodlivosti Waldemar Żurek (nezávislý, s podporou Občianskej koalície) v deň tohtoročných osláv výročia získania ukrajinskej nezávislosti (24. augusta 1991) počas stretnutia vo Varšave vyhlásil, že sa vo februári postaral o to, aby prokurátori spolu s políciou prísne stíhali každý nenávistný prejav.
Poľská europoslankyňa Ewa Zajączkowska (Konfederácia) na jeho prejav reagovala na oficiálnej stránke politickej strany: „Sme v Poľsku alebo na Ukrajine?!“ Ďalej uviedla, že trestné činy Poliakov voči Ukrajincom „sa hystericky zveličujú“.
Počty rastú
Poľská polícia dostala v prvom polroku 2026 až 180 nahlásení trestného činu spočívajúceho v slovnom alebo vo fyzickom útoku zo strany Poliaka na Ukrajinca alebo Ukrajinku z dôvodu ich národnostnej príslušnosti.
Oproti počtu z roku 2025 ide o nárast o 30 percent. V porovnaní s rokom 2024 dokonca o 35-percentný vzostup. Podľa prieskumu postrehli rastúcu nevraživosť Ukrajinci dlhodobo sa zdržiavajúci v krajine, ale aj tí, ktorí získali poľské občianstvo.
„Predpokladám, že tieto štatistiky aj tak neodrážajú celú pravdu. Zvyčajne sa predpokladá, že počet nahlásených trestných činov z nenávisti je podhodnotený. Časť obetí nechce podať trestné oznámenie, pretože sa jednoducho bojí,“ povedal pre portál Rzeczpospolita sociológ a predseda mimovládneho Ústavu verejných záležitostí Jacek Kucharczyk.
Sociológ poukazuje na skutočnosť, že dlhší čas vzniká v krajine spoločenské prostredie, v ktorom sa za podnecovanie nenávisti voči Ukrajincom alebo za vyzývanie na fyzické útoky mnohí Poliaci nehanbia – skôr naopak.
O tom, že vzostup násilností voči Ukrajincom nie je priamoúmerný s rastom násilia samého osebe, svedčia aj policajné štatistiky. Násilných trestných činov vo všeobecnosti v Poľsku neustále ubúda, a to nie prvý rok.
O čomsi vypovedá ešte jedna štatistika. Poľskú patrí prvé miesto v zozname krajín, odkiaľ v prvej polovici roka odišli ukrajinskí utečenci. Zatiaľ čo Belgicko opustilo v júni 35 Ukrajincov a Írsko 15, Poľsko opustilo až 6 335.
Samozrejme, môže to súvisieť s tým, že Varšava eviduje po Berlíne najviac ukrajinských utečencov, pričom tí mohli krajinu opustiť aj s vidinou lepších ekonomických podmienok v západných európskych krajinách. Nedá sa však vylúčiť ani to, že vysoké čísla odchodov súvisia s rastúcimi protiukrajinskými náladami v nemalej časti poľskej spoločnosti.
Početná rusínska aj ukrajinská menšina v Poľsku bola zlikvidovaná počas povojnovej operácie Visla a podobne boli vyhnaní aj Nemci. Keďže Kašubov a Slezanov nepovažuje Varšava za samostatné národy a ostatné menšiny (vrátane slovenskej) majú v rámci obyvateľstva zanedbateľné zastúpenie, poľský štátotvorný národ vnímal svoju krajinu celé desaťročia ako etnicky jednoliatu.
Tento obraz však v posledných rokoch narúšajú okrem 50-tisíc politických a ekonomických emigrantov z Bieloruska veľké množstvo legálnych migrantov z Afriky, ďalej Indovia ako najrýchlejšie rastúca prisťahovalecká skupina v Poľsku a predovšetkým predmetní utečenci z Ukrajinci – tých je v krajine viac než poldruha milióna, teda zhruba štyri percentá ľudí žijúcich v krajine.
Pripomeňme, že Poliaci podľa prestížneho každoročného prieskumu dlhodobo cítia odpor najväčšmi k Rusom, Rómom, Bielorusom, Ukrajincom, Židom a Nemcom, zatiaľ čo najradšej majú Talianov, Čechov a Slovákov.
